Čudná vojna, čudná diplomacia
Bývalý vedúci Úradu chorvátskeho prezidenta a po celé roky jeden z najoddanejších Tudjmanových spolupracovníkov, osobitný účastník tajných rokovaní so Slobodanom Miloševičom a búriacimi sa Srbmi v Chorvátsku, odhaľuje vo svojej knihe prvý raz najdelikátnejšie a najtajnejšie diplomatické akcie na pozadí vojenských operácií na bojiskách v Chorvátsku a v Bosne a Hercegovine v rokoch 1993 - 1995.
Viac ako 35 hodín rozhovorov, trinásť stretnutí od roku 1993 do roku 1995 na rôznych miestach, a to vždy v srdečnom ovzduší - to sú podmienky, v rámci ktorých prebiehali rokovania medzi Hrvojom Šariničom a Slobodanom Miloševičom. Šaraničova kniha - ako to konštatuje Novi list - je zaujímavým a hodnotným svedectvom. Po prvé, odhaľuje, že medzi Záhrebom a Belehradom existovalo vzájomné pochopenie na vysokej úrovni. Dokonca aj pokiaľ ide o teritoriálnu integritu Chorvátska. Srbský prezident svojho spolubesedníka ubezpečoval, že voči Chorvátsku nemá žiadne územné nároky, doslova, že svoj apetít uspokojil vďaka Bosne a Hercegovine, ktorá sa skôr či neskôr stane súčasťou Srbska, vyriešil 90% srbskej národnostnej otázky práve tak, ako Tudjman vyriešil národnostnú otázku Chorvátska Herceg-Bosnou." Tak cituje Šarinič Miloševičove slová.
Dohovorené nepriateľstvá
Šarinič si vtedy mohol z belehradských rokovaní odniesť veľmi jasný odkaz - Srbsko nepohne ani prstom, keď sa chorvátska armáda vydá do Krajiny. Pred akciou "Búrka" dostal Tudjman pravdepodobne v tomto zmysle aj pevné záruky. O Srboch v Chorvátsku má totiž Miloševič, ako píše Šarinič, rovnako zlú mienku ako aj Tudjman. Otvorene priznal, že sa ich dávno zriekol, ale v tom období nebol ešte pripravený potvrdiť to aj verejne. Šariničovi naznačil aj určité možné ťahy chorvátskych Srbov, za aké možno považovať napríklad uzavretie diaľnice. Nazval ich "hlúposťami". Jeho hodnotenie sa potvrdilo, blokáda pri Okučanoch sa stala úvodom akcie "Blesk".
Z knihy o tajných schôdzach v Belehrade jasne vyplýva, že medzi Miloševičom a Tudjmanom existoval partnerský vzťah. To nie je objav, ale - ako uvádza Novi list - vzácna pravda. Fakt, že chorvátsky prezident počas vojny rokoval vo veľkom a tajne s Miloševičom, je veľmi znepokojivý.
Keď išlo o Bosnu a Hercegovinu, čo bolo jednou z hlavných tém rozhovorov Šariniča a Miloševiča, zaujímali Záhreb a Belehrad úplne súhlasné stanoviská. Priame rozhovory s Miloševičom začal Tudjman vo víre chorvátsko-bosnianskej vojny, presne v deň, keď Chorváti zbúrali v Mostare Starý most. Šarinič odhaľuje, že Miloševič neustále vyslovoval obavy z islamského fundamentalizmu a "zelenej transverzály", že Tudjmana nabádal k rozdeleniu Bosny. Rovnaké stanoviská obhajoval chorvátsky prezident po celé roky verejne.
Miloševič sa odlišuje od Tudjmana
V tomto ohľade sa však dvaja rovnako zmýšľajúci činitelia navzájom aj významne líšia - o tom, čo srbský vodca hovoril iba medzi štyrmi očami a o čom nezanechal mnoho písaných stôp, rozprával chorvátsky prezident zoširoka verejne. Myšlienka o uspokojovaní srbského apetítu na úkor Bosny a Hercegoviny sa na chorvátskej strane samozrejme prijímala s pochopením. Práve Šarinič obhajoval v tomto období v niektorých svojich prejavoch predstavu o nevyhnutnosti vzniku "malého veľkého Srbska". Miloševič na revanš súhlasil s rozširovaním Chorvátska. Pod anexiou Herceg-Bosny sa chápalo to isté, čo pod tým, že sa Republika Srbská "skôr alebo neskôr stane súčasťou Srbska", pričom sa srbský prezident vyslovil aj za pripojenie Abdičovej Západnej Bosny ako autonómnej oblasti k Chorvátsku. Šariničovi Miloševič povedal, že ho Abdič o tomto pláne už informoval a dodal: "Považujeme to za normálne, a preto nebudeme proti."
Tak teda voľakedajšia Tudjmanova pravá ruka odhaľuje to, čo sme vedeli už aj predtým: Tudjman a Miloševič viedli medzi sebou vojnu, avšak bez vedomia svojich národov sa dohovárali o tom, koho obetujú a čo si každý z nich s požehnaním toho druhého prisvojí.
Keď sa otec Chorvátov a vodca Srbov dohovárajú, Hrvatska ljevica, VI, 3
