Najdôležitejšie sú jasné pravidlá

Štefan Máj

Narodil sa 30. júna 1952 v Rimavskej Sobote, avšak od malička žil v neďalekom Lučenci. Práve tam úspešne zmaturoval na strednej ekonomickej škole. V roku 1971 ho prijali na Vysokú školu ekonomickú (VŠE) v Bratislave. Hoci pôvodne začal študovať matematicko-ekonomické metódy, počas vysokoškolského štúdia prešiel na novovytvorený smer - automatizované systémy riadenia. V roku 1976 bol v prvej skupine študentov, ktorí ukončili tento študijný smer na VŠE. Po skončení štúdia zostal v Bratislave a začal pracovať v Stavebnom bytovom družstve Bratislava IV, kde zavádzal výpočtovú techniku do praxe, čo v tom čase bola úplná novinka. Potom sa stal podpredsedom mestského výboru Zväzu bytových družstiev. Neskôr na poste vedúceho kancelárie primátora Bratislavy zažil troch bratislavských primátorov. V roku 1991 prišiel pracovať do Slovenskej štátnej sporiteľne ako vedúci úseku správy majetku. Podieľal sa na transformácii štátneho peňažného ústavu na akciovú spoločnosť. Pracoval aj na niekoľkých ďalších úsekoch a v roku 1998 sa stal prvým viceprezidentom a členom predstavenstva Slovenskej sporiteľne.

Svoju profesionálnu kariéru ste začínali v bytovom družstevníctve. Nemyslíte si, že jeho oživenie by mohlo byť riešením súčasnej bytovej výstavby?

- Bytové družstevníctvo bolo postavené na tom, že sa výstavba bytov z hľadiska financovania rozdelila do troch častí. V prvej družstvá dostávali - za veľmi prijateľných podmienok - výhodný komerčný úver. Druhou časťou financií sa stali štátne príspevky, ktoré sa dávali na výstavbu bytov, a až treťou bol potom podiel člena družstva na financovaní. V tejto kombinácii, samozrejme, to bolo veľmi zaujímavé a určitým spôsobom uľahčené. Treba však zdôrazniť, že od tých čias sa veľa zmenilo. I ja sa už dnes na to pozerám viac ako bankár a z tohto pohľadu nie som optimista. Pokiaľ by si bytové družstvo aj vzalo úver, je to za komerčných, teda dosť nevýhodných podmienok. Štátnu dotáciu sa už získať nedá, takže pomôcť by si družstevníci mohli iba tak, že by sami poskytli zdroje, aby si nemuseli brať úver. Touto formou financovania sa však zaoberajú už aj mnohé realitné kancelárie.

Jednou zo zmien je však vznik hypotekárneho úverovania bytovej výstavby. Nie je to perspektívny smer?

- Slovenská sporitelňa je jednou zo štyroch bánk, ktorá má licenciu na poskytovanie hypotekárnych úverov. Pri nástupe v decembri minulého roku sme si povedali, že je to jeden z produktov, ktorý by mala sporitelňa čo najskôr pripraviť a ponúkať obyvateľstvu aj reálne, nielen to mať deklarované v licencii. Jeho spustenie sme pripravovali na tretí štvrťrok 1999 a v tomto čase už hypotekárne úvery i reálne poskytujeme. Hypotéky totiž môžu vyvážiť ponuky stavebných sporiteľní, ale ešte treba urobiť niektoré legislatívne zmeny, aby sme dosiahli nižšie úrokové sadzby a aby sa nestalo, že občana, ktorý nespláca úver, budeme môcť vysťahovať zo založeného rodinného domu, iba ak mu poskytneme náhradné bývanie.

Problémom je neradostná sociálna situácia občanov. Sporiteľňa ju ešte nepocítila?

- Vlani sa to ešte tak veľmi neprejavilo, ale naše analýzy už naznačujú, že ľudia sporia menej ako v minulosti.

Lenže v médiách sa začiatkom leta objavili informácie o poklese primárnych vkladov vo vašej banke.

- To iba čiastočne súviselo s poklesom úspor obyvateľstva. Jednoducho, aj medzi bankami je tých zdrojov menej, tak sa rozbehla vojna, v ktorej banky začali lákať klientov vysokými úrokmi. Pre mnohé to však nebola otázka získania voľných zdrojov, oni ich nepotrebovali na investovanie. Ale toto bola jediná cesta, ako si zabezpečiť dostatočnú likviditu. Náš problém to nie je. My sme tiež mohli zvoliť toto riešenie, ale jeho výsledkom by bolo, že naši klienti by u nás zostali. Takže tie banky, ktoré nevyhnutne potrebovali primárne zdroje, by museli ísť s ponúkanými úrokmi ešte vyššie. Na jednej strane to mohlo vytvárať inflačné tlaky, na druhej hrozbu, že banky skrachujú.

Čiže ste s minuloročným hospodárením sporiteľne spokojný?

- To nie, hoci prevádzkový zisk bol zaujímavý - 1,985 miliardy slovenských korún. Lenže za vyše tri miliardy sme vytvorili opravné položky, zároveň sme použili rezervy vo výške 1,172 mld, takže zisk podľa slovenských účtovných štandardov bol 88,7 miliónov korún. Avšak evidujeme aj nepokryté riziko, resp. podmienene nekryté riziko, preto ten zisk nie je reálny.

Čo zrejme zohľadňujú medzinárodné účtovné štandardy...

- Áno. Takže podľa nich sme nielenže nevytvorili zisk, ale naopak strata banky za rok 1998 dosahuje päť miliárd slovenských korún.

A nespôsobil práve strach zo zhoršujúcej sa situácie vašej banky odchod klientov?

- To určite nie, lebo pokles vkladov zaznamenávame už dlhšie a o našom hospodárskom výsledku takto otvorene začalo hovoriť až teraz jej nové vedenie. Naviac čísla jednoznačne ukazujú, že odliv klientov - fyzických osôb - nebol vôbec dramatický. Už som povedal, my sme sa nechceli zapojiť do "úrokovej" vojny. Skôr dávame dôraz na kvalitu služieb. Boli sme jednou z prvých duálnych bánk, teda ponúkame obe platobné karty - Visa i Eurocard/Mastercard. Ako druhá banka v Európe a prvá u nás uviedla Slovenská sporiteľňa na trh čipové karty, ktoré sú oveľa bezpečnejšie, ako dnes najrozšírenejšie s magnetickým pásikom. A ponúkli sme úplne nový typ vkladov - do jedného produktu sme spojili úrazové, životné poistenie so sporením - takzvané triosporenie.

Nebudete sa teda viac orientovať na podnikateľov?

- Prioritne chceme zostať bankou pre fyzické osoby. Ale naša banka je dosť veľká, aby sme vedeli ponúknuť zaujímavé služby aj veľkým klientom.

Keď sme hovorili o hospodárskych výsledkoch, ktoré ovplyvňujú náklady, nezdá sa vám, že banky u nás priveľa investovali do honosných sídiel?

- Myslím si, že to bolo nevyhnutné. Viete, ľudia skôr prídu do peknej budovy s klimatizáciou, dostatočným technologickým zariadením. Architektúra, dizajn, automatizované a rýchle služby - to všetko láka zákazníka a našou úlohou je ho získať spôsobom, na ktorý reaguje.

Ale Slovenská sporiteľňa sa v tomto smere neslávne zviditeľnila sťahovaním svojho centra z krásnej budovy v Bratislave do Banskej Bystrice.

- Keď som sa po nástupe do funkcie o to zaujímal, zistil som, že v tom rozhodnutí bol aj jeden racionálny prvok. Podľa sídla firmy totiž získava samospráva časť daní a v prípade takej firmy, akou je naša sporiteľňa, ide o nezanedbateľné čiastky. Bol to teda istý druh pomoci mestu pod Urpínom.

Teda Mečiarova vláda pomohla vtedajšiemu vedeniu Banskej Bystrice, no sporiteľňu to neúmerne zaťažilo?

- Z nášho hľadiska to nebolo racionálne, lebo sme museli obetovať niekoľkostomiliónové investičné náklady.

Môžete potvrdiť, že išlo o vyše pol miliardy korún?

- Nechcem to bližšie špecifikovať, lebo to nebola len rekonštrukcia budovy. Väčšina pracovísk ostala v Bratislave, takže to prepojenie znamenalo obrovské prevádzkové náklady - na poštu, telekomunikácie. Denne sa medzi oboma mestami prejazdili stovky kilometrov. Viete, hádam sa perspektívne uvažovalo o presťahovaní celého ústredia banky, ale to by bolo úplne nezmyselné nielen voči hlavnému mestu. Pochybujem napríklad, že by sa kvalitní ľudia, ktorí tu pracujú, boli ochotní sťahovať do Banskej Bystrice aj s rodinami.

Takže to bolo politické rozhodnutie?

- Jednoznačne.

Nepriniesol teraz návrat do Bratislavy ďalšie náklady?

- Nie. Tu sú pripravené všetky podmienky, priestory, vybavené kancelárie a podobne. Takže jedinými nákladmi boli výdavky na prepis sídla v obchodnom registri a na preregistráciu áut, lebo niektoré mali značky Banskej Bystrice. Bolo treba vyriešiť isté pracovno-právne záležitosti, ale našťastie v Bystrici mali ľudia zmluvy na dobu určitú, hoci ja chápem, že pre nich to nebolo príjemné. Nemáme to presne prepočítané, ale istým signálom je fakt, že všeobecné prevádzkové náklady sporiteľne za prvých šesť mesiacov tohto roku v porovnaní s rovnakým obdobím vlani sú o 30 miliónov nižšie. Berme tiež do úvahy aj rast cien za to obdobie.

A čo bude s honosnou budovou v metropole stredného Slovenska?

- Týmto problémom sa predstavenstvo zaoberá. Jedným z riešení je prenájom, ale my by sme boli radšej, keby sa nám budovu podarilo predať. Oslovili sme mnohé významné inštitúcie, ale ide nám o solventného partnera, takže počítame skôr so zahraničným klientom. Napokon prenájom by tam vyšiel okolo 3500 korún na meter štvorcový, čo je na centrum Banskej Bystrice zaujímavá suma. Hádam i pán prezident bude zvažovať umiestnenie detašovaného pracoviska a do úvahy pripadá aj mesto, hoci je zadĺžené. Rekonštrukcia budovy pre zastupiteľstvo by asi teraz bola predsa len náročnejšia.

Avšak predaj tejto budovy nie je vaším hlavným problémom. Sporiteľňa potrebuje urýchlene reštrukturalizovať paletu poskytnutých pôžičiek.

- Ak k tomu máme naozaj reálne pristúpiť, potrebujeme v prvom rade zmenu legislatívy. Nesplácanie pôžičiek, neplatenie za dodaný tovar či služby je dnes na Slovensku, žiaľ, národnou športovou disciplínou. Bez poriadku v tejto oblasti sem nepríde ani jeden seriózny investor. My sme v tomto smere tiež pripravili nejaké návrhy, treba však tieto legislatívne zmeny urýchliť. Po druhé: potrebujeme kapitálové posilnenie. Netvrdím, že musí ísť priamo o privatizáciu, hoci aj pri kapitálovom posilnení sa majetkové podiely akcionárov zmenia, takže podiel štátu sa zmenší. Ale je to absolútne nevyhnutné. Veď my máme menšiu kapitálovú primeranosť, ako pripúšťa Národná banka Slovenska, a fungujeme iba na výnimku. Tretím bodom je reštrukturalizácia aktív. Bolo by dobré, keby prostredníctvom kapitálového posilnenia bánk, a teda i sporiteľne, prišli na Slovensko fondy, ktoré napomôžu ozdraveniu podnikateľského prostredia a de facto zabezpečia aj odbyt výrobkov pre podnikateľské subjekty, ktoré majú takto šancu naďalej fungovať.

Vláda by na to mohla použiť zdroje zo Svetovej banky, ale špekuluje sa aj o inom variante: z takto získaných financií pomôcť zadĺženým podnikom, ktoré splatia aj svoje záväzky voči bankám...

- Priama reštrukturalizácia dlhov podnikov to bol zákon o revitalizácii, ktorý celú situáciu ešte viac zhoršil, preto je rozumnejšie túto pôžičku na reštrukturalizáciu poskytnúť cez banky a reštrukturalizovať banky a ich prostredníctvom podniky. Myslím si, že najväčší veritelia vedia najlepšie posúdiť, čo je z toho podnikateľského zámeru ešte životaschopné, bolo by to objektívnejšie.

Lenže podnikové manažmenty zasa tvrdia, že banky firmy vyžmýkajú ako citrón, tie potom padnú do ešte väčších problémov. Namiesto toho, aby im pomohli na nohy a zo ziskových podnikov dostanú ešte viac. Uprednostňuje aj vaša banka likvidáciu zadĺženého podniku, alebo sa ho radšej pokúša oživiť?

- Pokiaľ vidíme priestor na to, že projekt alebo tá časť podnikateľského zámeru je zdravá, tak hľadáme možnosti, ako tomu projektu pomôcť, ale neuplatňujeme vždy rovnakú metódu. Vedel by som na konkrétnych číslach dokumentovať, koľko dlžníkov sme dali na konkurz, kde sme to riešili iným spôsobom. Konzultujeme s každým klientom, najmä vtedy, keď má s nami záujem komunikovať a keď hľadá seriózne riešenie a nie je to situácia, ktorú si sám privodil. Myslím si, že je množstvo prípadov, kde aj takýto zámer vyšiel a jednoducho sa ten subjekt z problémov dostal. Nie všade je rovnaký prístup...

Niekedy banky nielenže nespolupracujú, ale jedna chce získať požičané peniaze na úkor druhej...

- Žiaľ, takým prípadom sú napríklad Kovohuty v Krompachoch, sú však aj iné. To nie je dobrý jav, ale spôsobuje to legislatíva.

Aký je vlastne objem klasifikovaných úverov vo vašej banke a aký je pomer k celkovým úverom?

- Celkový objem nami poskytnutých úverov bol ku koncu júna 1999 71,2 miliardy korún, ale, žiaľ, až 33 miliárd sú úvery klasifikované. Najväčšiu časť z nich, presne 30 miliárd 200 miliónov predstavujú úvery stratové. Teda také, že sa pri nich nepredpokladá návratnosť alebo oživenie projektu. To rozloženie nie je dobré a aj vývoj v tomto roku potvrdzuje, že sa prehlbuje.

To negatívne ovplyvní tohtoročné hospodárske výsledky.

- Určite áno, a my sme pri tvorbe bankového obchodného a finančného plánu predpokladali, že projekt reštrukturalizácie, o ktorom sa hovorilo, ktorý je aj vo vládnom programe, čo najskôr uzrie svetlo sveta a bude schválený. Ihneď ho treba naštartovať.

Už v súvislosti s Investičnou a rozvojovou bankou mi bývalý guvernér Národnej banky Slovenska Vladimír Masár povedal, že reštrukturalizáciu bánk tak či onak v konečnom dôsledku zaplatia občania. Ako vidíte úlohu štátu. Mal by sa usilovať poskytnúť - alebo zo zahraničia získať - finančné prostriedky na reštrukturalizáciu, alebo očakávate od neho iba legislatívne aktivity?

- Spomínal som, že sme vypracovali návrh reštrukturalizačného projektu. Tam sme rozdelili podľa našich predstáv, čo by mal urobiť štát, čo NBS a čo urobíme my. Pokiaľ ide o štát: zmeny v legislatíve sú nevyhnutné a tie môže urobiť len vláda, resp. parlament. No vzhľadom na nedostatok zdrojov, ktoré treba na vykrytie zlých úverov, to nie sme schopní sami riešiť z vlastných financií, štát sa musí angažovať aj v ich získavaní a poskytovaní.

Prečo štát?

- Lebo je vlastníkom. V prípade našej banky majoritným, vo Všeobecnej úverovej banky má významný podiel a výsledky týchto bánk sú zrkadlom pre majiteľa. Štát cez banky vždy sanoval dajaké svoje záujmy. Napríklad, keď prebiehala malá privatizácia, vytvárala vtedajšia vláda tlak práve na tieto dve banky, aby ju podporili ústretovým poskytovaním úverov. Lenže o tie žiadali podnikatelia, o ktorých nik nič nevedel. Veď tí malí a strední podnikatelia vtedy iba začínali, neexistovala žiadna história ich výsledkov v podnikaní. Nebolo možné predpokladať vývoj ekonomiky a v bankách sa veľmi ťažko posudzovala reálnosť podnikateľských zámerov. No a boli aj iné vplyvy.

Máte na mysli politicky motivované úvery?

- Aj tie, samozrejme. Dnes to preverujeme a chceme to riešiť tak, aby nás to nepoškodilo. Náš kontrolný úsek pri každom návrhu na odpísanie pohľadávky ako nedobytnej musí prešetriť, ako k nej vlastne došlo. Ak nájde podozrenie, tak chceme vedieť, kto za to zodpovedá.

Bolo v uplynulých štyroch rokoch viac takých prípadov než predtým?

- Z hľadiska nedobytných pohľadávok bola rozhodujúca malá privatizácia, ale problematický z tohto pohľadu je aj rok 1996.

Bude teda privatizácia a zmenšenie vplyvu štátu na banku pozitívom?

- Sú na to rozličné názory, ale ja som ďaleko od kategorického tvrdenia, že stačí sa zbaviť štátu ako vlastníka.

Vy dnes nepociťujete tlak zo strany štátu napríklad na prefinancovávanie štátneho dlhu?

- My tak, ako súkromné banky tiež investujeme do bezrizikových obchodov, takže nakupujeme aj štátne dlhopisy či štátne peňažné poukážky. Ale vždy sledujeme úrokový výnos, ktorý nám musí prinášať zisk. Požiadavky sú, ale myslím si, že nik nemôže z ekonomického hľadiska kritizovať náš doterajší postup.

Pred chvíľou ste povedali, že štát má vždy dajaký záujem a riešil ho v minulosti aj cez vašu sporiteľňu. Konáte i teraz z vôle vášho väčšinového akcionára?

- Je logické, že majiteľ má svoje záujmy. Vyplýva to predsa z filozofie tohto vzťahu. Súčasný postoj štátu ako väčšinového majiteľa Slovenskej sporiteľne voči našej banke však hodnotím ako veľmi korektný.

V akom štádiu je príprava vstupu súkromného zahraničného investora do sporiteľne?

- V tomto období sa začne pod gesciou nášho ministerstva financií proces výberu poradcu vlády a poradcu banky pre výber strategického partnera. V ďalšej etape bude treba z našej strany v spolupráci s poradcom pripraviť podklady na vypísanie tendra. Najdôležitejšie pre nás v tomto procese bude, aby celý postup bol transparentný a nespochybniteľný.

V súčasnosti ste však mali byť už ďalej a podľa pôvodne schváleného materiálu ste mali výber strategického partnera ukončiť v auguste 2000. Stihnete ešte tento termín?

- Nie, ale dúfame, že sa veľmi tento termín neoddiali.

A aký podiel dostane súkromný vlastník?

- Štát by si mal ponechať 51 percent. Otázne je, či investor bude jeden, alebo ich bude viac. V každom prípade preferujeme nie predaj akcií, ale navŕšenie základného imania, čo nevyhnutne potrebuje aj napríklad Všeobecná úverová banka. Očakávam, že tento proces budú v slovenskom bankovom sektore sprevádzať aj fúzie najmä menších bánk, dokonca k viacerým príde v počas jedného roka.

Dotkne sa to aj Slovenskej sporiteľne?

- Sledujeme vývoj, ale jednoznačne odpovedať na túto otázku sa dnes ešte nedá. Rozhodne to nebude v najbližšom čase. Avšak to, čo chcel bývalý premiér Vladimír Mečiar, teda spojiť štátne banky, je v tomto štádiu nezmysel. Z dvoch menších problémov by sa vyrobil jeden väčší. Najprv musia byť banky ozdravené, potom má význam ich spájať.

Ako sa pozeráte na ekonomické opatrenia, ktoré v dvoch reštriktívnych balíčkoch prijala vláda?

- V každom prípade boli nevyhnutné. Počas roka, roka a pol by sa, podľa môjho názoru, mohla slovenská ekonomika začať stavať na nohy. Samozrejme, bude to závisieť od ďalších krokov, najmä od rozpočtovej disciplíny štátu.

Avšak jednoznačne sa k týmto krokom nestavajú všetci ekonomickí odborníci, dokonca aj niektorí vládni politici ho berú s rezervou. Nepovažujete vy osobne tak rozsiahlu reštrikciu naopak za brzdu oživenia ekonomiky?

- Nie. Môžeme polemizovať o tom, o koľko percent mala vzrásť cena energií, alebo ako sa mala zmeniť úroveň dane z pridanej hodnoty, ale verím, že tí, čo to pripravovali, venovali dostatočnú pozornosť serióznym analýzam a vedia predpovedať výsledky.

Nechýbajú tej reštrikcii aj rozvojové impulzy?

- Na jednej strane bola reštrikcia nevyhnutná. Ale ak očakávame príchod investorov a to, že banky podporia podnikateľov novými úvermi, musí byť urobený poriadok. Dôraz tu dávam i na legislatívu, jej dostatočné prispôsobenie právnym normám vyspelých krajín by určite bolo významným rozvojovým impulzom.

A daňové úľavy nie sú dostatočným motívom?

- Musí to ísť ruka v ruke. Ale ja si predsa len myslím, že dôležitejšia je politická stabilita a jednoznačné pravidlá pre podnikanie. Aby bola jasná zodpovednosť za splácanie pôžičiek, aby bolo jasné právo a aby sme sa ho mohli dovolať. Toto priláka investorov. A potom nižšie dane zo zisku. Daňové úľavy sú naozaj až za tým.

S hosťom SLOVA sa zhováral Braňo Ondruš