O úlohách ľavice
Knižôčka Norberta Bobbia Destra e sinistra: Ragioni e significati di una distinzione politica (Pravica a ľavica: dôvod a dôležitosť jedného politického rozlíšenia) sa objavila na knižnom trhu v roku 1994 a v tom istom roku sa predalo 200 000 výtlačkov. Nápor na kníhkupectvá zaskočil tak vydavateľov ako aj autora a tlačiari len s veľkou námahou stačili plniť objednávky. Odvtedy bola knižka preložená do rôznych jazykov a dopyt, hoci menší ako u domácich čitateľov, dosiahol všade imponujúce rozmery. Udalosť je symptomatická - jednak nedostatok odhadu zo strany vydavateľov počítajúcich s predajom 3 - 4 tisícok exemplárov, tak aj nedostatok autorovej sebadôvery, ktorý počítal so záujmom zo strany malej hŕstky ľudí, patriacej, podobne ako on sám, do istej "politickej triedy". Ešte viac symptomatická však bola reakcia stálych návštevníkov kníhkupectiev. Napriek očakávaniam vydavateľov aj autora dokázali v praxi, akú veľkú medzeru na politickej scéne po sebe zanechali tradiční vykonávatelia ľavicových úloh v momente, keď sa začali zaoberať skúšaním si cudzieho peria a odstraňovaním akýchkoľvek čŕt ľavicovosti z vlastnej tváre; a aká hlboká a všeobecná je túžba, aby túto medzeru niekto zaplnil.
DôVODY ĽAVICOVOSTI
Ide o to, že úlohy, na ktoré sa ľavica kedysi podujala, a ktorými určovala svoju identitu, ostali živé nie menej ako kedysi a navyše sú dnes nie menej neodkladné ako kedykoľvek predtým. Neznamená to však, že by opustené miesto na politickej scéne rezervované pre ľavicu malo ostať prázdne, pretože ako to Bobbio pekne vyjadril: "Pokiaľ nie je núdza o ľudí, ktorých angažovanie sa v politike pramení z hlbokého trápenia sa s nešvármi súčasnej spoločnosti a ostrým odporom proti nim, (?) budú títo ľudia udržiavať pri živote ideály, ktoré charakterizujú ľavicové hnutia už vyše sto rokov". Spomedzi týchto ideálov boli postuláty rovnakého práva všetkých ľudí na ľudskosť a život hodný človeka, pre všetkých rovnaký prístup k prostriedkom, bez ktorých nie je možné toto právo využiť, vždy ako aj dnes, "vedúcou hviezdou ľavice". Ľavica priznáva, že ľudia sú si v mnohých ohľadoch nerovní, prikladá však väčšiu váhu tomu, čo majú ľudia spoločné a čo ich spája, ale aj tým, že na rozdiel od pravice skôr "vyzdvihuje to, čo robí ľudí viac rovnými a odsudzuje to, čo ich nerovnosť prehlbuje".
Poučení na vlastných chybách dnes už vieme, že ideálna spoločnosť, úplne a bez výnimky spravodlivá, môže existovať len v predstavách filozofov a pre dobro ľudí tam musí aj ostať. "Spravodlivosť je požiadavkou, vzorom v skutočnosti v živote nedosiahnuteľným, avšak takým, že život neusilujúci sa ho dosiahnuť, by bol na nevydržanie. Spravodlivosť spoločnosti sa pozná podľa toho, že sa sama pokladá za nie dosť spravodlivú..."
PROBLÉMY ZOSTALI
Chcelo by sa povedať, že spravodlivosť je ako akási kovová tyč zo Sévre, s ktorou sú porovnávané všetky používané metre - nebyť toho, že na rozdiel od onej tyče sa vzor spravodlivosti mení z pokolenia na pokolenie. Komunizmus nesplnil svoje sľuby, a čo je horšie, skompromitoval v očiach mnohých záležitosti, ktoré sľuboval zariadiť. Ale problémy ostali, avšak pre mnohých, veľmi mnohých ľudí sú nemenej citlivé ako boli pre ich starých otcov. Z porážky či podvodu komunizmu nevyplýva, že k týmto otázkam treba ostať ľahostajným a nezaoberať sa nimi, tak ako to nevyplýva z faktu, keď sa nepodarilo odčerpať povodňovú vlnu sitom treba sa pokorne utopiť. Komunizmus prišiel a odišiel a ľudia trpiaci prenasledovanie, úmyselné alebo mimochodom zostavené inými ľuďmi (zväčša tými, ktorých bolo treba napraviť), ostali. A pokiaľ existujú oni, je tu miesto aj pre ľavicu. Je to očividné vo Francúzsku, Taliansku, Škandinávii či Nemecku. Beľmo, ktoré ostalo na očiach Poliakov po rokoch spájania hesiel spravodlivosti s národnou a osobnou neslobodou, sťažuje vidieť túto zrejmú pravdu aj u nás. V tom je svojská posmrtná pomsta komunizmu - príšera (a možno nie celkom príšera, ale geneticky zákonný potomok komunizmu) vo forme antislobodných hnutí, svojim ostrím namierených na ľudskú autonómiu, ktorá jednohlasne razí heslá rovnosti - heslá, ktoré značná časť poľskej ľavice, márne sa usilujúca zbaviť tieňa, ktorý sa za ňou ťahá, vyslovuje len na pol úst, ak sa ich vôbec odváži zašepkať. Z ľavice pochádzajú najzapálenejší (ako sa na novicov patrí) služobníci kultu Vševedúceho Trhu a hesla "každý si škriabe svoju repu a nech sa sami na seba sťažujú tí, ktorí si neutrhli ostrý nôž". Heslo spravodlivosti leží na ulici, len nech ho zodvihne dobrodruh a ozdobí si ním klobúk.
AKÝ JE BUDOVANÝ KAPITALIZMUS
Niet naliehavejšej úlohy pre ľavicu ako vrátiť sa k otázkam, ktoré jej vždy prináležali a o ktoré sa nik okrem nej nepostará. Kapitalizmus sa nikde a nikdy nepreslávil citlivosťou k ľudskej biede a raný kapitalizmus, a tým viac "budovaný kapitalizmus" (pretože aj v tých, ktorí sa domáhajú "budovania kapitalizmu", má totalitárny komunizmus svojich verných nasledovníkov), máva na škrupule čas ešte zriedkavejšie ako jeho starší súrodenci. Poľsko dnes vstupuje do sveta, v ktorom polarizácia príjmov dosahuje tempo a rozmery v tomto storočí nevídané. Anthony Giddens použil na opísanie spoločnosti trefnú metaforu juggernautu - obrovského vozu, pod kolesá ktorého sa hádzali Indovia v náboženskej extáze a dávali sa mu, v opojení a s piesňou na perách, mliaždiť. Je možné, že juggernaut je výmysel, ale správanie niektorých poľských politikov nabáda veriť v jeho existenciu, samozrejme s tým, že väčšina radšej spoluobčanov postrčí, ako by sama skočila pod kolesá. Kapitalizmus, a obzvlášť kapitalizmus zbavený bŕzd, "ľahký", zelektrizovaný, oslobodený dnes od zväzkov angažovanosti, stavajúci únik a útek nad zodpovednosťou, lieči nemoci spoločnosti rovnako ako ľadový kúpeľ prechladnutie. Ľavica, ktorá sa rozhoduje prijať zodpovednosť, ktorá jej prirodzene patrí, sa nemôže zriecť kritiky kapitalizmu a hľadať spôsoby na odvracanie úderov ním naslepo rozdávaných. Je najvyšší čas previesť kapitalizmus zo sféry sacrum na svetské nížiny. Jazyk, v ktorom sa nedá sformulovať kritika kapitalizmu, nie je jazykom ľavice; aspoň nie ľavice kapitalistickej spoločnosti.
NOVÉ KONTEXTY SPOLOČENSKÉHO ŽIVOTA
Korene ponižovania človeka a formy ľudskej biedy sú dnes iné ako pred sto rokmi - odlišné od tých, s ktorými si chcel poradiť vo svojich počiatkoch súčasný socializmus. Niet návratu k tým liekom ako niet návratu k chorobám, na ktoré boli vynájdené. Čo sa vo svete stalo, to sa neodstane - zvíťazila zásada autonómie osobnosti, sloboda voľby. Život v slobode (ale viac v zodpovednosti, ktorá zo slobody neodvratne vyplýva) nie je ľahký, v našich časoch sa to viac hemží politickými kupliarmi očarúvajúcich "veľkým zjednodušením", svetom úhľadným, pretože je jednoznačný, útulný, pretože vyžaduje len poslušnosť, a nie rozhodnutie. Časy slobody sú tiež časmi fundamentalizmov a kmeňových nálad. Tie posledné žijú z toho, že k mnohým ľuďom neprichádza zodpovednosť spoločne so slobodou voľby, nie ako odmena za získaný poklad, ale ako odôvodnená daň.
So slobodou prichádza aj pluralizmus - neexistuje jedno bez druhého. Ťažkosti orientácie nevznikajú z nedostatku hodnôt, ale z toho, že ich je veľa, možno príliš veľa na to, aby jednotlivec našiel cestu v húštine. Je to nová situácia pre nás všetkých - spolu s ľavicou, ktorá zriedkakedy, ak vôbec, sa pozastavila nad zaujatím stanoviska k tejto otázke. Morálny zmysel voľby, potreba výberu dobrých hodnôt, uprednostnenie lepších pred horšími nestratili, ale naopak získali na vážnosti. Vo svete slobodných ľudí môže byť toto všetko len výsledkom slobodnej voľby. Z tohto plynie morálny zmysel demokracie. Budeme žiť večne na morálnom trhu, ohlušení revom prekrikujúcich sa priekupníkov hodnôt, pokiaľ bude demokracia spočívať na princípe "interakčných" počítačových hier: akú stlačiť na výbere z piatich kláves. Kritickým bodom v starostlivosti o demokraciu v Poľsku, ako aj v iných slobodných krajinách, je rozšírenie pojmu občianstva - musí obsahovať tiež možnosť spolurozhodovania o zozname volieb, o tom čo sa dá vybrať - aké klávesy možno skutočne stláčať. Keďže nemožnosť prístupu k takémuto spolurozhodovaniu obmedzuje ľudskú autonómiu, uráža ľudskú dôstojnosť a ospravedlňuje vzdanie sa morálnej zodpovednosti, je povinnosťou ľavice urobiť podstatu občianstva jednou z hlavných úloh.
Autor je sociológom, od roku 1968 prednáša na britských univerzitách, text z poľštiny preložil E. Nežinský
