Dve najväčšie katastrofy 20. storočia

Prestávka medzi oboma svetovými vojnami trvala iba štvrťstoročie. Vinník vojen bol zrejmý - nemecký militarizmus. Bol však nemecký militarizmus jedinou príčinou oboch strašných katastrof?
Počet zobrazení: 2179

Prestávka medzi oboma svetovými vojnami trvala iba štvrťstoročie. Vinník vojen bol zrejmý - nemecký militarizmus. Bol však nemecký militarizmus jedinou príčinou oboch strašných katastrof?

Delenie sveta sa skončilo niekedy v druhej polovici 19. storočia. Tretinu sveta ovládlo britské impérium, šestinu sveta ruské a na svoje si prišlo Francúzsko, Holandsko a ďalšie krajiny. Nemecku, ktoré sa zjednotilo až v roku 1870, ostali iba zvyšky. Na začiatku nášho storočia sa ukazuje čoraz dramatickejší nepomer medzi hospodárskou silou Nemecka a sférou jeho politického vplyvu. Sféry imperiálneho (alebo aspoň politického) vplyvu sú však zároveň ohraničené colnými bariérami.

Dediči tragických chýb Bismarcka

Otta von Bismarcka ešte aj dnes v Nemecku oslavujú ako jeho zjednotiteľa. Lenže sám sa vyslovil, že Nemecko musí byť zjednotené "krvou a železom?. V zjednotenom Nemecku sa stala privilegovanou kastou vrstva šľachtických veľkostatkárov, ktorí tvorili základ dôstojníckeho zboru nemeckej armády. Armáda nielenže získala nezaslúženú prestíž, ale obyvateľstvo bolo po desaťročia vychovávané v militaristickom duchu. Tragikomickým príkladom je kauza tzv.hajtmana z Kopníku, kde jednému podvodníkovi stačilo, aby bol oblečený do dôstojníckej uniformy a starosta berlínskej štvrti mu vydal obecnú pokladnicu.

Zároveň už Bismarck sa dopustil tragických zahraničnopolitických chýb. Nemecko si nedokázalo získať významnejších spojencov. Rakúsko-Uhorsko bolo vnútorne oslabené národnostnými rozpormi a o Taliansku sám Bismarck povedal, že je to "nebezpečný spojenec a bezpečný nepriateľ?. Nemecká generalita však tento problém chcela riešiť na základe doktríny "bleskovej vojny?. Winston Churchill svojho času ironicky poznamenal, že vojna je príliš vážna vec, a preto ju nemožno zveriť generálom. Nech by bola doktrína "bleskovej vojny? z vojenského hľadiska mimoriadne efektívna, nebola domyslená politicky, napríklad automaticky predpokladala flagrantné porušovanie medzinárodného práva.

Keď Adolf Hitler vo väzení po krachu jeho "pivného puču? uvažoval o budúcej politike Nemecka, vinníka nemeckej porážky našiel v židoch a socialistoch. Tí mu vraj v Nemecku tesne pred jeho konečným víťazstvom "vrazili dýku do chrbta?. Nemecko má preto šancu svetovú vojnu zopakovať. Za hlavný cieľ vojny Hitler vyhlásil dobytie európskej časti ZSSR a jej kolonizáciu. Spojencami Nemecka v tejto vojne malo byť fašistické Taliansko a Veľká Británia...

Veľká Británia a svetové vojny

Veľká Británia začala svoju svetovú ríšu budovať už v 18. storočí. V polovici tohto storočia počas sedemročnej vojny (1756-1763) sa prejavuje zásada britskej politiky, ktorá sa uplatnila aj počas napoleonských vojen, ako aj v 20. storočí: nedovoliť, aby v kontinentálnej Európe vznikla mocnosť, ktorá by mohla dostať pod kontrolu celý svetadiel.

Preto sa Británia zúčastnila na prvej svetovej vojne, a to aj predurčovalo jej postoje voči nacistickému Nemecku.

Existovalo však aj britsko-francúzske a britsko-ruské súperenie. V týchto prípadoch sa však podarilo nájsť kompromis, ktorý zabránil väčšiemu konfliktu. Napríklad Veľká Británia a Rusko sa dohodli, že Irán a Afganistan budú nárazníkovými štátmi medzi sférou britského a ruského vplyvu.

Paradoxy ruského impéria

Ruská koloniálna ríša sa líšila od ostatných. Rusko si podmaňovalo oblasti bezprostredne susediace s jeho územím, Kaukaz, strednú Áziu či Sibír. Rusi ako kolonizátori neboli o nič humánnejší než Briti či Francúzi.

Lenže až do prvej svetovej vojny v Rusku ostáva len málo transformovaný systém, ktorý skôr zodpovedal podmienkam 18. storočia, obdobiu manufaktúr a nedosiahol úroveň prvej priemyselnej revolúcie. Preto sa prvá svetová vojna končí pre Rusko katastrofou, zrútením doterajšieho systému. Boľševikom sa podarilo vytvoriť politický a ekonomický systém zodpovedajúci parametrom priemyselnej revolúcie. Ukázalo sa to v druhej svetovej vojne.

Paradoxom je tá okolnosť, že jedným z hlavných hesiel ruskej revolúcie bolo oslobodenie utláčaných národov. Toto heslo dokonca zohralo nepochybnú úlohu pri rozklade koloniálnych ríš. Lenže ani národy Kaukazu, ani národy strednej Ázie nedostali možnosť uplatniť si právo na sebaurčenie. Rusku sa podarilo znova pripojiť k sebe Arménsko, Azerbajdžan a Gruzínsko, ktoré sa osamostatnili po Októbrovej revolúcii. Nemáme priestor na to, aby sme tu popisovali mechanizmus, ako sa udržiavala nadvláda Ruska, no treba zdôrazniť, že na konci 80. rokov sa zreteľne ukázalo, aké ostré národnostné rozpory existovali počas sovietskej éry.

Prečo nevypukla tretia svetová vojna?

Ponúka sa nám hneď niekoľko odpovedí. Druhá svetová vojna sa skončila použitím jadrových zbraní. Politici pochopili, že jadrové zbrane sú nebezpečné aj pre tých, čo by ich použili a môžu byť iba nástrojom odstrašenia.

Zároveň však druhá svetová vojna viedla k odobratiu moci svetovým mocnostiam. Mocenským faktorom svetovej politiky prestalo byť nielen rozdelené Nemecko, ale aj Francúzsko, Veľká Británia a Japonsko. O osude planéty na niekoľko desaťročí rozhodovali iba dve superveľmoci: Sovietsky zväz a USA. Ich konfrontácia sa prejavila vo forme studenej vojny, ktorá iba občas v okrajových oblastiach nadobudla formu ozbrojených konfliktov. Túto konfrontáciu Sovietsky zväz prehral a ostala iba jediná superveľmoc.

Až budúce storočie ukáže, či dôjde k renesancii impérií.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984