Keď rinčali a hrdzaveli zbrane
Hovorí sa, že kto nie je v internete, nejestvuje. Zatiaľ to vyzerá iste prehnané, ale staršia poučka, že vedná disciplína, ktorá nemá fungujúci časopis, plnokrvne nežije, stále platí. Časopis Vojenská história, ktorý už prešiel do 3. ročníka, je signálom, že slovenská historiografia vojenstva existuje.
Vojny a vojenstvo sú tak neodmysliteľnou súčasťou dejín, že sa im historici nikdy nemohli vyhnúť. V slovenskej historiografii boli však väčšinou iba akýmsi pozadím. Skôr sa venovala pozornosť príčinám a dôsledkom ako priebehu a podrobnostiam ozbrojených zrážok. Koniec koncov vojna je štátom licencované zabíjanie a dejiny štátu nepatrili medzi silné stránky slovenskej historiografie. Vojenská historiografia sa postupne formovala vždy na nejakej apoteóze práve jestvujúcich režimov. V predmníchovskej republike výskumné ústavy v Prahe vznikli ako dokumentácia zahraničného odboja. Nebolo to nezvyčajné. Stačí sa postaviť do vstupnej haly vojenského múzea vo Viedni a monumentálne fresky i nápisy vás naliehavo presviedčajú, že Rakúsko sú Habsburgovia.
Úsilie o slovenský pohľad
Pokusy inštitucionalizovať vojenské dejiny na Slovensku boli krátkodyché alebo umelo tlmené. Vojenské múzeum založené počas 2. svetovej vojny v Bratislave skončilo spolu s vtedajším slovenským štátom. V roku 1967 sa tu začalo formovať pracovisko, ktoré malo skúmať vojenské dejiny našej krajiny od najstarších čias, malo mať archív i múzeum. Normalizácia z neho však urobila iba jedno z mnohých oddelení pražského centrálneho ústavu, muzeálne predmety i archiválie zo Slovenska sa ukladali v Prahe. Plnokrvné podmienky získala vojenská historiografia až v roku 1994. V rámci Ministerstva obrany SR zriadili Vojenský historický ústav, ktorý má vedeckovýskumné pracovisko v Bratislave, archív v Trnave, muzeálne zariadenia v Trenčíne i na Dukle.
Vojenské dejiny sa prezentovali za niekoľko rokov naozaj razantne. Okrem monografií a u nás tak obľúbených zborníkov vyšli už štyri zväzky Vojenských dejín Slovenska. Piaty, ktorý zahŕňa obdobie 2. svetovej vojny, sa pripravuje do tlače. Viacerí autori v nich mohli využiť svoje texty zo starších Vojenských dejín Československa, ale i tak je to úctyhodný autorský a vydavateľský počin. Ako každá syntéza aj Vojenské dejiny demonštrujú, čo o probléme vieme, ale i to, čo ešte nevieme. Teda čo treba preskúmať, doplniť, preveriť a spresniť. Práve to je parketa vedeckého časopisu.
Chronologicky v dosiaľ vydaných číslach Vojenskej histórie je rozpätie od textu o rímskej obrane na strednom Dunaji v l.-4. storočí až po použitie armády pri potlačovaní demonštrácií v auguste 1969. Analytické štúdie spracovávajú zástoj slovenských miest v stredovekom uhorskom vojenstve, utváranie hraníc roku 1918 a 1919 z vojenského hľadiska, organizáciu i výzbroji armády v rozličných obdobiach, ťaženie slovenskej armády na východnom fronte i povojnové jednotky PTP. Sú tu texty, ktoré spresňujú už spracovávané témy pohľadom vojenského špecialistu, ako je napr. septembrová výprava v roku 1848, alebo udalosti roku 1968. Rozoberajú sa jednotlivé udalosti, napr. katastrofu slovenského stíhacieho letectva v lete 1944, no i dlhodobé procesy, ako sú dejiny branných organizácií v medzivojnovom období či materiály o organizácii vojska. Z hľadiska čitateľa nezaujímavé, ale pre vývoj vednej disciplíny podstatné je i to, že medzi kmeňovými autormi sú veteráni vojenskej histórie V. Dangl , M. Hronský, bádatelia stredného veku ako J. Bystrický, V. Segeš, M. Púčik, F. Czéfalvay a ďalší, ale aj nastupujúca generácia ako napríklad M. Čaplovič a P. Šumichrast.
Futbal a dejiny
Dejiny majú s futbalom to spoločné, že sa v nich akoby každý vyzná. Rozdiel spočíva v tom, že amatérski znalci histórie o nej iba nerozprávajú, ale radi a veľa aj píšu. Je to dobré a vítané, ak zaznamenávajú, čo si naozaj pamätajú, alebo ak suplujú a dopĺňajú historiografiu tam, kde tá z rôznych dôvodov absentuje. Ak však chýba korektúra profesionálneho dejepisectva, rozličné polopravdy i mýty, obyčajne zaujímavejšie a jednoduchšie ako pravda, stanú sa normou. Detailná a presná kritika sa môže zdať nesprávne prísna, no je funkčná a nevyhnutná. Ako príklad možno uviesť recenziu (č. 4 /1998) inak zaujímavej a cennej knihy J. Rajninca o slovenskom letectve 1939 -1944. Recenzent, dobrý znalec archívneho materiálu v trnavskom Vojenskom historickom archíve, mnohé opravil a doplnil. Napr. časť o činnosti letectva pri Zaisťovacej divízii v rokoch 1942 a 1943 vyznieva, akoby slovenskí letci vykonávali len prieskumné lety. Recenzent však cituje množstvo hlásení a záznamov o bojových akciách, ostreľovaní a bombardovaní partizánskych základní, bieloruských dedín: "Bombardovanie obcí bolo úspešné. Všetky obce následkom bombardovania horia." "Obec pumami rozbitá a zapálená. O 10.50 štartoval trojčlenný roj lietadiel B-534 s úlohou bombardovať tú istú obec. Bombardovanie bolo veľmi úspešné, po ktorom dedinu stíhači ostreľovali z palubných zbraní..."
Rovnako kriticky sú komentované a recenzované knihy profesionálnych historikov, domácich i zahraničných. Práve mladá vedná disciplína potrebuje postaviť si latku vysoko a ustrážiť si, kto sa ju snaží podliezť. Či už je to monografia o Ferdinandovi Čatlošovi, ktorá sa ho usiluje prezentovať v rozpore so známymi faktami ako "jednorozmerného národovca", alebo konfúzne dejiny českého autora o Slovenskej armáde 1939 - 1944, dejiny parabrigády počas SNP či časti o slovenskom letectve v knihe fínskeho historika.
Na Hitlerovej strane frontov
Vojenské dejiny akosi automaticky preklenujú jeden z hlavných handicapov kontinuálneho výkladu slovenských dejín - ich väzbu na štát. Môže byť vzťah k Uhorsku akýkoľvek, po celých tých tisíc rokov, ako sa vzletne povie, rinčali zbrane alebo - to bol ten lepší prípad - aspoň hrdzaveli. Vždy však boli. Žiadna iba trocha racionálna koncepcia dejín nevymaže légie, boje pri Nových Zámkoch v roku 1919, ani Slovenskú armádu počas 2. svetovej vojny. Ale takisto napr. profesionálna analýza bojov povstaleckej armády posúva neoľudácke názory na SNP tam, kam patria, na Hitlerovu stranu frontov svetovej vojny. V roku 1997 v 1. čísle Vojenskej histórie Vojtech Dangl napísal, že slovenská historická veda v porovnaní s krajinami, kde má dlhú tradíciu, napr. v Čechách, Rakúsku, Maďarsku či Poľsku, začínala "z veľmi nevýhodnej štartovacej čiary, so značným fázovým posunom o veľmi obmedzených podmienkach". Za niekoľko rokov sa iste nedá dohnať všetko, ale tretí ročník Vojenskej histórie ukazuje, že dosť.
Autor je pracovník Historického ústavu SAV
