Neuveriteľné sprisahanie

Niekedy v lete v roku 1964 bola na titulnej strane humoristického časopisu Roháč uverejnená takáto karikatúra: jeden pracovník Historického ústavu SAV hovorí druhému: "Volali zhora, že o Slovenskom národnom povstaní už môžeme písať podľa historickej pravdy." Žiaľ bolo to iba zbožné želanie...
Počet zobrazení: 1427

Niekedy v lete v roku 1964 bola na titulnej strane humoristického časopisu Roháč uverejnená takáto karikatúra: jeden pracovník Historického ústavu SAV hovorí druhému: "Volali zhora, že o Slovenskom národnom povstaní už môžeme písať podľa historickej pravdy." Žiaľ bolo to iba zbožné želanie...

Slovenské národné povstanie je nepochybne najvýznamnejšou udalosťou našich národných dejín v tomto storočí. Bolo by preto čudné, ak by o jeho odkaz a interpretáciu neprebiehal politický boj. Súčasťou takéhoto boja je však aj prispôsobovanie obrazu minulosti podľa politických potrieb. Zjednodušene povedané, sily, proti ktorým bolo Povstanie zamerané musia jeho obraz podávať v čo najtemnejších farbách ako "dies ater", ako zlovoľné vzdanie sa samostatnosti a následné uvrhnutie národa do strašnej katastrofy. Medzi vedúcimi silami Povstania, predstaviteľmi občianskeho odboja a komunistov, vypukol zasa spor, aký bol jeho zmysel, či išlo o znovunastolenie demokratického režimu alebo o súčasť revolučného zvratu podľa komunistických predstáv. Lenže naozaj ide o zjednodušenie celého problému.

Bolo SNP druhou Varšavou?

Počas letnej ofenzívy v roku 1944 Sovietska armáda vstúpila na územie Poľska a priblížila sa k jeho hlavnému mestu Varšave. Prvého augusta v ešte nacistami okupovanej Varšave vypuká povstanie. Jeho hlavnou silou bola Armija Krajowa (Domáca armáda), ktorá politicky podliehala poľskej vláde v Londýne. Medzi touto vládou a ZSSR boli ostré rozpory, ktoré po objavení masových hrobov Sovietmi zavraždených poľských dôstojníkov v Katynskom lese v roku 1943 vyústili do neriešiteľnej roztržky. Stalin podporoval pripravenú garnitúru politikov, ktorí potom utvorili prosovietsku vládu tzv. Lublinský výbor (22. júla 1944). Povstanie v poľskom hlavnom meste malo prostredníctvom "hlasovania zbraňami" svetu ukázať, akú vládu si poľský národ v skutočnosti želá. Sovieti na pomoc povstaniu nezasiahli, ba zakázali, aby lietadlá západných spojencov mohli po zhodení pomoci vo Varšave pristávať za sovietskymi líniami. Velenie Armije Krajowej 2. októbra 1944 kapitulovalo.

V 60. rokoch britský publicista a historik Alexander Werth naznačil, že v prípade Slovenského národného povstania možno išlo o analógiu toho, čo sa stalo vo Varšave. V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že podobné názory boli vyslovované o Slovenskom národnom povstaní v 50. rokoch. Podľa nich išlo o "protisovietske intrigy" Benešových agentov na Slovensku a "zradu" tzv. buržoáznych nacionalistov v radoch KSS. Lenže, hlásatelia týchto názorov si neuvedomili, že v inej historickej situácii môžu ich tvrdenia mať opačný dôsledok.

V tejto súvislosti existuje svedectvo informovaného účastníka SNP, neskoršieho predsedu ČSSD, Bohumila Laušmana. V juhoslovanskom exile vydal v roku 1951 knihu Pravda a lož o Slovenskom národnom povstaní, kde cituje slová Klementa Gottwalda z augusta 1944, že "povstanie prišlo Moskve nevhod". Treba však pripomenúť, že na rozdiel od Varšavy, Slovenskému národnému povstaniu mala pomôcť Karpatsko-duklianska operácia. Faktom je však tiež okolnosť, že väčšiu materiálnu pomoc dostávali partizánske oddiely.

Zdanlivo racionálne argumenty

Po páde bývalého režimu sa konečne vytvoril priestor pre vyslovenie pravdy o Slovenskom národnom povstaní. Lenže po novembri 1989 začínajú vystupovať aj predstavitelia ľudáckej emigrácie, ktorí pod rúškom boja proti komunizmu chceli vytvárať mýtus o totalitnom režime vojnovej Slovenskej republiky. Tieto sily získali taký politický vplyv, že v roku 1991 nebol akceptovaný návrh, aby sa 29. august stal štátnym sviatkom Slovenskej republiky. Národná rada tento návrh prijala až v roku 1992 na základe iniciatívy Strany demokratickej ľavice.

Mýtus o "neuveriteľnom sprisahaní" tvrdí, že Povstanie bolo zamerané proti samostatnému slovenskému štátu. Úmyselne sa však zabúda, za akých okolností tento štát vznikol, aký bol jeho režim a aké by boli bývali osudy slovenského národa, ak by k Povstaniu nedošlo.

Argument, že samostatný slovenský štát, hoci pod kontrolou Moskvy, by bol pre Slovákov lepším riešením než unitaristický československý štát rovnako pod sovietskou nadvládou, má zdanlivo racionálne jadro. Treba však zdôrazniť, že naozaj zdanlivo. Ak by Povstanie nevypuklo a Slovensko by ostalo do poslednej chvíle spojencom nacistického Nemecka, znamenalo by to vari, že by víťazné mocnosti zrušili svoje záruky londýnskej československej vláde a ponechali by samostatný slovenský štát? A naopak, ak by boli zvíťazili mocnosti Osi, samostatné Slovensko by tiež zmizlo z mapy Európy.

Kritici SNP však upozorňujú na skutočnosti, ktoré sa nepochybne udiali. Na povstaleckom území boli naozaj spáchané zločiny a pravdepodobne nešlo iba o individuálne výstrelky, ale o vedomú snahu zastrašovať. Už sme spomínali svedectvo, že Slovenské národné povstanie nebolo v súlade so Stalinovým plánmi s východnou Európu. Oslobodenie od fašizmu národom východnej Európy mala priniesť Červená armáda a prípadne Moskve podliehajúce ozbrojené zložky, ale za minimálnej účasti národov tohto regiónu, aby sa v budúcnosti mohol predkladať účet za oslobodenie.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984