Tajné spisy Henryho Kissingera
Celý rad dôverných záznamov o rokovaniach bývalého amerického ministra zahraničných vecí Henryho Kissingera i ďalších predstaviteľov Minsterstva zahraničných vecí USA odhaľuje do podrobností prekvapujúco rozporuplný charakter nemecko-amerických vzťahov a ich kolísanie medzi náklonnosťou a nenávisťou, i hlbokú vzájomnú nedôveru v rokoch, keď sa studená vojna pomaly schyľovala ku svojmu koncu.
Zdá sa, že sa tak plne potvrdzujú názory na osobnosť Henryho Kissingera, ktoré sa aj po 22 rokoch po jeho odchode z úradu ministra zahraničných vecí USA stále rozchádzajú. Kým napríklad Ken Edelman, bývalý člen Reaganovej administratívy tvrdí, že historici ho budú vždy považovať za jedného z najväčších amerických diplomatov tohto storočia, jeho kritici ho označujú za vojnového zločinca, ktorý utajovaním bombardovania Kambodže nemôže zo seba zmyť zodpovednosť za smrť tisícov amerických vojakov. Bývalý šéf americkej diplomacie, harvardský profesor a nositeľ Nobelovej ceny za mier z roka 1973, budoval a ovplyvňoval americkú politiku celkom osem rokov z jedného z najvplyvnejších miest v americkej administratíve. Najprv ako osobitný poradca pre otázky národnej bezpečnosti USA počas prvého volebného obdobia prezidenta Richarda Nixona, a potom ako minister zahraničných vecí, ktorým ostal aj vo vláde jeho nasledovníka Geralda Forda. V tej dobe sprostredkoval sporný mier vo Vietname a zaviedol tzv. Shuttle-Diplomacy (kyvadlovú diplomaciu) voči blízkovýchodným krajinám. Taktiež sformuloval tzv. trojstrannú diplomaciu prezidenta Nixona vo vzťahoch USA voči Číne a ZSSR. Súčasne platil aj ako neoblomný zástanca uvoľňovania napätia so Sovietskym zväzom, ktoré nakoniec vyústilo až do podpísania zmluvy SALT 1.
DOKUMENTY PREHOVORILI
Doklady, osvetľujúce Kissingerove názory v uvedenom období, obsahuje v januári tohto roku vydaná publikácia "The Kissinger Transcripts". Vypátrala ich skupina vedcov spojená s Univerzitou Georgea Washingtona vo Washingtone. Kissinger daroval svoje písomnosti niekoľkým knižniciam s podmienkou, že ich neuverejnia počas jeho života. Pracovník amerického Archívu pre národnú bezpečnosť (NSA) William Bar však zistil, že sa niektoré dokumenty exministra nachádzajú aj v prezidentských knižniciach bývalých amerických prezidentov Geralda Forda a Richarda Nixona. Podarilo sa mu do nich nahliadnuť na základe amerického zákona o slobode informácií a tak vznikla uvedená kniha.
Väčšina dokladov pochádza z rokov 1972-75, keď sa začali objavovať náznaky konca studenej vojny a USA i NSR prikročili vo svojich vzťahoch s Čínou k politike "otvorených dverí". V tom čase sa nemecká sociálnodemokratická vláda kancelára Willyho Brandta usilovala v praxi realizovať svoju "východnú politiku" nadviazaním užších vzťahov so Sovietskym zväzom a jeho východnými satelitmi, medzi nimi aj s Československom.
KISSINGER A BRANDT
Henry Kissinger sa podľa zverejnených dokumentov na Brandtovu "východnú politiku" pozeral s najhlbšou nedôverou, ak nie s odmietaním. Pri rozhovore s čínskym premiérom Čou En-lajom 11. novembra 1973 Kissinger vyhlásil, že je "veľmi nebezpečné podceňovať nemeckú krátkozrakosť." Brandtovým konečným cieľom bolo zjednotenie Nemecka, niečo, čo Kissinger podporoval zo zásady, nie však v reálnom živote. Ako povedal 25. októbra 1975 čínskemu vodcovi Mao Ce-tungovi, "nebojíme sa zjednoteného Nemecka, ale predtým než sa tak stane, musí zoslabnúť v Európe sovietska moc." Mao i Kissinger sa zhodli na tom, že obaja dávajú prednosť konzervatívnej kresťanskodemokratickej vláda v Nemeckej spolkovej republike pred neznámou a nevypočítateľnou socialistickou vládou W. Brandta. Kissinger pred Maom vyhlásil, že "dávame prednosť nemeckej opozičnej strane (Kresťanskodemokratickej únii - CDU), ktorá takúto politiku nerobila" a myslel tým zlepšovanie vzťahov NSR so Sovietskym zväzom. Mao, ktorý sa sovietskeho vedenia bál a nenávidel ho, tiež uprednostňoval západonemecké konzervatívne strany pred sociálnymi demokratmi.
Zdá sa, že tieto poznatky potvrdzujú Nixonov názor na Kissingera: "Henry je ľstivý a prefíkaný, Henry je ťažký a zložitý partner. Niektorí ľudia dokonca veria, že je nenávistný. Ale on je v prvom rade vynikajúci vyjednávač." Pri takomto názore prezidenta na ministra zahraničných vecí je pochopiteľné, že jednou zo spoločných čŕt oboch bol vo vnútri natoľko pochybovačný vzťah, že sa dokázali pustiť do najostrejších sporov nielen s novinármi, ale aj s vlastnými spolupracovníkmi z Bieleho domu, ba dokonca aj s priateľmi. Podľa Kissingerovho životopisca Waltera Isaacsona, ani Nixonovi ani Kissingerovi nebola vzdialená ani politika ani intrigánstvo, a obaja boli v týchto disciplínach majstrami.
Kissingerov celkový dojem z Brandtovej politiky ovplyvnili aj jeho pocity voči mužovi, ktorý bol jeho partnerom v oblasti národnej bezpečnosti na nemeckej strane, dlhoročnému Brandtovmu poradcovi, Egonovi Bahrovi. Americký minister tvrdil Číňanom na jednej strane, že používa Bahra ako "spätný kanál" na komunikáciu s Brandtom, aby nemusel do všetkého zasvätiť vlastné ministerstvo zahraničných vecí a americké veľvyslanectvo. Na druhej strane Kissinger v rozhovore s čínskym veľvyslancom 4. augusta 1972 uviedol, že pred Bahrom sa treba mať na pozore. "Podľa istých správ vieme, že Bahr je veľmi naklonený Sovietskemu zväzu a svoju sovietsku spojku informuje takmer o každom rozhovore." Preto Kissinger ďalej tvrdí, že v delikátnej veci nadviazania nemecko-čínskych vzťahov - Čína bola vtedy uprostred najrozhorčenejších sporov so ZSSR - by žiadna komunikácia nemala ísť cez Bahra, pretože by vraj o nej "hneď informoval Sovietsky zväz".
Jeden z najbližších Kissingerových spolupracovníkov, Helmut Sonnenfeldt, si tiež spomína, že medzi Američanmi panovala všeobecná podozrievavosť pokiaľ ide o Bahrovu vierohodnosť, ale Kissingerov výrok čínskemu ambasádorovi patrí k najkategorickejším hodnoteniam Bahra Američanom. Sonnenfeldt pripomína, že vzťahy s Bahrom - a tým aj s Brandtovou vládou - začali po tom upadať. Podľa Sonnenfeldta, keď Bahr prišiel do Washingtonu, aby Kissingerovi a Sonnenfeldtovi vyložil novú Brandtovu zahraničnú politiku, obom rodeným Nemcom a teraz politikom USA, ktorých materinským jazykom bola nemčina, povedal, že sa americko-nemecké vzťahy odteraz stanú "viac nepohodlnými (mehr unbequem)".
SPD - BEZ VÝČITIEK SVEDOMIA
Príčinou zhoršenia vzťahov medzi NSR a USA bola jednak skutočnosť, že sociálnodemokratická vláda NSR nemala podobné pocity viny kvôli nacistickej minulosti Nemecka ako kresťanskí demokrati. Počas hitlerovského režimu totiž aj sociálni demokrati patrili k tým, ktorých prenasledovali. Tento nedostatok pocitu viny u nemeckých socialistických politikov znamenal, že nemecká vláda už nebude viac slepo podporovať americkú politiku na Blízkom východe a predovšetkým nebude nasledovať bezvýhradnú podporu Izraela, ktorú uplatňovali USA.
Kissingerova nedôvera voči Bahrovi sa postupne preniesla aj na ďalšie osoby a dokonca aj na niektorých ľudí z jeho vlastného štábu, ktorých začal podozrievať z úniku informácií. V jednom rozhovorov so sovietskym štátnym a straníckym činiteľom Leonidom Brežnevom, mu Brežnev zo žartu povedal, že sa dozvie, čo Kissinger o ich rokovaní povie Sonnenfeldtovi, ktorý na stretnutí nebol. Kissinger položartom-polovážne odvetil, že vie, že Sonnenfeldt s niekým komunikuje, pretože nekomunikuje s ním.
Ani vo svojich takmer sedemdesiatich šiestich rokoch nemá Kissinger problémy s kontaktmi s hlavami štátov a predstaviteľmi vlád po celom svete. Jeho vo Washingtone sídliaca poradenská firma Kissinger Associates má medzi svojimi klientmi mnoho mocných tohto sveta. Kissingerove názory na zahraničnopolitické udalosti sa často objavujú v komentároch či mimoriadne dobre platených diskusných rubrikách. Zdá sa však, že podozrievavosť Kissingera ani dnes neopustila. Často kritizuje medziiným aj Clintonovu administratívu za chýbajúcu víziu a prezidentovi sa osobne vyčíta, že vraj svoju zahraničnú politiku koncipuje pred televízorom podľa správ z krízových oblastí, alebo ju prispôsobuje vnútropolitickým potrebám. Kissinger síce víta prijatie Poľska, Maďarska a Českej republiky do NATO, opakovane však varuje pred oslabovaním aliancie. Partnerstvo za mier je podľa neho tou najhoršou ideou, aká sa kedy v USA zrodila.
Autor je publicista
