Tchaj-wan nechce byť Hongkong

Dramatický vývoj čínsko-tchajwanských vzťahov v posledných týždňoch opäť raz svetovej verejnosti pripomenul, že Tchajwanský prieliv je oblasťou s vysokým konfliktným potenciálom. Všetky politické kroky narušujúce krehké status quo ihneď vedú k prudkým reakciám z jednej či druhej strany.
Počet zobrazení: 1225

Dramatický vývoj čínsko-tchajwanských vzťahov v posledných týždňoch opäť raz svetovej verejnosti pripomenul, že Tchajwanský prieliv je oblasťou s vysokým konfliktným potenciálom. Všetky politické kroky narušujúce krehké status quo ihneď vedú k prudkým reakciám z jednej či druhej strany.

Päťdesiatročná existencia Čínskej republiky na Tchaj-wane je výsledkom občianskej vojny v Číne v druhej polovici 40-tych rokov a americkej angažovanosti vo východnej Ázii. ČĽR, USA a Tchaj-wan sú doteraz rozhodujúcimi aktérmi delikátneho trojuholníka. Po porážke v občianskej vojne vojskami Komunistickej strany (KS) Číny, vedenej Mao Ce-tungom, časť vojsk a členov Kuo-min-tangu (KMT), na čele ktorých stál generalissimus Čankajšek, utiekla na ostrov Tchaj-wan a vyhlásila založenie Čínskej republiky na Tchaj-wane. Tchajwanskí politici ju pokladajú za legitímnu dedičku Čínskej republiky vyhlásenej v roku 1912 na pevninskej Číne. ČĽR túto interpretáciu odmieta a pokladá Tchaj-wan za vzbúreneckú provinciu podliehajúcu jedinej legitímnej vláde v Pekingu. USA po vypuknutí konfliktu na Kórejskom polostrove v júni 1950, keď vzrástol jeho strategický význam, začali sa výrazne angažovať v čínsko-čínskom konflikte. Uznali Tchaj-wan ako jediného zástupcu Číny a Čínska republika na Tchaj-wane reprezentovala Čínu v OSN.

Náklonnosť USA

Status quo z počiatku 50-tych rokov napriek protestom ČĽR vydržalo 20 rokov. Radikálny posun nastal v súvislosti s novou zahraničnopolitickou líniou USA. V atmosfére studenej vojny a silných protisovietskych nálad v ČĽR sa USA rozhodli využiť tzv. čínsku kartu na oslabenie moskovských pozícií v Ázii. Strategické rozhodnutie odzrkadľovalo záujmy oboch strán, ale zastihlo tchajwanskú politickú elitu nepripravenú. V októbri 1971 rezolúcia OSN č. 2758 rozhodla, že zástupcovia Tchaj-wanu uvoľnili miesto (okrem iného aj v Bezpečnostnej rade) delegátom ČĽR. Počas návštevy R. Nixona, prvej návštevy amerického prezidenta v ČĽR, vo februári 1972 obidve strany vydali Šanghajské komuniké, ktoré je dodnes základom politiky USA voči Tchaj-wanu. Konštatujú, že existuje iba jedna Čína a Tchaj-wan tvorí jej súčasť. USA sa zaviazali, že nebudú zasahovať do mierového zjednocovacieho procesu. Oficiálne pekinské miesta revidovali prístup k Tchaj-wanu a od politiky vojenského oslobodenia prešli k mierovému znovuzjednoteniu. Vyhradzujú si právo vojensky zakročiť, ak by Tchaj-wan vyhlásil samostatnosť a do sporu sa politicky a vojensky zaangažovala tretia strana (t. j. USA).

Záujem ČĽR o pričlenenie Tchaj-wanu k pevninskej Číne sa od 80-tych rokov zintenzívnil. Tchaj-wan sa stal súčasťou postupného prechodu jednotlivých okrajových území pod čínsku správu (v júli 1997 britská kolónia Hong Kong, v decembri 1999 portugalská kolónia Macao). Čína ponúka - podľa hongkonského modelu - zachovanie ekonomického a politického systému, vysoký stupeň autonómie v duchu koncepcie "jedna krajina, dva systémy". Podľa Tchaj-wanu zjednotenie musí byť výsledkom konsenzu a hongkonský model, t. j. prechod kolónie pod suverenitu materskej krajiny, nie je pre tchajwanských politikov prijateľný.

Hrdí na ekonomické úspechy

Obidve vlády vytvorili neoficiálne orgány - Nadáciu pre kontakty v prielive (Tchaj-pej) a Asociáciu pre vzťahy v Tchajwanskom prielive (Peking), ktoré boli prvým štandardným komunikačným kanálom. Reprezentanti oboch orgánov sa v apríli 1993 stretli v Singapúre, kde riešili praktické otázky (doprava, pošta, rybolov) a dohodli sa na pravidelných konzultáciách. Sľubne sa rozvíjajúci dialóg sa v lete roku 1995 zmenil na napätie. Vtedy tchajwanský prezident Li Teng-chuej súkromne navštívil USA a zúčastnil sa na slávnosti na svojej alma mater. Čínska reakcia na bezprecedentné udelenie víza americkou stranou bola napriek súkromnému charakteru pobytu prezidenta veľmi tvrdá. Čína reagovala na kroky tchajwanských politikov, ktoré podľa nej smerujú k samostatnosti: v Tchajwanskom prielive sa od leta 1995 do marca 1996 odohrali testy balistických rakiet a veľké námorné cvičenia.

S blížiacimi sa prezidentskými voľbami na Tchaj-wane, v ktorých už Li nemôže kandidovať, sa situácia zhoršuje. Začiatkom júla prekvapujúco označil čínsko-tchajwanské vzťahy za "medzištátne". Týmto vyhlásením, ktoré neskôr zopakoval s dodatkom, že to nie je krok vedúci k nezávislosti Tchaj-wanu a potvrdil tchajwanskú pozíciu existencie jednej Číny, začal predvolebný boj v prospech prezidentského kandidáta KMT, aby tak oslovil časť elektorátu opozičnej DPS. Podľa prieskumov jeho posledné vyhlásenia podporuje 43% ľudí a 71% obyvateľov pokladá Tchaj-wan za suverénny štát. Tchajwanci, hrdí na svoje ekonomické úspechy (Tchaj-wan je 14. najväčšou svetovou ekonomikou), odmietajú status čínskej provincie.

Čína rozpútala v štátom kontrolovaných médiách propagandistickú kampaň, kde Li Teng-chueja obviňuje, že sa "zahráva s ohňom". V čínskych provinciách sa všetky zložky armády uviedli do stavu zvýšenej bojovej pohotovosti a šíria sa dohady o vojenskom cvičení v Tchajwanskom prielive. Čína ešte v júli verejne priznala, že je schopná vyrobiť neutrónovú bombu a začiatkom augusta prebehla úspešná skúška rakety ďalekého doletu. Množiace sa vzájomné obvinenia z narušovania vzdušného priestoru ilustrujú, že eskalácia konfliktu nie je nepredstaviteľná. Podľa prieskumu by až 87% čínskeho obyvateľstva podporilo inváziu na Tchaj-wan v prípade vyhlásenia jeho nezávislosti. Ako na prelome rokov 1995-1996, aj teraz sa angažujú najmä vysokí vojenskí funkcionári a prezident Ťiang Ce-min. Naopak, terajší premiér Ču Žung-ťi, ktorý sa sústreďuje na riešenie zložitej ekonomickej situácie, si zachováva zdržanlivejší odstup.

Čakanie na flexibilnejšiu vládu

Napätie znepokojilo aj susedné krajiny. Na pravidelnom stretnutí Združenia krajín juhovýchodnej Ázie (ASEAN) koncom júla v Singapúre najvyšší predstavitelia vyjadrili podporu politike jednej Číny. Americká strana zdôrazňuje mierové riešenie sporu a na aktérov apeluje, aby nepodnikali kroky, ktoré by mohli situáciu ďalej zhoršovať. V Kongrese existuje početná a vplyvná skupina, ktorá v minulosti iniciovala mnohé protičínske rezolúcie a presadzovala by vojenskú angažovanosť USA v konflikte. Clintonova administratíva najmenej potrebuje diplomatický spor s Čínou ešte aj pre Tchaj-wan, keďže čínsko-americké vzťahy sa dostali do slepej uličky (kritika dodržiavania ľudských práv v Číne, podmienky vstupu Číny do WTO, škandál okolo čínskej špionáže v amerických nukleárnych laboratóriách, zásah NATO v Kosove, zbombardovanie veľvyslanectva ČĽR v Belehrade). Navyše, politika voči Číne sa opäť stane predmetom prezidentských volieb v USA.

Otázka Tchaj-wanu je pre čínskych politikov prioritou. Už vyše dve desaťročia deklarujú odhodlanosť vojensky zasiahnuť v prípade vyhlásenia tchajwanskej nezávislosti. Zmenená rétorika tchajwanských politikov zhoršuje pozíciu pre dvojstranný dialóg (plánované jesenné rokovania na Tchaj-wane čínska strana už zrušila). Zvýšenie čínsko-tchajwanského napätia zároveň zaťažuje komplikované čínsko-americké vzťahy. Jediným východiskom je zachovať status quo - akokoľvek je to pre Tchaj-wan trpké riešenie - a čakať na demokratickejšiu a flexibilnejšiu vládnu garnitúru v Pekingu.

Autor je sinológ a tibetológ, pracuje v Kabinete orientalistiky SAV

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984