Druhé kolo sľubuje ozajstnú drámu
Prvé dejstvo tragikomédie s názvom prezidentské voľby označujú mnohí analytici za korektné. V skutočnosti však bolo nevýrazné. Obsahová zápletka bola nepresvedčivá a výkon hlavných postáv nad očakávania slabý. Rovnako sa nevyznamenal ani režisér celého podujatia a ak k tomu prirátame podpriemerné dekorácie, tvorcovia tohto predstavenia riskujú, že o pokračovanie príbehu už nebude taký záujem.
Celkom vážne však treba povedať, že historicky prvé priame voľby prezidenta Slovenskej republiky iba pokračovali v trende totálneho deklasovania vážnosti úradu hlavy štátu. Po fraške z minulého roku, kedy sa prezidentskí kandidáti vyberali ako zajace z klobúka, sme v uplynulých týždňoch boli svedkami ďalšieho defilé postáv a postavičiek z všedného života, ktorí v nejednom prípade kandidovali iba preto, aby sa s touto skutočnosťou mohli chváliť svojim vnukom. Odhliadnuc od toho, že na tomto území sme zaznamenali zrejme najväčšiu koncentráciu prezidentských kandidátov na svete, prístup niektorých z nich k funkcii hlavy štátu bol prinajmenšom nezodpovedný.
ŠTÁTNIK A EXHIBICIONISTI
Michal Kováč, ktorý svojím odstúpením z volebnej kampane urobil pravdepodobne jediný štátnický čin za celé obdobie svojej politickej kariéry, našťastie včas pochopil, že do dejín môže vstúpiť aj inak ako ponížený kandidát. Väčšina ostatných sa však už nevrátila na zem a svojím absurdným prístupom k tejto vskutku historickej udalosti iba potvrdili stratu akéhokoľvek zmyslu pre politickú realitu.
Veď čo mohol sledovať svojou kandidatúrou Ján Demikát, ktorého počet hlasov bol menší ako tých, čo sa "pomýlili" a hlasovali za Michala Kováča? Navyše, ak po zverejnení výsledkov vyhlásil, že je spokojný... To isté možno povedať aj o Jurajovi Švecovi, ktorý (podľa našich informácií) skutočne veril, že sa do prvého kola prebojuje a keď z kampane odstúpil exprezident Kováč, sebavedomo vyhlásil, že mu to umožní poraziť v prvom kole Vladimíra Mečiara. No hneď po oznámení oficiálnych výsledkov povedal, že takýto výsledok sa dal očakávať. Načo teda to divadlo? Čo od neho očakávajú? Pochybný historický zápis? Zvýšenie spoločenského kreditu? Aj jedno, aj druhé, je naivné snívanie.
U Ivana Mjartana a Borisa Zalu možno nájsť aspoň logiku konania, keďže ani jeden z nich neuveril ilúzii, že by mohol byť prezidentom, ale svojou kandidatúrou si testovali vlastné politické schopnosti pred založením novej strany. Otázka znie, či je etické zneužívať na takéto ciele voľby hlavy štátu. A to bez ohľadu na to, že pripúšťame určitý politický talent Ivana Mjartana, ktorý mal počas celej kampane jednoznačne najlepšie vybudovaný imidž. Ak na sebe ešte trochu popracuje, ak sa ukáže, že podstata osobnosti, ktorá skôr či neskôr vykukne spod zásterky nevyhnutných fráz, je oveľa hlbšia ako jeho výzor, má tento muž pred sebou ešte zaujímavú politickú budúcnosť. Napokon, každému je vari jasné, že ak by šance kandidátov nespoluvytvárali aj zmanipulované predvolebné prieskumy preferencií a ak by do kampane nevstúpil Vladimír Mečiar, pomer síl by bol úplne odlišný.
HYSTÉRIA AKO STRATÉGIA
Najzábavnejším zjavom predvolebnej kampane sa vďaka svojmu takmer už legendárnemu expozé v televíznom Site stala bývalá herečka Magda Vášáryová. S trochou irónie sa dá povedať, že o výsledku prvého kola rozhodol moderátor TV Markíza Daniel Krajcer, ktorému sa vysoko profesionálnym spôsobom podarilo odhaliť kvality jednotlivých kandidátov. Ktosi nazval prístup tejto jedinej zástupkyni nežného pohlavia v prezidentských voľbách romantizujúcim, ja by som ho pokojne označil ako hysterický. Nie je predsa možné, aby sa niekto v politickej diskusii správal ako Desdemóna na javisku, nie je mysliteľné, aby zrelý politik v kritickej replike vzťahovačne hľadal nepriateľstvo voči ženám a nie je vkusné, aby kandidát sám seba tak veľmi obdivoval. Magda Vášáryová o sebe oveľa častejšie ako jej priaznivci rada hovorila ako o "novej nádeji", s obľubou preceňovala svoje (až) dvojročné diplomatické skúsenosti, ktoré sú vraj už iba stupienkom k prezidentskému stolcu a neraz až primitívne priamym spôsobom zdôrazňovala, že práve ona je tá najlepšia. Celý národ pobavila historka o tom, koľko percent zahraničných investícií je naviazaných na jej osobu a týmto nezmyslom dokonca odôvodňovala aj svoju neochotu odstúpiť na výzvu ministerky financií Brigity Schmönerovej z volebnej kampane, lebo vraj ona má informácie, že investori čakajú iba na ňu... Prezidentská kandidátka bola najmizernejšia úloha, akú si kedy Magda Vášáryová zahrala.
FRÁZY UŽ NEÚČINKUJÚ
Konečný prepad jej hlasov však v sebe nesie aj iné, oveľa závažnejšie posolstvo. Ukazuje sa, že ľudia sú už objedení fráz o novej nádeji, zmierení Slovenska a pod. Oveľa viac si všímajú konkrétne činy, ktoré stoja za tým-ktorým kandidátom. Navyše, takéto rozhodovanie nám odkrýva možno prekvapujúci fakt, že politická zrelosť Slovenska sa podstatne zvýšila. Ďalším pozoruhodným poznaním týchto volieb je skutočnosť, že politického favorita zrejme nemožno "vyrobiť" iba prostredníctvom masmédií. Známa výčitka na adresu Rudolfa Schustera, že prezidentského kandidáta číslo jeden z neho vyrobila Pravda a TV Markíza, sa vo svetle výsledkov Magdy Vášáryovej ukazuje ako nepresvedčivá. Túto kandidátku sa predsa tiež pokúšal "urobiť" denník Sme a ako to dopadlo, vidíme sami. Skrátka, masmédiá majú dôležitú úlohu, ale nie rozhodujúcu a ak za kandidátom nestojí určitá politická skúsenosť a nejaké výsledky, mediálna priazeň mu nepomôže.
Juraj Lazarčík, ktorý vraj kandidoval iba preto, lebo mu manželka vyhadzovala na oči, že by si mal nájsť nejaké lepšie platené miesto, taktiež prispel k folklóru týchto volieb. Hoci bol kandidátom KSS, väčšina komunistov znechutená jeho teatrálnym a neinteligentným vystupovaním volila pravdepodobne Vladimíra Mečiara. Juraj Lazarčík bol však jediný, ktorý si chlapsky priznal porážku. Všetci ostatní kandidáti sa v takomto duchu odmietali vyjadrovať, podaktorí (napríklad Magda Vášáryová) svoj biedny percentuálny zisk dokonca považovali za víťazstvo. Nuž, aj my: za víťazstvo zdravého rozumu...
Prerátal sa aj Ján Slota, ktorý sa nevedel ovládať ani v kľúčovej predvolebnej televíznej diskusii a prišiel tam načisto opitý. Tento výsledok bude s najväčšou pravdepodobnosťou znamenať jeho politický pád a dá sa predpokladať, že boj o post predsedu SNS týmto jednoznačne vyhrala Anna Malíková predstavujúca (ako to nazýva Peter Weiss) "nežnejšiu formu extrémizmu". Iba dodáme, že takéto "nežnejšie formy" môžu byť za určitých okolností politicky ešte nebezpečnejšie.
OŽIVENIE GOLEMA
Čaká nás teda druhé kolo, a to sľubuje tiež divadlo: na rozdiel od prvého to však nebude tragikomédia, ale dráma. Vladimír Mečiar si počína oveľa šikovnejšie ako pred minuloročnými parlamentnými voľbami a takisto sa nemožno spoliehať, že všetci, ktorí dali hlasy prokoaličným kandidátom, ich teraz odovzdajú Rudolfovi Schusterovi. Ak k tomu prirátame obavy z nižšej účasti voličov, ktorá pri známej disciplinovanosti Mečiarových prívržencov môže vážne zamiešať karty, niet dôvodu k spokojnosti. Povedzme si však, dalo sa zabrániť druhému kolu? Mal Rudolf Schuster za určitých okolností šancu zvíťaziť už teraz?
V prvom rade treba celkom jednoznačne poukázať na hlavného vinníka problémov, pred ktorými po prvom kole stojíme. Iniciatíva poslancov SDK Traja za jedného bola od začiatku pomýlená. Politický amaterizmus jej tvorcov, predstavujúcich fundamentalistické krídlo KDH, zapríčinil v radoch voličov nesmierny zmätok, ktorý sa potom odrazil aj na konečnom rozložení hlasov. Nemôžeme, samozrejme, jednoznačne tvrdiť, že ak by títo poslanci hneď od začiatku vsadili na Rudolfa Schustera, podarilo by sa mu zvíťaziť v prvom kole. Svojou iniciatívou mu to však celkom určite znemožnili. Táranie Magdy Vášáryovej o veľkej podpore zo strany občanov a o tom, že svojou kandidatúrou oslovuje najmä ženy, sa odhalilo v plnom svetle po oznámení oficiálnych výsledkov, najmä po tom, čo sa zistilo, že z voličov tejto herečky predstavovali ženy iba 6 percent.
To všetko pomohlo oživiť Golema slovenskej politiky - Vladimíra Mečiara. Oživili ho tí istí, ktorí ho v roku 1990 urobili premiérom a v roku 1991 z neho škandalóznym a amatérskym odvolaním urobili trvalý fenomén a komplex našej politickej scény. Strach, že tento nevyspytateľný človek ešte čosi pred druhým kolom vyvedie, je prirodzene veľký. Teraz už zostáva len jediné: prísť poctivo voliť a zasadiť tak mečiarizmu smrteľnú ranu. A tí, ktorým Schuster nevonia, by sa mali rozhodovať asi nasledovne: to, čo môžeme očakávať od Mečiara, už všetci vieme. Už nám tu vládol požehnane dlho, už mal v rukách prezidentské právomoci a všetci vieme, ako s nimi narábal. Ak rozhodujeme o budúcnosti, nesmieme strácať pamäť.
