Nebol som politruk

Výraz "politruk" väčšina verejnosti vníma ako nadávku. Ako ste vnímali toto označenie vy osobne? - Všeobecne panuje názor, že túto skupinu zamestnancov armády riadila Hlavná politická správa. To je však chybná predstava.
Počet zobrazení: 4093

Peter Barták

Narodil sa 23. augusta 1940 v Bratislave. Pochádza z rodiny železničiara. Od 14. rokov je Bartákov život zviazaný s armádou. Absolvoval školu dôstojníckeho dorastu v Kremnici, letecké učilište v Prostějove, odbor filozofia - politické vedy na pražskej Vojenskej politickej akadémii a súbežne Filozofickú fakultu Univerzity Karlovej. Vedeckú ašpirantúru ukončil v r. 1975, o 11 rokov neskôr obhájil doktorskú dizertačnú prácu "Vojensko-politické súvislosti vedecko-technickej revolúcie". V r. 1990 ho prezident V. Havel menoval za profesora. Pred novembrom 1989 bol náčelníkom katedry na bratislavskej VPA, v rokoch 1990 až 1993 prorektor, resp. poverený rektor Vysokej vojenskej pedagogickej školy. Počas Moravčíkovej vlády riaditeľ odboru a poradca ministra obrany P. Kanisa, potom odvolaný z funkcie a prepustený z armády. Štyri roky pracoval ako analytik v súkromnej firme. V novembri 1998 bol opäť prijatý do služobného pomeru v hodnosti plukovníka. V súčasnosti je generálny riaditeľ sekcie obrannej politiky a obranného plánovania MO SR. Manželka Mária je učiteľka, majú syna a dcéru.

Výraz "politruk" väčšina verejnosti vníma ako nadávku. Ako ste vnímali toto označenie vy osobne?

- Všeobecne panuje názor, že túto skupinu zamestnancov armády riadila Hlavná politická správa. To je však chybná predstava. Pod HPS totiž patril aj Vojenský umelecký súbor, aj ostatné kultúrne zariadenia rezortu obrany v minulom režime, vrátane premietačky filmov. HPS riadila i Vojenskú politickú akadémiu v Bratislave, nevynímajúc jej učiteľov angličtiny, kuchárov a podobne. Týchto ľudí, prirodzene, nemožno označiť za politrukov. Politickí pracovníci mali v náplni práce organizovať, riadiť a vykonávať stranícku politickú prácu. Toto som ja nikdy nerobil. Teda nebol som politruk. Zaujímavé však je, že niekoľko politrukov, ktorých prácu v rezorte spochybňuje pán Sitek, pôsobilo na ministerstve už počas jeho funkčného obdobia. Pýtam sa, prečo mu to začalo prekážať až teraz.

Povedali ste, že vás za politruka označiť nemožno. Čo ste teda robili?

- Prednášal som na Vojenskej politickej akadémii, ktorá mala v rokoch 1969 - 1972 zriadenú fakultu v Bratislave, v rokoch 1972 - 1989 na samostatnej bratislavskej VPA a potom na Vysokej vojenskej pedagogickej škole.

Keď sa začali útoky na vás ako na politruka, Pavol Kanis vás viackrát bránil tvrdením, že vaša sestra emigrovala do Kanady a mali ste z toho problémy. My však máme informácie, že ste sa jej na straníckych schôdzach takmer pravidelne zriekali.

- To nie je pravda. Sestra Dáša odišla v septembri 1968 so švagrom do Kanady, kde žije dodnes. Dostali za to trest, boli odsúdení za neprítomnosti. Neskôr, keď sa pomery medzi nami a Kanadou trošku urovnali, bolo možné požiadať prezidenta o abolíciu. To som aj urobil a trest odpustili im. Začiatkom osemdesiatych rokov im vydali cestovné pasy, aby mohli navštíviť Slovensko. A navštevujú ho dodnes. Takže kontakt som s nimi udržiaval. Druhá vec je, že príslušníci vojenskej kontrarozviedky odo mňa chceli hlásenie, o čom sme sa rozprávali so sestrou, keď ma navštívila.

Čo ste im písali?

- Napísal som: Stretol som sa so sestrou, spala u mňa a rozprávali sme sa o rodinných záležitostiach. S pozdravom Peter Barták.

Dotkli sa tieto veci vašej kariéry?

- Iba minimálne. Mohol som slúžiť v armáde, no nemohol som byť povýšený do vyšších funkcií a hodností. Barták nebol prepustený, pretože s tajnými dokumentmi neprišiel do styku, učil filozofiu a vedecký komunizmus. Dvakrát som mal síce "namále", mali ma vyhodiť, ale napokon som zostal.

Čo o tom rozhodlo?

- Asi to, že som neprišiel do styku s tajnými dokumentmi. Ja som bol učiteľ. Hoci musím povedať, že vojenská kontrarozviedka pôsobila aj na škole. Môj náčelník na mňa napríklad napísal hlásenie: plukovník Barták udržiava naďalej kontakt so svojou sestrou, lebo ma ponúkol cigaretami, ktoré u nás nedostať ani v tuzexe - podpis. Je to tam uložené dodnes. Ten pracovník, ktorý ma sledoval, je dnes opäť príslušníkom Vojenského obranného spravodajstva. Keď sa po novembri 1989 robili pohovory a mnohých vyhodili, mňa si nielenže nechali, ale ešte sa aj čudovali, ako som sa tam mohol udržať.

Možno tak, že ste boli členom ÚV KSS a krátko za Karla Urbánka aj ÚV KSČ...

- Opäť nezmysel. Nikdy som nebol členom ÚV KSS. Do novembra 1989 som nemal žiadnu stranícku funkciu.

Takže je to všetko vymyslené?

- Po novembri 1989 ma zvolili za delegáta minoriadneho zjazdu KSČ, ktorý v decembri odsúdil všetky zločiny z päťdesiatych rokov a vylúčil politicky zodpovedných ľudí. Aj ja som za to hlasoval a až vtedy ma zvolili za člena ÚV KSČ. Bol som ním do 15. marca 1990, keď vyšiel zákon, že vojaci-profesionáli nemôžu byť v žiadnej politickej strane.

Kto vás navrhol do tejto funkcie?

- Peter Weiss alebo Paľo Kanis, ktorí ma už nejaké roky poznali.

Na celej afére s politrukmi, ktorú mediálne otvoril bývalý minister obrany Ján Sitek, nezaráža ani tak počet politrukov v rezorte, skôr to, že šéfmi sekcií zostali aj po zmene vlády ľudia ako generál Gál alebo generál Bilčík, ktorí majú evidentne blízko k HZDS, a generál Zadžora, ktorý sa zaplietol do sporného predaja pozemku bratom Diničovcom v Rovinke, pričom sa mu za pár korún tiež jeden z pozemkov ušiel. Pritom to bol práve minister Kanis, ktorý po svojom nástupe začal najrazantnejšie zo všetkých členov kabinetu (vari len s výnimkou Milana Kňažka) personálne čistiť svoj rezort takpovediac od podlahy, doslova od šoféra. Nepíli si tým vedenie ministerstva pod sebou konár?

- Tak ako v roku 1990 nebolo možné prepustiť všetkých generálov a plukovníkov, lebo všetci boli v strane (členmi KSČ bolo 85 percent dôstojníkov, 50 percent plukovníkov, 100 percent generálov), tak ani v roku 1994 alebo 1998 nebolo možné urobiť takéto zmeny iba preto, že niekto má isté sklony k tomu alebo inému politickému zoskupeniu v Slovenskej republike. No i tak sme mali od decembra 1998 do marca 1999 dostatok priestoru na hlbšie preskúmanie jednotlivých ľudí. Najkrikľavejšie prípady neboli potvrdené vo funkcii a odišli na vlastnú žiadosť, napríklad plukovník Švegeňa, plukovník Černega, ktorý vykonával rôzne obchody, o ktorých sa vedú reči a ktoré sa ďalej vyšetrujú. Je celkom reálny predpoklad, že dôjde k ďalším zmenám.

Myslíte si, že máte toľko času? Je nám predsa jasné, že exminister Sitek nemá tieto informácie z vlastnej hlavy, že má na ministerstve svojich ľudí.

- Ak chceme robiť závažnejšie personálne zmeny, musíme mať na to dostatočné odôvodnenie. Pokiaľ nie sú dostatočne preskúmané súvislosti, na ktoré poukazujete, nechceme sa správať tak ako oni v roku 1994, keď sa po polročnom období po voľbách vrátili a robili normálne personálne čistky. Takto som bol z armády prepustený aj ja. To, čomu som sa vyhol v minulom režime, ma za tretej Mečiarovej vlády neminulo.

Faktom je, že za odchod z armády ste dostali niekoľko stotisícové odstupné a že aj toto je jedna z možných príčin vašej údajnej neobľúbenosti v armáde.

- Pozrite sa, platil zákon, podľa ktorého mal vojak nárok na určité odchodné. Pretože som mal odslúžených viac ako tridsať rokov, dostal som šesť platov. Keď som sa v roku 1998 vrátil, nastúpil som podľa nového zákona o vojenskej službe do dočasnej služby, lebo do stálej služby nemožno vziať niekoho z civilu. Keď budem odchádzať, nedostanem ani korunu, pretože podľa zákona o sociálnom zabezpečení odchodné patrí vojakovi v dočasnej službe pol platu po odslúžených piatich rokoch. Viac ako tri roky slúžiť nemôžem, pretože mám vekovú bariéru. Za tri, štyri roky nedostane odchodné nikto.

Napriek tomu, že na ministerstve pracuje množstvo ľudí s rozporuplnejšou minulosťou ako je tá vaša, v médiách plníte funkciu obetného baránka. Čím si to vysvetľujete?

- Je to pravdepodobne preto, že sa nemalou mierou podieľam na koncepcii reformy v rezorte. Pripomínam, že je to už piata reforma, keďže štyri zlyhali práve v tom období, keď boli pri moci terajší kritici rezortu, vrátane Asociácie slovenských vojakov. Žiadnu z reforiem nedokázali dotiahnuť do konca. Myslím si, že časť týchto oponentov má obavy z dotiahnutia reformy do konca, boja sa dôslednosti, s ktorou postupujeme, lebo pri tom vychádzajú najavo rôzne majetkové kauzy, porušovanie zákonov a podobne. Všetko sa bude naprávať.

Vašu reformu armády však nekritizuje len opozícia, ale nespokojnosť sa ozýva aj zvnútra rezortu. Údajne vás kritizoval nielen náčelník generálneho štábu Cerovský, ale generál Tuchyňa na vás vraj na zasadnutí kolégia ministra obrany začiatkom mája kričal, že ste za pol roka nič neurobili.

- Generál Jozef Tuchyňa na mňa nikdy nekričal. Okrem toho, táto koncepcia reformy rezortu obrany bola prvýkrát prerokovaná v kolégiu ministra až 10. júna. Mimochodom, koncepcia nie je dodnes schválená, a pritom by ju mala prerokovať vláda už v auguste. Takže je to stále v prípravnom štádiu.

Chcete nám tvrdiť, že generál Tuchyňa nemal výhrady?

- Jedna skupina výhrad, ktoré sa zapracovali do konečného materiálu, bola aj od pána poslanca Tuchyňu.

Aké to boli výhrady?

- Legislatívne. Podľa neho koncepcia rezortu obrany nezohľadňuje súčasný platný legislatívny rámec alebo ho prekračuje a navrhuje veci, ktoré sú spojené iba so zmenou zákona. Toto sme museli zapracovať, zdôrazňujem nie stiahnuť návrhy, ale zapracovať.

Reforma si podľa niektorých prepočtov vyžiada do konca volebného obdobia viac ako 8 miliárd korún. Bude mať rezort vôbec na to, aby ju uskutočnil?

- Koncepcia reformy rezortu obrany sa robí trošku inak ako koncepcie reforiem, ktoré by si vyžadovali veľké náklady. Táto koncepcia má viacero zdrojov.

Napríklad?

- Napríklad vo vnútorných úsporách. Znižuje sa mierový počet vojakov na minimálny možný počet, t. j. do 30-tisíc, čím sa môže znížiť aj počet zbraní, kasární, množstvo munície, skladov a všetko, čo s tým súvisí. To, čo bude nadbytočné, sa pokúsime odpredať. Treba myslieť aj na novú štruktúru profesionálov. Ak za minulé štyri roky pán Sitek povýšil na plukovníkov 400 dôstojníkov, potom len potvrdil starú koncepciu, že vyšších dôstojníkov máme na obrovskú armádu a nižších dôstojníkov menej a práporčíkov ešte menej. Ak docielime obrat, že namiesto tretiny práporčíkov budú dve tretiny a namiesto dvoch tretín vyšších dôstojníkov bude tretina, získame niekoľko desiatok miliónov len na mzdách. Plukovník má trikrát väčší plat ako poručík.

Kedy chcete dosiahnuť tento obrat?

- Plán je sedem rokov.

Ako to chcete urobiť? Nemôžete ich predsa všetkých degradovať...

- To je vec vývoja. Ak nemáte hodnosť plukovníka, nemôžu vás povýšiť na generála, zatiaľ čo predchádzajúci minister povyšoval hlava-nehlava, bez medzistupňa a dokonca aj takých, čo nemali vysokú školu, čím porušil zákon. V takom prípade minister má právo urobiť nápravu. Ale sú aj iní, ktorí boli napríklad rok podplukovníci a mimoriadne ich povýšili na plukovníkov. Tým to nemôžete zobrať. Tí ľudia budú odchádzať z armády postupne, s pribúdajúcimi rokmi - preto sedemročný plán. Cieľom nie je, aby sa všetci stali majormi, potom podplukovníkmi, plukovníkmi atď. bez ohľadu na ich hodnotenie, vek, fyzický a zdravotný stav. Tých, ktorí budú slúžiť dvadsať a viac rokov, bude podstatne menej než teraz. V roku 2005 by už mala mať armáda asi percento generálov, štyri percentá dôstojníkov atď. Najviac by malo byť nadporučíkov.

Ráta sa aj naďalej s profesionalizáciou armády?

- Ráta sa. V roku 2002 na 50 percent a v roku 2005 sa tento proces personálne ukončí bez sociálnych otrasov.

Ako? Myslíte na absolútnu profesionalizáciu?

- Táto koncepcia reformy rezortu je do roku 2002 s výhľadom do roku 2010. Okolo roku 2008 sa odporúča otvoriť tému profesionalizácie armády. Ak bude na to ekonomika a akýsi vzťah občanov k obrane pripravená, áno, môže sa spustiť okolo roku 2010 úplná profesionalizácia, ako je to v Španielsku, Francúzsku, Belgicku, ako sa k tomu začína pristupovať aj v iných štátoch.

Súčasťou tejto reformy je aj nové postavenie generálneho štábu?

- Generálny štáb je orgán, kde pracujú ľudia s vysokým vzdelaním a s veľkými skúsenosťami. To nie je inštitúcia, ktorú možno postaviť v čase ohrozenia za tri mesiace. To znamená, že rozdiel medzi generálnym štábom v čase mieru a v čase ohrozenia nie je príliš veľký. Preto predpokladáme, že mierová armáda by mohla mať 30-tisíc vojakov a pri ohrození by zdvojnásobila počet maximálne na 60-tisíc. Generálny štáb by mal teoreticky zvládnuť až takých 100-tisíc vojakov, ale takéto ohrozenie nie je reálne v dohľadnej dobe. Taká vec sa nepredpokladá. Na čo treba byť pripravený - teroristické akcie, rôzne migrácie atď. - na to generálny štáb nie je uspôsobený a ani ozbrojené sily nemáme vycvičené na tie činnosti, ktoré budú najbližšie desiatky rokov najaktuálnejšie. V tomto zmysle treba zmeniť a zoštíhliť generálny štáb.

Nemožno však povedať, že by bol generálny štáb týmito zmenami nadšený...

- Čím viac ich vťahujeme do toho a presviedčame, tým viac sú na našej strane. Myslím si, že mnohí odporujú z neznalosti, čiže nevedia, čo je zmyslom reformy a že ich nepostihne nejaké prepustenie, len rekvalifikácia a kurzy. Pracovníci generálneho štábu súhlasia aj s postupným skracovaním základnej, náhradnej a aj civilnej služby. Samozrejme, že sú jednotlivci, ktorí s tým nesúhlasia.

Pred rokom ste tvrdili, že práve tu budú problémy.

- Za rok sa to zmenilo.

Jednou z najdôležitejších úloh reformy armády je príprava na vstup do NATO. Má už rezort obrany aspoň približne vyčíslené, koľko bude toto začlenenie stáť?

- Také číslo ešte nie je, ale sú isté odhady. Každý členský štát do spoločného rozpočtu vkladá určitý podiel podľa veľkosti, počtu obyvateľov atď. U nás sa predpokladá, že to nebude ani percento ročného štátneho rozpočtu. Druhú časť nákladov, ktorú prinesieme do spoločného rozpočtu aliancie, predstavujú personálne požiadavky. My musíme mať svojich odborníkov aj v bruselských štruktúrach a samozrejme, musíme ich sami platiť. Zo spoločného rozpočtu pôjdu peniaze na mnohé cvičenia, na ktorých sa budú zúčastňovať i naši ľudia, ale na toto nie. No a náklady na takéhoto človeka v zahraničí sú, prirodzene, niekoľkonásobne vyššie. Nespochybňujem teda, že náklady budú nemalé. No aj individuálny spôsob zabezpečovania obrany si vyžiada veľké náklady, síce nie tohto druhu, ale iného. Potrebujeme modernizáciu systémov, pretože niektoré nám dožívajú. Či už budeme v aliancii alebo sa budeme brániť individuálne, takejto modernizácii a s tým spojeným nákladom sa v najbližších desiatich rokoch prejsť jednoducho nevyhneme.

Aké sú v tomto smere nálady v armáde? Existuje medzi vojakmi podpora vstupu do NATO?

- My sme v roku 1994 zriadili vojenský ústav sociálneho výskumu, ten však exminister Sitek zrušil, a tak dnes máme len malé pracovisko. Chceli by sme ústav obnoviť, ale chýbajú nám peniaze. No i tak si trúfam povedať, že mám pomerne kvalifikovaný odhad. Na moje prekvapenie, vojaci majú o niečo lepší vzťah k členstvu v Severoatlantickej aliancii ako priemer nášho obyvateľstva. Ten počet priaznivcov NATO poklesol o 8 až 10 percent. Kosovo urobilo svoje. Navyše tu zohral úlohu fakt, že bývalé vedenie rezortu, ktoré schizofrenicky podporovalo vstup do NATO a zároveň hlásalo neutralitu, je dnes v opozícii, vyjadruje sa slobodnejšie, čiže proti začleneniu. Odporcov vstupu do NATO nepochybne pribudlo.

Nehrá tu svoju úlohu aj nedostatočná motivácia vojakov? Keď napríklad Českú republiku pozvali do NATO, tamojšia armáda neobyčajne zapla, kým u nás bol efekt opačný.

- Máte pravdu. Dosť vojakov bolo sklamaných, že nás v Madride vyradili z prvej skupiny, a keď má človek dva roky do dôchodku, ťažko nájde motiváciu, ak vidí, že v činnej službe už úspech nezažije.

A mladí dôstojníci?

- To je iné. Oni cítia šancu, možnosť odborného rastu, dúfajú, že sa dostanú do zahraničia, že sa zvýšia možnosti poriadne si zarobiť. To vidno aj teraz - aký veľký záujem je o službu v Kosove. Je to zároveň aj príležitosť nadobudnúť nové skúsenosti. Táto generácia už myslí celkom ináč.

Je rezort obrany prakticky pripravený na možnosť členstva v NATO?

- Predovšetkým by som chcel zdôrazniť, že úsilie o členstvo v kolektívnej obrannej aliancii musí byť úsilím štátu a jeho občanov, nie iba armády. Ak nebudeme prijatí, tak ani nie tak pre nedostatky v rezorte obrany, ale skôr pre ten program.

Aký program?

- Volá sa plán pre členstvo. Je tam päť oblastí, ktoré nie sú splnené. Toto je najväčšia hrozba. My máme totiž ešte dva druhy ozbrojených síl: orgány ministerstva vnútra a železničné vojsko. Ani jedno toto vojsko nie je dodnes zriadené zákonom. Sám sa pýtam, či je to vôbec možné za desať rokov existencie právneho štátu. V Rusku existuje pätnásť druhov takýchto vojsk, ktoré si zriadili jednotliví ministri. Čiže vyvíjali sme sa skôr touto cestou. Ako to, že Armáda Slovenskej republiky je zriadená zo zákona a dva druhy ozbrojených síl nie?

Prečo to nezmeníte?

- Usilujeme sa o to, ale to nespadá pod náš rezort, ale pod iného ministra a pod prezidenta, ktorý tu štrnásť mesiacov nebol. Všetko, o čo sa usilujem, je presvedčiť kompetentných, že potrebujeme vojenskú reformu a nie iba reformu rezortu obrany. Narážame však na problémy a nepochopenie.

Nie je to tak dávno, čo nás Spojené štáty požiadali o likvidáciu rakiet SS-23. Vtedajšia moc to odmietla. Ako sa k tomuto problému stavia súčasné vedenie rezortu, resp. aký bude ďalší osud týchto zbraní?

- Rakety SS 23 nám pridelili pri rozdelení federácie. Ide len o niekoľko kusov. Tieto rakety majú klasickú hlavicu. Jadrovú hlavicu nemôžu niesť, museli by prejsť istou rekonštrukciou a životnosť niektorých z nich je už iba niekoľko mesiacov. Z toho teda vyplýva otázka: modernizovať tieto zbrane s klasickou hlavicou s dostrelom do 300 km alebo nemodernizovať a zbaviť sa ich, pretože v dohľadnom čase nebude potrebná takáto zbraň? A navyše: keď ani nevieme, kam by leteli? Rozhodnutie je, myslím si, jasné: keď im dôjde životnosť - ukončiť to, nepredlžovať.

Zdá sa mi, že to bude o rok...

- Ale ten istý prípad je s MIG 29. Niektoré vyradíme v roku 2004, iné v roku 2005. Jedna hodina letu si s jedným takýmto lietadlom vyžiada milión korún.

Je verejným tajomstvom, že ste pravou rukou, respektíve, ak to tak môžem povedať, mozgom Pavla Kanisa. Keď sa stal ešte za predchádzajúcej vlády tieňovým premiérom SDĽ, vy ste v straníckych štruktúrach prevzali funkciu tieňového ministra obrany. Mali ste niekedy alebo máte politické ambície?

- Označenie tieňový minister alebo kabinet je nepresné, hodí sa skôr na Britániu, kde má takáto štruktúra iné postavenie. My sme v SDĽ vytvorili odborné orgány, ktoré monitorovali príslušnú vládu, rezort a pripravovali sa na to, že raz budú vo vláde. Bol som predsedom sekcie obrany v rámci Rady sekcií praktickej politiky SDĽ. S Pavlom Kanisom som spolupracoval už dávno, ešte keď bol poslancom Federálneho zhromaždenia. Politické ambície nemám a vedúci činitelia SDĽ to vedia už niekoľko rokov.

Čo považujete za najväčší problém v armáde?

- Odbornosť a devastáciu. Prostriedky nedovoľujú zabezpečiť ani bežný chod života armády. Nemôžeme zobrať ani jedného čatára, ani vodiča tanku, lebo aj toho treba zaplatiť. Vnútorná dlžoba rezortu obrany je vyše 30 miliárd korún. Reforma je teda prvoradý cieľ. Treba odstrániť terajšie disproporcie medzi potrebami štátu a možnosťami jeho finančných zdrojov.

Aj vy ste boli prekvapený, v akom stave vám vaši predchodcovia zanechali rezort?

- Cítim vo vašej otázke miernu iróniu, ale aj keď to vyzerá ako prázdne klišé, musím povedať, že skutočný stav naozaj prekročil moje očakávania. A pritom stále nachádzame nové a nové skutočnosti, ktoré treba prešetriť. Nie je to nič príjemné.

S hosťom SLOVA sa zhováral Eduard Chmelár a Martin Krno

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984