Ako sa dá zachrániť pred levom

Jeden z bývalých prezidentov firmy Sony Akio Morita rozpráva viac, ako to obyčajne robia Japonci vo vedúcich pozíciách. Na konferenciách rád rozpráva nasledujúcu anekdotu: Dvaja manažéri sa v savane náhle ocitnú pred levom. Dobrá víla im však sľubuje splnenie jedného priania. Prvý z nich si okamžite praje pár bežeckých topánok.
Počet zobrazení: 1250

Jeden z bývalých prezidentov firmy Sony Akio Morita rozpráva viac, ako to obyčajne robia Japonci vo vedúcich pozíciách. Na konferenciách rád rozpráva nasledujúcu anekdotu: Dvaja manažéri sa v savane náhle ocitnú pred levom. Dobrá víla im však sľubuje splnenie jedného priania. Prvý z nich si okamžite praje pár bežeckých topánok. Víla sa ho pýta: "Preboha, načo potrebujete bežecké topánky, vari si nemyslíte, že budete rýchlejší ako lev?". Ten však odpovedá: "Nie, nebudem rýchlejší ako lev, budem však rýchlejší ako môj kolega!" Akio Morita považuje túto anekdotu za poučnú, pretože názorne ukazuje, kde vlastne leží kľúč k úspechu: Musíme byť rýchlejší ako ostatní. To je alfa a omega súťaže. Nejde ani tak o to, robiť niečo lepšie, predovšetkým ide o to, byť rýchlejším ako naši konkurenti.

ŠLIAPACIE KOLESO KONKURENCIE

Sotva budeme preháňať, keď povieme, že všetko dnes od nás žiada byť rýchlejší a pohotovejší, že ľudia sa navzájom štvú, len aby nepremeškali nijakú príležitosť. A tým, že každý chce byť rýchlejší, vždy je niekto vpredu, a teda niet možnosti skončiť takéto preteky. Šliapacie koleso konkurencie sa točí stále rýchlejšie. Tak sú umelo rýchlené zelenina, ovocie, ľudia. Všetko musí byť okamžite vhodné na konzum bez ohľadu na ročnú dobu.

I vo svete zábavy za každú cenu hľadáme niečo nového, čerstvého, nech už ide o nového speváka alebo nového športovca. Pretože novosť dáva dnes veciam hodnotu. Byť prvým je základnou zásadou konkurenčnej spoločnosti a tento zákon odstavuje väčšinu. Princíp konkurencie vnucuje rýchlosť aj procesom, ktoré svojou vlastnou prirodzenosťou sú nútené k pomalosti.

KONKURENCIA AKO DOMNELÝ ZÁKLAD SPOLOČNOSTI

V tom, že spoločnosť podlieha princípom hospodárstva, nie je nič nového. Stačí čítať antických filozofov a zistíme, že títo už dávno pred Marxom varovali pred nebezpečenstvami, ktoré sú spojené s tým, že celá spoločnosť sa vrhne na naháňanie zisku. Rozdiel medzi súčasnosťou a minulosťou je v intenzite a totalite, ktorou sa dnes presadilo myslenie, ktoré do centra spoločnosti kladie ideu konkurencie a nie spolupráce. Konkurencia, ktorá bola kedysi prenechaná skôr kupcom alebo ešte skôr šľachtickým turnajom, je dnes predstavovaná ako normálna forma spoločenských vzťahov a ako základ sociálneho poriadku. Ba čo viac, princíp konkurencie sa považuje aj za základ etiky, za základ zdravých vzťahov medzi ľuďmi. Všetko to, čo sa nedá predstaviť ako výsledok konkurencie, čo teda formovalo jednotlivca ináč, to všetko sa už nepočíta: platí len to, čo sa presadilo vo všeobecnej konkurencii.

DEĽBA PRÁCE A ŠPECIALIZÁCIA

Pojem konkurencie sa však v dielach ekonómov objavil relatívne neskoro a keď už, tak narábali s ním veľmi šetrne. Adam Smith spomína konkurenciu veľmi zriedka a len na okraji. Jeho súčasník a krajan James Stuart, tiež ekonóm, zrejme ako prvý vypracoval teóriu hospodárskej konkurencie. Pre Stuarta však konkurencia nie je sama osebe pozitívnym fenoménom. Podľa Stuarta záujmy toho, kto predáva a kto kupuje musí vyjadriť ideálna zmluva. Základom národného bohatstva a blaha občanov podľa neho a jeho bezprostredných nasledovníkov až po Karola Marxa nebola konkurencia, ale deľba práce a špecializácia. Deľba práce a trh sa vzájomne podmieňujú. Čím väčší je trh, tým väčšie sú šance špecializácie a hospodárskeho rozvoja. Konkurencia je vlastne len sprievodným javom deľby práce a geografického rozšírenia trhov.

MONOPOL JE DOKLADOM EFEKTÍVNOSTI

Neoklasickí ekonómovia opisujú hospodárstvo ako systém štatistických rovnováh, ako jednu rovnicu s mnohými premennými: ponuka, dopyt, cena, množstvo. Takúto rovnicu môžeme formulovať pre celé národné hospodárstvo alebo pre jednotlivé trhy. Čistá ekonómia je teóriou určovania cien za podmienok predpokladaného panstva absolútnej, slobodnej konkurencie.

Je istou kuriozitou, že práve ten ekonóm, ktorý vypracoval najlepšiu definíciu čistej a dokonalej konkurencie, totiž Frank H. Knight, o niekoľko rokov tento princíp konkurencie ostro kritizoval. Argumenty, ktoré Knight uviedol voči teórii slobodnej konkurencie, sú silné ešte aj dnes.

Vládnuca teória vychádzala z autonómneho indivídua, zatiaľ čo v skutočnosti je individualizmus skôr "rodinkárstvom". Jednotkou výroby, spotreby a šetrenia je rodina. Jednotlivec nie je vo svojich rozhodnutiach "slobodný", pretože jeho potreby sú určované prostredím. Konkurencia obyčajne vedie k procesom koncentrácie, ktoré rušia podmienky "atomizácie" a neobmedzenej mobility kapitálu. Ilúziou je aj dokonalé poznanie a analýza trhu: náhle zmeny cien, osobitné zmluvy a tajné dohody robia trh neprehľadným. Prehľadnosť trhu tiež predpokladá, že môžeme stanoviť kvalitu a trvácnosť produktov, čo sa však v skutočnosti nedá urobiť.

V dôsledku rôznych dohôd nie je pre všetkých rovnaký ani prístup na trh. Želania a potreby ľudí majú byť podľa teórie individuálne a nemajú pôsobiť na iné indivíduá a ich rozhodnutia. V skutočnosti však často niečo chceme len preto, že to majú aj iní. Okrem toho, výmena tovarov predpokladá peniaze, to však predpokladá kontrolu množstva peňazí v obehu, teda kontrolu rámca obchodovania, pretože slobodné bankovníctvo by viedlo len k menovému chaosu.

PREDPOKLADY PRINCÍPU KONKURENCIE

Pojem čistej a dokonalej konkurencie však nikdy nebol plne prijatý všetkými ekonómami. Veď tento systém rovnováh založený na cenách a kvantite tovarov odsúva do pozadia všetko, čo tejto rovnováhe predchádza a čo ju vôbec umožňuje: rozhodnutia o investíciách, druh a spôsob výroby a v neposlednom rade aj reklamu. Preto sa ekonómovia, akými boli Ludwig Mises, Jozef Schumpeter, Friedrich Albert Hayek rozhodli pre iný spôsob vnímania ekonomických procesov.

V očiach týchto ekonómov hlavnú úlohu hral podnikateľ, ktorý odvážnymi rozhodnutiami prerušoval normálny chod obchodov a narušoval rovnováhu na trhu. Schumpeter pozeral na hospodársky život ako na tvorivý proces deštrukcie, v ktorom nové technológie vytláčajú staré a kde nové materiály vytláčajú bežné látky.

Keď v konkurenčnom boji položíme dôraz na účinnosť a na inovácie, potom sa menia aj predpoklady hospodárenia. Aby bol podnik schopný konkurencie, musí byť silný a musí dosiahnuť určitú veľkosť. Prirodzene, potom už nemôže byť reč o čo možno najväčšom počte predávajúcich a kupujúcich, ako by to chcela čistá teória trhu. Veď na trhu je potom len veľmi málo konkurentov, prípadne nijaký. Reálne existujúci monopol je možný v každom okamihu a je vlastne dôkazom efektívnosti. Či sa "konkurenčná výhoda" dosiahla inováciami, dohodami alebo podvodmi, je vlastne vedľajšou vecou. A je úplnou záhadou, ako sa dá za takýchto podmienok chrániť sloboda konzumenta.

JEDNOTLIVEC V KONKURENČNOM PROSTREDÍ

Jednotlivcovi sa zdá všadeprítomný tlak konkurencie najprv znesiteľný, pretože každý si myslí, že sa môže spoľahnúť na svoj inštinkt a na svoje schopnosti. Trvalá konkurencia však postupne pretvára jednotlivca: táto premena začína jeho spôsobom vyjadrovania a postupne zachytáva celý svetonázor. Jednotlivec má sotva inú možnosť, ako vyhovieť týmto nárokom, keď chce "urobiť kariéru", resp. ak chce - ako sa dnes hovorí - ísť "svojou cestou". Umelec môže proti týmto tlakom postaviť svoje "Ja", avšak toto zdôraznené ego sa opäť stane hlavným umelcovým tovarom. Aby mal úspech, musí poznať tajomstvá trhu s umením, musí vedieť, čo na tomto trhu, kde sa pohybuje toľko individualít, zabezpečuje úspech. Keď podnikatelia vyzývajú pracujúcich a zamestnancov, aby "mali trpezlivosť a spolupracovali", tak sa vlastne od nich chce, aby zdieľali starosti vedenia firiem. Chce sa od nich, aby pochopili základné problémy medzinárodnej konkurencie, aby mali porozumenie pre potreby zvýšenej mobility a pre flexibilný pracovný čas. V lepších prípadoch sa dokonca zamestnávatelia pýtajú na ich mienku, zapájajú ich do procesov optimalizácie výroby a organizácie práce. Experti sa dokonca domnievajú, že takto bude vyzerať podnikanie budúcnosti. Tieto podniky sa zásadne odlišujú od fabrík s pásovou výrobou, kde neexistovala nijaká komunikácia medzi hornými a spodnými vrstvami v hierarchii.

Zamestnanci však čoskoro pochopia lesť "nového podnikania". Toto podnikanie je všetkými svojimi štruktúrami orientované na konkurenciu a na efektivitu, na kvantifikovateľné výkony. Tak sa môže stať, že konkurencia v medzinárodných dimenziách si vyžaduje na jednej strane plnú angažovanosť pracovníkov, a na druhej strane ich prepúšťanie.

ČO VLASTNE OD KONKURENCIE CHCEME

Protivníci konzervatívnych inštitúcií strnulých hierarchií vidia v konkurencii prostriedok, ako uviesť veci do pohybu a ako "vzostupujúcim" vrstvám, ako aj tým, ktorí už nemajú čo očakávať predsa len jedného dňa ponúknuť "nebo na zemi". Pre protivníkov rovnostárstva a kultúrnej nivelizácie je rétorika konkurenčného boja dobrou príležitosťou, aby tlmeným hlasom podčiarkli právo silnejšieho. Konkurenčný boj sa páči aj ekonómom, ktorí v ňom vidia nevyhnutnú, aj keď nie dostatočnú podmienku pre ďalší rozvoj obchodu a výroby. To, že tieto výroby a služby sú sčasti zbytočné alebo bezcenné, a okrem toho ohrozujúce životné prostredie, je pre nich vedľajšou vecou.

REKLAMNÉ SLOGANY VYTLÁČAJÚ IDEY

V spoločnosti, ktorá je formovaná a riadená konkurenčným bojom, niet už nijakého rozdielu medzi správnym a nesprávnym, za predpokladu, že rešpektujeme pravidlá súťaže. Za týchto podmienok dochádza k miešaniu pravdivého a klamného, pravdivého a falošného, toto miešanie je dokonca základným princípom propagandy, ktorú sme premenovali na "reklamu" alebo "styk s verejnosťou". Práve hra takéhoto miešania je skutočnou a najväčšou nervovou záťažou súčasnosti. Šťastný život sa dnes neraz redukuje na súbor správnych predajov a nákupov. Aldoux Huxley raz poznamenal, že s demokraciou rozkvitá aj umenie zostavovať účinné reklamné slogany. Kapitáni priemyslu a obchodní magnáti už dávno pochopili, že keď chcú svoje produkty predať, tak sa na svojich zákazníkov musia obracať s osobnými zárukami ich kvality.

Zveličovanie nepomáha, a dokonca aj šarlatán, keď chce uspieť, musí vytvoriť zdanie serióznosti. Tak sa úprimnosť stala časťou lži. Určite to nie je nijaká náhoda, že sa neustále hovorí o autenticite a to vo svete, ktorý sotva tuší, čo toto slovo vlastne znamená.

Ideológia konkurencie ohraničuje spoločnosť, ktorá je nepriateľská voči všetkému, čo sa nachádza mimo konkurenčného boja. Za toto vďačíme ľuďom, ktorých jedinou duchovnou výbavou sú bojové skúsenosti na ceste "hore". Títo nemôžu ponúknuť nijaké iné hodnoty než tie, ktoré získali na životnej dráhe plnej agresívneho popierania seba samých a pseudovojnových trikov.

Každá ideológia sa usiluje zakryť podmienky svojho vzniku a ani koncepcia ekonomickej konkurencie nie je výnimkou. Samu seba predstavuje ako systém pravidiel, ktorý každému ponúka rovnaké šance. Nehovorí však nič o tom, ako vznikla, čo podporuje a rozširovaniu čoho prispieva: totiž k rozširovaniu mocenského systému bez cieľa. Liberálna ideológia sa síce veľmi často odvoláva na "etiku", tým však len zakrýva svoj intelektuálny nihilizmus.

Kedysi sa často stávalo, že elity vyznávali princípy a ideály, ktoré sa pokúšali rozširovať a začínali u svojich detí. Alebo sa dali viesť predstavou, že vybudujú civilizáciu, ktorá bude lepšia ako civilizácia ich otcov. Všetky tieto predstavy a ciele, za ktoré koniec koncov vďačíme tomu najlepšiemu a aj tomu najhoršiemu v dejinách, sa už stratili.

Dnešná elita sa chce predovšetkým zabávať a nezaujíma ju, ako bude a ako má vyzerať svet zajtrajška. Dnes politici hovoria o tom, že politika ich "baví". Niet sa čo čudovať, že veľké idey sa stratili a že sa všetci sťažujú na stratu "obsahov". Zostal len refrén o ekonomickej slobode a harmonickej spoločnosti, ktorú má ekonomická sloboda vytvoriť. Ideológia konkurencie sa stala veľkoideou vládnucej triedy bez ideí.

Autor je francúzsky filozof a publicista

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984