SNP a medzinárodnoprávne postavenie Slovenska
Jedným z najvážnejších pozostatkov komunistickej totality je, že občan dodnes nie je informovaný o mnohých závažných udalostiach a skutočnostiach, ktoré sa počas trvania československého štátu udiali, ale následne sa ho v súčasnosti bytostne dotýkajú. Takouto udalosťou napr. bol židovský holokaust a Slovenské národné povstanie. Napriek tomu, že sa tieto udalosti odohrali na Slovensku počas slovenského štátu, stali sa súčasťou nielen československých dejín, ale i medzinárodnej politiky a medzinárodného práva.
Jedným z veľmi vážnych poznatkov zo zahraničnej politiky je, že tichým, ale hlavným dôvodom nezačlenenia Slovenskej republiky do NATO je naše nevyrovnanie sa s fašistickou minulosťou. Slovensku sa podsúva, za prispenia časti slovenskej politickej reprezentácie, snaha nadväzovať na Slovenský štát. Akosi sa zabúda na to, že kontinuita československého štátu bola počas 2. svetovej vojny uznaná veľmocami, a okolnosť, že Československo sa považovalo za prvý štát, proti ktorému smerovala agresia nacistického Nemecka. To malo za následok, že československí exiloví predstavitelia vlády v Londýne boli počas svetovej vojny i bezprostredne po nej prizývaní k mnohým závažným spojeneckým rokovaniam a konferenciám. Československo patrilo napr. i k zakladateľom OSN.
Povstanie a medzinárodné právo
Slovenské národné povstanie, ktorého protifašistická idea mala za cieľ i obnovu Československa, sa do roku 1989 z politických dôvodov prezentovalo na verejnosti len ako javisko pre zásluhy komunistickej strany a jej predstaviteľov v protifašistickom odboji a odporcov návratu k demokratickým hodnotám predmníchovského Československa ako buržoázneho štátu, čo po novembri 1989 partia staro a neoľudákov začala zneužívať pre jeho dehonestovanie. Avšak tento prejav veľkej protifašistickej rezistencie na Slovensku má i svojím cieľom obnovy Československej republiky pre súčasnosť obrovský medzinárodný a medzinárodnoprávny význam. V prvom rade, obe republiky, Česká i Slovenská, sú ako nástupnícke štáty Československa súčasťou protihitlerovskej koalície. V druhom rade, všetky medzinárodné zmluvy, dohody a vyhlásenia, ktoré československí predstavitelia uzatvorili a podpísali ako členovia protihitlerovskej koalície, platia. Je to triviálny fakt, ale akosi absentuje v konaní súčasných predstaviteľov štátu. A to sa týka napr. aj dohôd o odškodnení obetí holokaustu a tých povstaleckých vojakov, ktorí sa ako partizáni dostali po zatlačení povstania do nacistických táborov nie v postavení zajatcov - príslušníkov regulárnej armády, ale ako "banditi". Podobne sa zaobchádzalo s juhoslovanskými partizánmi.
Na mnohých skutočnostiach, súvisiacich s následkami 2. svetovej vojny sa podpísala ďalšia vojna, a to studená. Z dôvodov rozdelenia Nemecka boli mnohé akty riešenia povojnového stavu voči tretím krajinám odsunuté dokonca až po páde komunistických režimov v Európe. Ale aj tam, kde tento problém nebolo vidno, sa umelo s mnohými záležitosťami nehýbalo dlhé desaťročia. Preto sa napr. mohlo stať i to, že sa až teraz začalo s uplatňovaním nárokov obetí nacizmu a holokaustu voči Nemecku, ale i voči švajčiarskym bankám, hoci väčšina poškodených už postupne vymrela a tých, čo ešte zostali, je až tragicky málo.
Odškodnenie obetí perzekúcie
Nie je nezaujímavé, že práve dva významné subjekty, ktoré participovali ako obete nemeckého nacizmu na prípravách medzinárodných dokumentov voči porazenému Nemecku, boli po roku 1989 rozbité. Na základe článku 8 boli poverené vlády USA, Francúzska, Veľkej Británie, Československa a Juhoslávie vypracovať po porade s Medzivládnym výborom pre utečencov plán podľa smerníc stanovených v Dohode. Neviem, či bol tento plán vypracovaný, ale veľmi by ma zaujímal jeho osud. V smerniciach sa okrem iného uvádzalo, že "Nárok na pomoc podľa tohto plánu budú mať iba skutočné obete nacistickej perzekúcie a najbližší príbuzní a osoby na nich závislé, pokiaľ patria do tejto kategórie: 3) Príslušníci krajín, ktoré boli skôr okupované Nemcami, ktorí nemôžu byť repatriovaní, alebo ktorí sú v takom postavení, že nemôžu byť repatriovaní v rozumnom čase... bude pomoc obmedzená na príslušníkov alebo na bývalých príslušníkov krajín skôr okupovaných, ktorí boli internovaní v nemeckých koncentračných táboroch alebo v koncentračných táboroch zriadených režimami, ktoré podliehali nacistickému vplyvu, nebude však poskytovaný tým osobám, ktoré boli internované iba v táboroch pre vojnových zajatcov, ...o žiadnom ustanovení tohto článku sa nebude mať za to, že je na ujmu nárokom, ktoré by jednotliví utečenci mohli mať voči budúcej nemeckej vláde, okrem toho, pokiaľ ide o nároky do výšky prospechu, ktorý títo utečenci získali z prameňov uvedených v odseku A a B zhora." Takže, nárok na odškodnenie Nemeckom majú všetci naši občania, ktorí boli v nacistických koncentrákoch. Otázkou je, prečo by mali mať status vojnového zajatca tí účastníci SNP, ktorí boli v nezajateckom koncentračnom tábore Stutthof. Aj o postavení juhoslovanských partizánov ako vojnových zajatcov, ktorí boli napr. v koncentračnom tábore v Nórsku, by toto mohol tvrdiť iba cynik. Ale dostali vôbec nejakú náhradu od Nemecka alebo môžu sa ich "deti" v súčasnej situácii domáhať svojich práv?
Druhá svetová vojna zanechala po sebe množstvo nešťastia a ponížení. Je otrasné, ak sa ľudia, ktorí prešli peklom, majú opäť ponížene domáhať toho, čo im patrilo už pred vyše päťdesiatimi rokmi. Pri počte, koľko ich ostalo podnes a koľko ich žilo po skončení vojny, sa dá veľmi ľahko vypočítať množstvo "ušetrených" peňazí.
Ľudia, ktorí sa dostali do koncentračných táborov, nemali na mysli, že po vojne dostanú za svoje utrpenie nejaké peniaze. Chceli "iba" žiť. A v tom najlepšom prípade slobodne. A práve Slovenské národné povstanie bolo a je naším symbolom boja za ľudské a občianske práva a slobody.
Autorka je vedecká pracovníčka Ústavu štátu a práva SAV
