Pád Madridu

28. marca 1939 vojská vzbúreneckého generála Franca obsadili hlavné mesto Španielska, Madrid. Občianska vojna sa skončila víťazstvom fašistov. Vojna sa vykresľovala čiernobielo, ako súboj síl dobra a zla. Lenže pravda o nej je veľmi trpká.
Počet zobrazení: 1487

28. marca 1939 vojská vzbúreneckého generála Franca obsadili hlavné mesto Španielska, Madrid. Občianska vojna sa skončila víťazstvom fašistov. Vojna sa vykresľovala čiernobielo, ako súboj síl dobra a zla. Lenže pravda o nej je veľmi trpká.

SVEDECTVO GEORGA ORWELLA

Autor Zvieracej farmy a 1984 v jednej zo svojich esejí napísal: "...V Španielsku som po prvý raz v živote uvidel novinové správy, ktoré nemali žiadny vzťah k skutočnosti, ani vzťah, aký býva komponentom bežnej lži. Videl som správy o veľkých bitkách tam, kde sa žiadne bitky nekonali, a úplné mlčanie tam, kde boli zabité stovky ľudí. Videl som, ako statočne bojujúce jednotky boli označované za zradné a zbabelé..."

Orwell objasňuje, že udalosti neboli popisované tak, ako sa v skutočnosti stali, ale ako sa mali stať podľa rôznych straníckych línií. Stalin totiž patologicky nenávidel svojho súpera v boji o moc, Leva Trockého, trockisti nesmeli byť ani len súčasťou ľudového protifašistického frontu. Lenže v Španielsku, zhodou určitých historických okolností, boli významnou antifašistickou silou.

Slávny esejista však zdôraznil, že celkový obraz vojny, ktorý svetu predkladali republikáni, bol pravdivý. Fašistickí vzbúrenci pred svetom tvrdili, že sú kresťanskí vlastenci, ktorí chcú zachrániť Španielsko pred sovietskou diktatúrou. Vyžadovali nielen zveličovanie tých zverstiev, ktorých sa republikáni naozaj dopustili, ale aj rozsahu sovietskej pomoci zákonnej španielskej vláde. Táto pomoc nebola veľká. Kým Nemecko a Taliansko poslali do Španielska vyše 100 000 vojakov, Sovieti poslali okolo 1000 letcov a 2000 iných odborníkov, kým v medzinárodných dobrovoľníckych brigádach bojovalo okolo 35 000 cudzincov.

Čo sa týka zverstiev, Orwell zdôraznil, že frankisti sa ich dopúšťali vo väčších rozmeroch než "červení", podľa konzervatívneho publicistu Johnsona ich rozsah bol zhruba na oboch stranách rovnaký.

"NEVĎAČNÝ" FRANCO

Franco sa stal víťazom v občianskej vojne vďaka pomoci Hitlera a Mussoliniho. O pol roka jeho krstní otcovia rozpútali druhú svetovú vojnu. Francovi jeho tútori tlmočili požiadavku, aby vrátil dlh.

Už sme naznačili, že to bol nemalý dlh. Prvé štyri roky Francovej vlády bolo nacistické Nemecko najsilnejšou mocnosťou Európy a zdalo sa, že vojnu vyhrá. Francovi sa ponúkalo viacero chutných súst, za vstup do vojny na strane Osi sa mala napríklad zväčšiť španielska koloniálna ríša. Franco ale spoznal, že ide o pascu.

Na druhej strane si nekládol zábrany, ak išlo o slovnú podporu svojich tútorov. Slávnostne sľúbil, že pri ohrození Berlína pošle Hitlerovi na pomoc milión vojakov. Franco poslal jednu divíziu proti Sovietskemu zväzu, po Stalingrade ju stiahol. To bola Francova odplata.

Britský politológ Edward Pearce nazval Franca "líškou, ktorá nevliezla do pasce". Koniec vojny znamenal pád Francových krstných otcov, Hitlera a Mussoliniho. Franco zomrel až o tri desaťročia ako superlišiak vo funkcii caudilla-vodcu a generalissima.

AKO SI SUPERLIŠIAK NAŠIEL NOVÝCH TÚTOROV

Po porážke fašizmu sa na istú dobu ocitlo frankistické Španielsko v medzinárodnej izolácii, Sovietsky zväz dokonca presadzoval intervenciu pod zástavou OSN. 2000 republikánov preniklo po oslobodení Francúzska v roku 1944 cez Pyreneje s nádejou, že vyvolajú partizánsku vojnu. Neboli však úspešní. Dvadsiateho šiesteho augusta 1945 bola vytvorená republikánska vláda, uznalo ju však iba Mexiko.

Franca zachránila studená vojna. Hoci jeho meno v západnej Európe ostávalo odiózne, podarilo sa mu získať podporu USA. V roku 1953 bol podpísaný Madridský pakt, ktorý umožnil vstup Španielska do OSN. USA sa však nepodarilo presadiť súhlas členských krajín NATO, aby akceptovali členstvo Španielska v aliancii, pre sociálnodemokratické vlády to bolo neprijateľné.

CESTA ŠPANIELSKA K DEMOKRACII

Superlišiak Franco pochopil, že Španielsko sa môže z medzinárodnej izolácie dostať iba tak, že sa odstránia alebo zmiernia odiózne stránky režimu. Preto sa v šesťdesiatych rokoch uskutočnili niektoré liberalizačné kroky, ako bolo zmiernenie cenzúry alebo povolenie činnosti nezávislých odborov.

Protifrankistickú opozíciu delili spomienky na občiansku vojnu. Španielski komunisti už v roku 1956 vyhlásili, že si uvedomujú svoj podiel viny a vyzvali k národnému zmieru. Potom v šesťdesiatych rokoch v podstate zaniklo rozdelenie krajiny na dva tábory a dochádza k zmiereniu. Franco určil, že po jeho smrti sa v Španielsku obnoví monarchia. Myslel si, že budúceho španielskeho kráľa Juana Carlosa vychová podľa svojich predstáv. Tu sa superlišiak mýlil. Práve mladý kráľ po Francovej smrti presadil obnovenie demokracie v krajine.

Dnes je Španielsko členskou krajinou Európskej únie a Španiel je dokonca generálnym tajomníkom NATO. Chcelo by sa povedať, že všetko sa skončilo až rozprávkovo dobre. Samozrejme, mohol by sa urobiť dlhý výpočet problémov, ktoré musí Španielsko riešiť: baskický terorizmus, nezamestnanosť, príliv nežiadúcich cudzincov a mnohé ďalšie. Lenže, núka sa otázka, či to tak dobre dopadne aj s nami.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984