Babráctvo alebo kríza vládnutia

Opätovné neschválenie vedenia Fondu národného majetku je len špičkou ľadovca, pod ktorou sa skrýva obrovská masa nahromadených problémov signalizujúcich náznaky krízy. Nešlo len o Igora Hudobu, nešlo len o FNM SR a nešlo len o nezhody vo vnútri vládnej koalície. Bol to útok na samu podstatu logiky vládnutia súčasnej moci.

Vnímavý pozorovateľ si určite všimol, že v posledných mesiacoch parlament blokuje prakticky všetko, čo predkladá premiér Mikuláš Dzurinda. Za týchto okolností, keď sa premiér pohybuje na veľmi tenkom ľade, je len ťažko pochopiteľné, prečo sa rozhodol navrhnúť kandidáta na post prezidenta FNM SR bez toho, aby si vopred poistil jeho zvolenie súhlasom poslaneckého klubu SDK. Mikuláš Dzurinda nemiestne riskuje svoju pozíciu, lebo ak bude v nastúpenom trende pokračovať, stratí dôveru koalície. Jednou z možných príčin vzniknutej situácie je skutočne aj domnienka, že premiéra chce istá skupina v SDK dotlačiť k demisii. Blokovanie jeho návrhov, ktoré by malo trvalejší charakter, by sa naozaj mohlo rovnať vysloveniu nedôvery. V každom prípade je utorkové hlasovanie minimálne signálom, že premiér stráca dôveru svojho poslaneckého klubu.

Komu to vyhovuje

Správanie časti koalície svedčí o tom, že nie všetci poslanci si uvedomujú vážnosť situácie, ktorá má destabilizačný dopad na celú vládu. Vzniknutý chaos totiž vyhovuje nielen Demokratickej strane a Čarnogurskému krídlu KDH, ale aj časti SDĽ a SOP. Niektorí poslanci SDĽ totiž hrali na iného kandidáta na post viceprezidenta FNM SR ako oficiálne navrhnutého Bohuslava Brendzu. Nezvolenie vedenia fondu z dlhodobého hľadiska nahráva najmä Strane občianskeho porozumenia. Koalícia by sa totiž pri pokračujúcom trende kauzy FNM SR mohla dostať do patovej situácie (podobne ako v minulom roku voľba hlavy štátu v parlamente) a v tom prípade by mohol nastať tlak, aby kompetencie fondu prešli pod právomoci ministerstva pre správu a privatizáciu národného majetku, kontrolovaného SOP. O záujme opozície na takomto hašterení vari ani netreba podrobnejšie hovoriť. Hoci sme teda čakali, kedy sa prejavia ostrejšie a zásadnejšie politické zápasy vo vnútri koalície, s úžasom zisťujeme, že túto vládu rozkladajú predovšetkým ekonomické záujmy. Volič, ktorý spájal súčasnú vládnu koalíciu v prvom rade s víziou zmeny, sa zrazu stáva divákom neľútostného zápasu o posledné zvyšky privatizačného koláča, ktoré nestihla roztrhať na kusy predchádzajúca garnitúra. Už sa pritom nedodržiava ani elementárna noblesa. Maska spadla a politické zvery sa vohnali do arény ako hladné levy. Všetky ideály, všetky plány, všetky sľuby sa vytratili ako jarný sneh a namiesto toho nastúpili tí, ktorí si hovoria pragmatici, čiže ľudia bez morálnych mantinelov.

Vnútorný nepriateľ?

Dianie v parlamente nás presviedča o tom, že súčasná slovenská politika je predovšetkým až výlučne o peniazoch a majetkoch. Všetko ostatné je nevyhnutný folklór pre voliča. Ak sa koalícia včas nespamätá, hrozí jej osud, aký si pravdepodobne aj zaslúži. Je nepochopiteľné, keď minister vnútra Ladislav Pittner považuje za potrebné verejnosti povedať, že SDĽ je ich (rozumej KDH) politický súper. Je jasné, že manželstvo SDĽ s KDH sa nezrodilo z vzájomnej lásky. No spochybňovanie tohto zväzku sa objavuje akosi predčasne (ak k tomu pridáme aj výzvu mladých neoľudákov na nespolupracovanie s bývalými komunistami). Nechápem totiž, ako môžu "politickí súperi" sedieť v jednej vláde. Politickí súperi nemajú spoločné záujmy a tie by jedna vláda mať mala. Ak si to KDH nemyslí, nič ho v tejto vláde nedrží. Rovnako aj ministri SDĽ by sa k výzve mladých neoľudákov mohli postaviť tak, že opustia kabinet a som zvedavý, ako a s kým by KDH v tom prípade vládlo…

Nízka zodpovednosť SDK

Miera zodpovednosti je teda v radoch SDK neobyčajne nízka. Opozícia vlastne pre získavanie politických bodov nemusí robiť vôbec nič: stačí jej prizerať sa, ako sa koalícia sama likviduje. Tento samovražedný nádych, ktorý sprevádza súčasnú vládu prakticky od začiatku, môže iba skomplikovať proces kryštalizácie a štandardizácie našej politickej scény. Reakcia voliča je totiž potom pochopiteľná: hľadá niečo nové, neskorumpované, nepošpinené, niečo, čo mu pomôže zbaviť sa pocitu, že všetci ho chcú iba podviesť. A to aj za cenu novej ilúzie.

Hašterenie vládnej koalície už dávno stratilo znaky štandardnej výmeny názorov. Je vlastne zázrak, že kabinet sa ešte nerozpadol: v civilizovanom svete sa takéto škriepky dejú len medzi koalíciou a opozíciou, nie medzi vládnymi partnermi. To, ako zhodnotil situáciu predseda NR SR Jozef Migaš (babráctvo) je podľa nášho názoru iba eufemistickým pomenovaním skutočného stavu veci. A to ešte nebral do úvahy fakt, že pevnosť vládnej koalície prejde čo nevidieť ďalšou zaťažkávajúcou skúškou - rozpad SDK. Vzhľadom na očakávanú zmenu pomeru síl vo vláde sa na obzore črtá ďalší harmatanec…