Prchavosť Čajky

Európa dnes "objavuje" Čechova. Najlepšie a najzaujímavejšie inscenácie jeho hier sa stretávajú na rôznych čechovovských festivaloch. Slovenské divadlo Čechova objavovalo a nachádzalo už od 60. rokov. Pripomeňme si legendárnu inscenáciu Ivanova (réžia Jozef Budský, SND, 1961), ktorá v roku svojho vzniku priam ohúrila moskovskú divadelnú komunitu.
Počet zobrazení: 1532

Európa dnes "objavuje" Čechova. Najlepšie a najzaujímavejšie inscenácie jeho hier sa stretávajú na rôznych čechovovských festivaloch. Slovenské divadlo Čechova objavovalo a nachádzalo už od 60. rokov. Pripomeňme si legendárnu inscenáciu Ivanova (réžia Jozef Budský, SND, 1961), ktorá v roku svojho vzniku priam ohúrila moskovskú divadelnú komunitu. Alebo Vajdičkov Višňový sad (DSNP, 1979), kde režisér na dosiahnutie znásobenia samoty postáv a ich bezvýchodiskovej situácie z nej použil kontrapunkt dvoch priestorov (scéna Jozef Ciller) a hereckých prostriedkov. Rozšíril hrací priestor o bočný ľavý foyer a ľavú stenu sály; prázdne javisko sa príchodom postáv pomaly naplňovalo tak, ako sa na druhej strane odhaľovala prázdnota vnútorného sveta príchodiacich.

Aj pri Čajke v SND pri jej prvom uvedení na našej prvej scéne hrá priestor dôležitú funkciu. Niekoľko kusov nábytku (stôl, stoličky, paraván, kolieskové kreslo, posteľ na kolieskach), improvizované javisko s oponou, časť steny so sklenenými dverami do záhrady. Aj tu sa pomaly zapĺňa prázdna, významovo nasvietená scéna s malým pódiom (odzrkadľujúcim nálady a pocity človeka na jednom veľkom a prázdnom javisku sveta). Tentokrát sa režisér i scénograf Jozef Ciller odklonili od tradičnej bielej farby (charakterizujúcej na našich scénach nielen Čechova, ale napríklad i Turgeneva) a rozhodli sa prevažne pre sivú. V kostýmoch ponechali bielu Nine Zariečnej ako výraz naivnej nevinnosti (v závere prichádza už v tmavom), ale napríklad i časť Trigorinovho kostýmu ako prvok prázdnoty, či Trepľovovho ako prejav vnútorného zápasu medzi pesimizmom a dezilúziou oscilujúcich na hrane predstieranej, nahovorenej si lásky k Nine. Len životom otupená Máša zostáva po celý čas akoby zviazaná v jedných tmavých šatách. Ruky vo vreckách, šúchavý krok, hlbšie položený hlas, ktorý zámerne potláča modulovanejšiu intonácii znásobujú v stvárnení Diany Mórovej apatiu tejto postavy.

SORINOVA DVOJPODOBA

Mórová nie je jediná, ktorá v tejto inscenácii, zdôrazňujúcej pasivitu dramatických postáv cez ich predstaviteľov, vytvorila sympatickú figúrku vlastného sveta. Svet Čechovových postáv je tu roztrieštený na viacero podobných figúrok. Kým v martinskom Višňovom sade Vajdička odokryl cez dynamiku vonkajškovej žoviálnosti dezilúziu, tu jednoznačne zvýrazňuje trpnosť i nečinnosť postáv. Darmo sa Irina Nikolajevna Arkadinová v interpretácii Anny Javorkovej snaží predstierať optimizmus, chuť do života, je to priveľmi viditeľná afektovaná štylizovanosť zmiešaná s náznakom prefíkanosti (reakcia na Ninu). Zdôrazňovaná neúprimnosť tejto postavy zostáva osamotená popri úprimnejších, hoci statickejšie koncipovaných postavách. Či je to Sorin Juraja Slezáčka, obohatený o ľudské dimenzie pozitívne mysliaceho človeka a či Emil Horváth, ktorý Sorina stvárňuje ako nervného, mrzutého, zato sympatického starčeka. Geišbergov Dorn len zvýrazňuje sebairóniu obidvoch Sorinov; jeho podmanivý hlas a schopnosť ovládnuť priestor tlmí pokusy o vyvolanie napätia medzi vnútorným svetom postáv a ich prejavmi. Aj Trigorin Maroša Kramára a Milana Mikulčíka sa prikláňa k neosobnej interpretácii.

Obidve alternantky Niny (Slávka Halčáková/Eva Dočolomanská), ako aj Trepľov Juraja Kemku svoje party technicky zvládajú, len nimi vyslovené slová unikajú kamsi do prázdna. Akoby sa mali stať obrazom odcudzenej spoločnosti, spoločenstvom, vytvoreným len pre seba, ktoré nezaujíma svet okolo neho. Inscenáciu ozvláštňujú napríklad aj prvky štylizovaného zosmiešňujúceho pohybu, ktorého funkcia je však nečitateľná (chôdza Pole či Chyžnej).

SYMBOLIKA ČAJKY

Pri takomto, v podstate klasickom výklade Čechovovej Čajky, a pri týchto mladých predstaviteľkách Niny Zariečnej nemožno nespomenúť Ninu Magdy Vášáryovej (Miloš Pietor, Nová scéna, 1976). Jej oči, viečka, kostým (kontrast šiat a topánok) prezrádzali na jednej strane žensky spaľujúcu vášeň k Trigorinovi, na druhej okúzľujúcu detskú náklonnosť k Trepľovovi. Slabým či výraznejším pohybom na hojdačke herečka súčasne dokázala vyjadriť obidve tieto polohy.

Obrazne povedané, Čajka ani tentoraz do Slovenského národného divadla nepriletela. Vypchatú, obalenú do papiera ju k nohám Niny položil Trepľov. Pohľad na ňu je smutno-smiešny, tak ako na Medvedenka Richarda Stankeho (alternácia s Dušanom Cinkotom). Úprimný, milý, a predsa nepochopený, smiešny a pritom tak tragický. Nikto ho nepotrebuje, odchádza sám a predstavenie pokračuje ďalej rovnako jednotvárne.

Autorka je teatrologička a divadelná kritička

Anton Pavlovič Čechov: Čajka. Činohra SND, premiéra 17. a 18. apríla 1999 v Divadle P. O. Hviezdoslava. Preklad a réžia: Ľubomír Vajdička. Scéna: Jozef Ciller. Kostýmy: Milan Čorba. Hudba: Peter Mankovecký.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984