Kaspické more a ropa

Otázka usporiadania postsovietskeho priestoru sa dnes javí aktuálnejšou a zložitejšou, než tomu bolo v eufórii po roku 1991. Chaos, ktorý sa tu udomácnil, je priamo predurčený k zrodeniu nových konfliktov, pričom prípadná ďalšia divoká dezintegrácia Ruska a nebezpečenstvo možnosti zmocnenia sa jadrových zbraní, resp. kozmických technológií ešte nedemokratickými postsovietskymi krajinami, sú realitou.
Počet zobrazení: 3327

Otázka usporiadania postsovietskeho priestoru sa dnes javí aktuálnejšou a zložitejšou, než tomu bolo v eufórii po roku 1991. Chaos, ktorý sa tu udomácnil, je priamo predurčený k zrodeniu nových konfliktov, pričom prípadná ďalšia divoká dezintegrácia Ruska a nebezpečenstvo možnosti zmocnenia sa jadrových zbraní, resp. kozmických technológií ešte nedemokratickými postsovietskymi krajinami, sú realitou. Takýto stav je neudržateľný a spoliehať sa na to, že situácia sa nejako samozreguluje, je pri pohľade na súčasnú ruskú vládnúcu elitu a sociálno-ekonomickú situáciu Ruska viac ako naivné.

Pokles svetovej ceny ropy v polovici 80-tych rokov už raz zásadne otriasol Ruskom. Dnes klesla cena zo 120,- USD za tonu v roku 1997 na 65.- USD v roku 1998 (podľa odhadov, cena bude stabilizovaná do roka 2005, t.j. 9 - 11.- USD za barel /tona, t.j. 7,3 barelu), čo limituje možnosti Moskvy v boji o moc. Po rozpade ZSSR vo výbušnom regióne strednej Ázie a Kaukazu vzniklo osem nových postsovietskych štátov: Kazachstan, Kirgizsko, Uzbekistan, Tadžikistan, Turkmenistan, Azerbajdžan, Gruzínsko, Arménsko. V nich (okrem Gruzínska a Arménska) prevláda islamské náboženstvo.

Na území Azerbajdžanu, Kazachstanu a Turkmenistanu boli indikované optimistické náleziská ropy a plynu. Všetky tri štáty získavajú exportom strategických energetických surovín nemalé valutové objemy (Turkménsko až 60% svojich devízových príjmov). Celý problém spočíva v tom, že postsovietske republiky, na rozdiel od Ruska vlastniace strategické suroviny, zostávajú v polohe objektov geopolitického čírenia v priestore. Žiadna z nich totiž doposiaľ nemala k dispozícii to hlavné - sieť produktovodov, prístup k voľnému moru a tým k svetovým trhom.

GEOPOLITICKÉ SÚVISLOSTI

Riaditeľ amerického Inštitútu medzinárodnej ekonomiky F. Bergsten zastáva teóriu, že bipolárny svet bude v 21. storočí nahradený systémom G 3 (Japonsko, USA, Európa), z ktorého každý subjekt bude nositeľom vlastných geopolitických záujmov. Neuvažuje pritom o eurázijskej mocnosti - Rusku, rovnako, ako sa s ním všeobecne neráta vo veľkých geopolitických šachových partiách. Toto ešte negatívnejšie pôsobí na frustrovanú ruskú spoločnosť a v zásade ju zjednocuje na elementárnych postulátoch ruskej zahraničnej politiky, ktoré sa pretavujú napríklad do jednotného antiNATOvského odporu. Prakticky jednotný je aj pohľad na tému ropného bohatstva Kaspického mora.

Do svojho zániku Sovietsky zväz a Rusko cca 100 rokov kontrolovali ropný priemysel Azerbajdžanu, potom sa začal nový boj o ložiská ropy a o vplyv na túto oblasť. Už v roku 1990 sa objavili v Baku prví zástupcovia British Petroleum, ktorí predznamenali boj o túto sféru záujmov.

Je potrebné si uvedomiť, že od roku 1989 ťažba ropy v Azerbajdžane klesla z 11-12 mil. ton na necelých 8 mil. ton v roku 1993. Azerbajdžanu chýbali prostriedky na udržiavanie vyše 2 tisíc ropných vrtov. Azerbajdžanská štátna ropná spoločnosť mala v roku 1994 zahraničné dlhy vo výške viac ako 15 mil. USD. Azerbajdžan videl jediné východisko v zapojení západných spoločností (kapitálovo a technologicky) do osvojovania si ropných nálezísk v Kaspickom mori. Tak sa zrodil tzv. ropný kontrakt storočia

(20. 9. 1994 - Azeri, Čirag, Günešli a 10. 11. 1995 - Karabach), ktorý dal možnosti využívania Kaspického mora novú právnu dimenziu.

SPOR O DEFINÍCIU

Podľa ruského názoru, Kaspické more, ktoré nie je spojené so svetovým oceánom, treba považovať za uzavretú nádrž, teda jazero, preto sú normy medzinárodného morského práva nepoužiteľné. Ďalej sa Rusko opiera o dohody ZSSR a Iránu z 1921 a 1940, kde je Kaspické more označené ako vnútorná nádrž, preto sú jeho zdroje spoločným majetkom prikaspických štátov. Azerbajdžan a Kazachstan ho považujú za zatvorené more. Štatút jazera predpokladá spoločné vlastníctvo, štatút mora v súlade s Konvenciou OSN o morskom práve upevňuje suverénne právo každého z prikaspických štátov na vlastnú ekonomickú zónu. Najväčší záujem na ponechaní štatútu jazera má pochopiteľne Rusko, pretože strata kontroly nad týmito bohatými náleziskami znamená automaticky stratu vplyvu v Zakaukazsku a strednej Ázii. Okrem toho využívanie Kaspiku ako jazera prináša Rusku i ekonomické výhody.

Oponenti pozície Ruska upozorňujú, že štatút Kaspiku sa nedá uzákoniť na základe dohôd s Iránom, pretože tieto sa týkali len plavby lodí a rybolovu a nezmieňovali sa o osvojovaní nerastných surovín. Nový štatút Kaspiku sa dostal na mŕtvy bod, čo vyhovuje Moskve, pretože ak sa na Kaspiku vytýčia medzinárodné hranice, Rusku, okrem mesta Astracháň a delty Volgy (kde prevažuje moslimský element) veľa neostane. Samozrejme, ak si odmyslíme Dagestan, ktorý má mentálne a historicky bližšie k Čečensku než k Moskve, alebo budhistickú Kalmickú republiku, ktorej prezident V. Ilumžinov zhruba pred rokom verejne vyhlásil, že s federáciou, ktorá si neplní svoje povinnosti, nemá zmysel spolupracovať. Americká pozícia je jednoznačná: v posolstve H. Aliyevovi z mája 1995 B. Clinton podporil sektorové rozdelenie Kaspiku a sľúbil Azerbajdžanu podporu. Podľa názoru USA, súčasný režim kondomínia odstrašuje investorov a dovoľuje predovšetkým Iránu použiť právo veta.

Za zahmlievaním problému štatútu zo strany Moskvy je potrebné vidieť svojskú stratégiu. Tá sa opiera o každú možnosť spomaliť stavbu nových alternatívnych produktovodov, ktoré by obchádzali Rusko. Možná stavba západom preferovaného ropovodu Baku - Ceyhan v Turecku mimo Ruska by ohrozila Rusko ako transportného monopolistu a najmä znížila jeho geopolitickú bonitu v "eurázijskom Balkáne". Napriek tejto stratégii, Ukrajina, Gruzínsko a Azerbajdžan boli schopné vybudovať a v apríli 1999 uviesť do prevádzky (mimo Ruska a s odporom Moskvy) 830 kilometrový ropovod Baku - Supsa spolu s ropným terminálom v Supse. Moskovský denník Nezavisimaja gazeta vo svojej analýze z 20. 4. 1999 priznáva, že pre Rusko sa kvalitatívne mení situácia v priestore a predpokladá, že v skorej dobe dôjde aj k zmenám aj v oblasti vojenskej spolupráce Gruzínska s Ruskom. Ďalšia strata pozícií Moskvy.

TUŠENIE SÚVISLOSTÍ

Kontrakt storočia postavil Rusko pred tajničku nových geopolitických súvislostí, najmä ak sa Kaspik začína označovať za miesto, kde sa riešia energetické osudy ľudstva 21. storočia. Nedávno sa ozvali hlasy, ktoré spochybňujú predpokladanú úroveň zásob ropy (Nezavisimaja gazeta, príloha Sodružestvo č.10/98): "...vtedy pred tridsiatimi rokmi H. Alijev predpokladal rozpad ZSSR a svoj nástup na post prezidenta Azarbajdžanu, a preto vedome ochraňoval zásoby ropy pre dnešný deň?...Sú k dispozícii informácie, podľa ktorých, na priamy príkaz vtedajšieho straníckeho vodcu Azerbajdžanskej SSR H. Alijeva, boli pre potrebu rozhodnutia v Moskve zvyšované reálne odhady zásob ropy o 30-40%.."

Oblasť sa stala miestom životných záujmov svetových mocností. Nielen Moskva, ale aj Brusel rozpracúvajú varianty vojenských operácií v nej. NATO uvažuje o rozmiestnení vojenského kontingentu USA v regióne Kaspického mora, podobne ako v Perzskom zálive. Vytlačenie Iránu pod nátlakom USA z azerbajdžanského ropného kontraktu stimulovalo zblíženie Moskvy a Teheránu, ktorý otvorene podporil ruskú pozíciu v otázke štatútu Kaspiku. Určitým spôsobom do rusko-iránskeho "spojenectva" vstupujú kurdskí povstalci v Turecku, Arméni z Náhorného Karabachu, Abcházi a Oseti, na druhej strane Čečensko.

Zásoby ropy v Kaspickom mori (podľa odhadov 125 mld. m3 plynu) zrejme budú mať vplyv na svetovú energetickú stabilitu. Kto a ako ich bude využívať, ich spôsob distribúcie do sveta a iné faktory majú vplyv i na geopolitické rozvrstvenie. Podľa špecialistu na postsovietsky priestor A. Dulebu, ide o región strategického významu, v ktorom by si Spojené štáty a západní spojenci chceli (cestou "demokratizácie a modernizácie" postsovietskych prikaspických republík, samozrejme na úkor vplyvu Moskvy, ktorá nemá momentálne čo ponúknuť) vybudovať a zachovať vedúce postavenie, resp. rozšíriť strategickú zónu Perzského zálivu na Kaspickú oblasť a využiť ho na presadenie "mocenského pluralizmu" v postsovietskom priestore.

Celý problém je zatiaľ v mrazničke. V princípe však ide cez štatút Kaspického mora o ropu. A spor o ropu je latentným základom konfrontácie medzi Východom a Západom. Segmentom stratégie Ruska v tomto priestore je koncepcia limitovanej destabilizácie regiónu.

Autor je publicista

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984