Surrealizmus
je pre Alberta Marenčina viac ako umeleckým smerom. Je aj jeho životnou filozofiou a svojskou formou disentu počas komunistického režimu. Tento všestranný a originálny umelec sa trikrát pokúsil vstúpiť do komunistickej strany a na štvrtýkrát, keď už sám nechcel, ho k tomuto kroku donútili. Tvrdí, že byť v strane bola dobrá vec a to isté hovorí o februári 1948. V mladosti obdivoval Laca Novomeského, no jeho jedinou spomienkou na neho je, ako mu telefonicky vynadal za kritický článok. Keď mu po oslobodení ponúkali štátnu funkciu, vybral si povolanie novinára. Jedným z jeho dvoch najbližších priateľov bol Juraj Špitzer, ktorý bol členom umeleckej rady cenzurujúcej aj jeho filmy. Druhým z týchto priateľov bol Dominik Tatarka. V čase, keď všetci obdivovali Paľa Bielika, on mu nevedel prísť na chuť. Pritiahol do kinematografie najväčšie filmové talenty a napokon za to zaplatil takmer dvadsaťročným zákazom činnosti.
Kultúrny samorast, ktorý nikdy neopustil svoje presvedčenie kvôli verejnej mienke. Z ľavicového presvedčenia mu neubrali ani stalinistické procesy, ani normalizácia. V tomto je priam osudovo spriaznený s jeho priateľom a súputníkom, českým filozofom žijúcim na Slovensku Egonom Bondym. Napriek tomu, že sa nikdy nevzdal svojho radikálneho ľavicového zmýšľania, je široko uznávaný a rešpektovaný v celej umeleckej obci, ktorá (ako vieme) prílišnú náklonnosť k ľavici neprejavuje. Možno aj preto, že mnohí považujú jeho socialistické názory za súčasť surrealistickej recesie, čo však on sám odmieta. Vždy mu bolo cudzie umelé ideologické rozštiepenie spisovateľskej obce a dodnes spolupracuje s jednou i s druhou stranou.
Dnes už takmer osemdesiatročný starec čulo vníma celé spoločenské dianie okolo seba. Kriticky sleduje našu politickú scénu a napriek tomu, že je ľavičiar, nad politikou SDĽ krúti hlavou a KSS je mu ukradnutá. Žije už trochu v ústraní, ale naďalej tvorivo pracuje, najmä prekladá. Jeho pracovňa zavalená knihami nenapovedá, že by s tým chcel prestať.
