Trnistá cesta za šťastím
"Keď som v Ríme, mal by som sa správať ako Riman," usmieva sa popod fúzy a inak prísny abstinent si dá naliať kalíšok borovičky. Hádam iba preto, aby neurazil hostiteľov v malom, útulnom byte v bratislavských Krasňanoch.
"U nás sa v podstate nepije. Moslimovia a ani my, hinduisti," vysvetľuje. "Stretávame sa pri šálke čaju a politizujeme podobne ako vaši chlapi pri pive. Ísť do čajovne sa v Bangladéši stalo synonymom slovíčka politizovať."
Šaty robia človeka Sedel vo foteli v pohodlných šatách z ľahkej, svetlej bavlny. Oblečenie vychádza z ľudových tradícií Bengálska, spája prvky hinduistického i moslimského kroja. Istý čas ľudí za jeho nosenie perzekuovali. Z vyše tisíc kilometrov vzdialeného Islamabádu, pod administratívu ktorého východné Bengálsko po rozdelení Britskej Indie v auguste 1947 pripadlo, diktovali aj módu. Dnes už málokto chodí takto odetý, no keby sa spisovateľ Sarker obliekol do čohosi "normálneho", iste by o tom na druhý deň písala regionálna tlač.
Pred dvoma rokmi mal šesťdesiatku. V meste Maimensigh, kde teraz žije a prednáša literatúru, vytvorili 101-člennú komisiu, ktorá pripravila celodenné oslavy jeho jubilea. Už sa chcel pobrať na zaslúžilý dôchodok, no z vysokej školy ho nepustili: "Ktože vás nahradí?!" Nebola jednoduchá cesta hinduistického ľavicového intelektuála k tomu, aby sa v krajine, kde moslimovia tvoria 90 percent populácie, dočkal všeobecného uznania... Narodil sa v rodine lekára 1. septembra 1938 v severobengálskom mestečku Netrokone. Od malička ho priťahovala literatúra, veď už jeho starý otec bol vzdelaný. V rodisku absolvoval základnú a strednú školu, v Maimensinghu bakalárske a na univerzite v Rádžšáhí doktorandské štúdium. Dosiaľ mu vyšiel tucet kníh - prózy, drámy, detská literatúra a eseje, v ktorých analyzoval, ako sa sociálnoekonomický vývoj bengálskej spoločnosti odzrkadľuje v mentalite ľudí a v literatúre. Od Bangladéšskej akadémie vied dostal najvyššiu cenu za rozbor historického vývinu bengálskych poviedok a noviel.
"Ale základy som získal v rodisku - prostredníctvom ľudových rozprávačov, básnikov, pouličných spevákov. Inšpirovali ma na celý život," vyznáva sa. Prvotina? Verše proti britskej nadvláde. Vtedy mal ledva dvanásť. Otec mu neraz rozprával o hrdinoch, čo bojovali proti kolonizátorom. V tomto duchu sa niesla i jeho prvá báseň.
Bengálci nie sú fundamentalisti Bengálska ľudová literatúra je prepletená politickým vedomím, prináša otvorene protifundamentalistické a sociálne prvky. Tam vždy vládli hlboké majetkové rozdiely. Ktosi vlastnil obrovské plochy pôdy, iný zase nemal ani čo jesť. Tento podtón sa odráža i v tzv. vyššej literatúre, v diele Rabíndranátha Thákura a Mánika Bándjopádhjája, ktorí Sarkera tiež vždy fascinovali.
Keď sa po odchode Angličanov subkontinent rozdelil na základe náboženského kľúča, rozsekli aj bengálsky národ. Západná časť krajiny s väčšinou hinduistov sa ocitla v Indii, východná v prevažne moslimskom Pakistane. Pritom Bengálci vo svojej podstate nikdy neboli náboženskí fundamentalisti. Sarker nebol síce členom ilegálnej komunistickej strany, no priťahoval ho dialektický materializmus. A tak pre komunistov písal teoretické práce, prednášal im na tajných straníckych školeniach. Preto ho úrady začali prenasledovať.
Začiatkom 70. rokov vypukla občianska vojna, počas ktorej zahynuli tri milióny Bangladéšanov, 200 tisíc žien bolo znásilnených pakistanskými vojakmi, 10 miliónov ľudí ušlo pred terorom do susednej Indie. Sarker navštevoval utečenecké tábory a partizánske základne, vysvetľoval, prečo je potrebný samostatný, no sekularizovaný, od náboženstva nezávislý štát. Pakistanský režim naňho vydal zatykač a za jeho hlavu vypísal finančnú odmenu. Jeho žena s malým synom Sumanom ostala v Bangladéši. Hoci všetci jeho príbuzní boli hinduisti, museli, vrátane starých rodičov, chodiť do mešity. Úrady v meste potom vyhlasovali: "Vidíte, aj Sarkerova rodina dobrovoľne konvertovala na islam."
Poldruha roka v žalári Keď v decembri 1971 pakistanské vojská kapitulovali, v Dháke sa vytvorila vláda Ľudovej ligy, ktorá deklarovala štyri základné piliere nového štátu: bengálsky nacionalizmus (v našom chápaní skôr vlastenectvo), demokraciu, socializmus a sekularizmus. Ľavicové strany vyšli z ilegality a premiérovi Mudžíburovi Rahmánovi vyslovili podporu. Časom sa ukázalo, že i vnútri vládnucej strany sa našli ľudia, zameraní tvrdo proti sekularizmu. Pri prevrate v roku 1975 zavraždili "otca národa" Rahmána, jeho rodinu a ďalších popredných politikov. Počas vojenskej diktatúry obvinili aj Jatina Sarkera z protištátnej činnosti. Poldruha roka sedel v žalári, no postupne vláda musela obmedziť represie. Najvyšší súd ho prepustil na slobodu. Ale i potom sa často musel ukrývať.
Junta sa rýchlo vzdala jedného zo štyroch pilierov samostatnosti - sekularizmu. Demokraciu ponechala, lebo to slovíčko sa všade hodí. A bengálsky nacionalizmus zamenila za bangladéšsky, založený na moslimskom fundamentalizme. Neskôr dal generál Husajn Muhammad Eršád v ústave priamo definovať islam ako štátne náboženstvo. Tí, čo neboli moslimovia, sa oficiálne stali druhotriednymi občanmi. Pre Sarkerovu rodinu to boli dvojnásobne ťažké časy. Až v roku 1990 pod tlakom masových protestov, na ktorých mali veľkú zásluhu kultúrni aktivisti a študenti, autoritatívny režim kapituloval. Odvtedy v Bangladéši vládne aká-taká demokracia, hoci v poslednom čase ofenzívne postupuje zoskupenie viacerých fundamentalistických strán. Akoby sa dejiny opakovali.
A tak sa mi na jazyk derie otázka: "Zrod samostatného Bangladéš pred 30 rokmi prijala svetová verejnosť s veľkými sympatiami a akciami solidarity. Nemrzí vás, že sériou vojenských prevratov upadol kredit vašej krajiny?"
Historické paralely "Mrzí to nielen intelektuálov, ale Bangladéšanov vôbec," odpovedá spisovateľ. "V občianskej vojne sme mali všetci spoločný cieľ - vytvoriť samostatný, sekulárny štát. Dokonca i fundamentalisti vtedy pochopili, že nemajú šancu hlásať čosi iné. V rámci celonárodnej súdržnosti sme tolerovali i ľudí s inými predstavami o budúcnosti. Napríklad Khondákar Mušták Ahmad bol ministrom zahraničných v prvej, ešte ilegálnej vláde, hoci sa vedelo o jeho tuhej proamerickej orientácii (USA stáli na strane Pakistanu), no v roku 1975 sa stal jedným z hlavných strojcov krvavého puču."
Podľa Sarkera veriaci a fundamentalisti sú dve celkom odlišné veci. No keď je veriaci človek negramotný, tak sa dá oveľa ľahšie manipulovať. Na to sa používajú i zahraničné peniaze - najmä z bohatých arabských krajín. Hŕstka vyvolených má v rukách masmédiá. Neraz aj vo väčšej bangladéšskej dedine nájdete iba jednu školu, alebo ani tú nie, no určite sú tam zo tri nové mešity. Na tie nikdy petrodoláre nechýbajú. Navyše sú ozvučené modernou technikou, cez ktorú masírujú mozgy veriacich.
"Čo je pre Bangladéšanov rozhodujúce - náboženstvo alebo príslušnosť k bengálskemu národu?" pýtame sa. "Pred vznikom Pakistanu v dnešnom Bangladéši tvorili hinduisti sotva desatinu obyvateľstva, no patrili im takmer všetky polia," reaguje. "Fundamentalisti vysvetľovali prostým ľuďom, že z vykorisťovania treba viniť práve hinduistov, a nie triedne rozdelenie. Ak ich vyženú, zavládne pokoj a prosperita. Toto klamstvo najprv padalo na úrodnú pôdu, no ľudia si pomerne rýchlo uvedomili, čo je vo veci. Veď s hinduistami sa ako deti hrávali na tej istej ulici. Nechceli, aby sa všetci inoverci ihneď spakovali do Indie. Chceli iba to, aby sa vyrovnali majetkové pomery."
Obyčajný Bangladéšan nepovažoval za bližšieho dajakého mohamedána z Islamabádu ako bengálskeho hinduistu z Kalkaty. Len propaganda im stále tlačila do hláv, že hinduista z Dháky sa raz spojí s hinduistom z Dillí a Bangladéšanom všetko zoberú.
Veriaci marxista V Bangladéši žijú aj budhisti, kresťania - protestanti i katolíci, ktorým Sarker prednášal v kostole dokonca počas vianočných sviatkov. A keď bol nedávno najväčší moslimský sviatok, o hlavný prejav v meste požiadali zase jeho, hoci všetci vedia, že je marxista. Slovo "ateista" osobne považuje za veľmi škaredé, znamená, že ide o neveriaceho. "Kto je viac veriaci ako ja?" pýta sa, "ja predsa verím vo všetko, čo vidím."
Pred rokom 1971 chcela ústredná vláda v Islamabáde zakázať bengálčinu ako úradný jazyk. Pritom ide o veľmi bohatý jazyk a starú kultúru. Ako prvý Ázijec dostal v roku 1913 Nobelovu cenu za literatúru Rabíndranátha Thákura za zbierku lyriky v bengálčine Obeť piesní. No aj jeho knihy chceli zakázať s odôvodnením, že bol hinduista. Proti tomu sa vzbúrili pracovníci kultúry. Politici sa k nimi pridali až neskôr, keď si uvedomili, že ak si chcú zachovať identitu, musia sa od Pakistanu odtrhnúť.
Situácia sa po rokoch opakovala, keď Rahmána zavraždili. Jeho materská strana nemala odvahu pozdvihnúť hlas proti sprisahancom, no básnici písali verše, hudobníci skladali piesne, na uliciach sa hralo ľudové divadlo, zamerané proti Eršádovi. Aj syn Suman sa do toho zapojil. Vtedy sa zišlo na námestí i poltisícka ľudí. Šlo o kultúrnu mobilizáciu proti politike násilia. Jatin Sarker cituje maďarského filozofa a literárneho kritika Györgya Lukácsa: "Kultúra je cieľ a politika je iba prostriedok na dosiahnutie tohto cieľa." V roku 1971 i 1990 si to diktátorské režimy uvedomovali a najväčšie represie nenamierili proti politikom, ale proti kultúrnym činiteľom.
Thákurovi Európa nerozumie Niektorí slovenskí politici citujú Thákura, čo však neznamená, že by sa podľa neho riadili. Čo ešte môže jeho tvorba povedať dnešnému Európanovi?
"Thákura," hovorí Sarker, "Európania nikdy skutočne neporozumeli. Z jeho diela preložili veľmi málo. A pokiaľ ide o preklady do angličtiny, sú nepodarené. Thákurove vízie však považujem stále za aktuálne, v súčasnosti pre Európanov hádam ešte viac ako pre nás." Ako tvrdí, ani Shakespeare by nebol taký slávny, keby nevidel v 16. storočí pri zrode kapitalizmu obmedzené možnosti jeho vývoja i zániku. Thákur zase pozoroval vznik iného spoločenského systému - v Sovietskom zväze, kde zavítal v 30. rokoch. Potom v knihe uviedol, že keby nenavštívil Moskvu, nevidel by mekku nového sveta. Poukázal na mnohé pozitíva, no súčasne napísal, že spoznal i také veci, pre ktoré tento systém nemôže naveky fungovať.
Západná literatúra zväčša vykresľuje vonkajšie, javové veci, ale vnútro človeka, ktoré sa stalo špecifikum Thákurovej tvorby, opatrne obchádza. Na Západe však teraz ľudí trápia najmä vnútorné problémy, tie materiálne už majú zväčša vyriešené.
"Keď rodák z Bombaja Kipling získal - dva roky po Thákurovi - Nobelovu cenu, vyhlásil, že Východ je Východ a Západ je Západ, tieto dve kultúry sa nikdy nemôžu stretnúť," pokračuje Sarker, ,,ale práve v tom čase Thákur napísal báseň, v ktorej uvádza: Západ nám dnes otvoril dvere, všetci vezmime od neho dary a my mu zas ponúknime svoje, nik nesmie odísť od nás s prázdnymi rukami. Tak kto bol z týchto velikánov liberálnejší a progresívnejší? Tak ako je dnes Thákurovo dielo potrebné pre Európanov, tak je pre východné kultúry potrebná literatúra Shakespeara, Rollanda, či Dostojevského."
A čo si myslí o tvorbe presláveného Salmána Ráždiho? "Samozrejme, nesúhlasil som s tým, čo okolo toho robili šiítski fundamentalisti. Každý umelec by mal mať zabezpečenú slobodu prejavu," zdôrazňuje. "Na druhej strane, Satanské verše vôbec nepokladám za hodnotnú literatúru, cítiť z nej záporné trendy zo Západu."
Sedí sokol na javori... V roku 1989 i 1992 sa o Československu v Bangladéši veľa písalo, no od rozdelenia federácie o Slovensku takmer nepočuť. Jatin Sarker však pripomína, že nielen v jeho vlasti. V Bratislave sa zastavil na ceste z Londýne, kde žije 70 tisíc Bengálcov, ktorí každý rok usporadúvajú konferenciu spojenú so sériou kultúrnych podujatí. Tohto roku na ňu pozvali ako čestného hosťa práve jeho. (Na svete žije okolo 210 miliónov Bengálcov, z toho v Bangladéši 125, v Indii 70 miliónov, zvyšok sa roztrúsil po svete, šiesti si našli druhý domov na Slovensku.) Keď na londýnskom letisku ukazoval letenku s miestom určenia Bratislava, nik z Angličanov netušil, do akého štátu má namierené. Musel im on, Bangladéšan vysvetľovať, kde leží Slovensko. Pravda, ani on o nás toho veľa nevedel. Teraz nás spoznáva. Aj vďaka Sumanovi, ktorý na Slovensku študoval medicínu a žije tu dvanásť rokov.
"Máte najmä veľmi peknú prírodu. Obdivujem - tak ako v celej Európe - i váš zmysel pre poriadok a čistotu," prekvapujú ma jeho postrehy. "Raz o vašej krajine, o názoroch mladšej i staršej generácie napíšem knihu. Cítim to ako svoju povinnosť. Už len pre svojho syna a jeho tri deti. Ste veľmi srdeční, no z rozhovorov s mládežou sa obávam, že veľmi zvýrazňujete negatíva, ktoré tu boli za socializmu. Pritom sa neusilujete udržať si ani sociálne vymoženosti, ktoré ste si v minulosti vydobyli. Čo ak sa k vám ako bumerang vrátia všetky neduhy kapitalizmu?"
Na záver stretnutia mi porozprával rozprávku. Istý smutný princ sa dopočul, že kdesi existuje Zámok šťastia. Vybral sa do sveta, až prišiel na križovatku, z ktorej vychádzali štyri cesty. Vedľa rástol strom a na ňom sedel sokol, ktorý sa mu prihovoril: "Viem, čo hľadáš. Ukážem ti správnu cestu, no musíš mi dať štvrtinu zo šťastia, ktoré ťa čaká." Princ mu to prisľúbil a pobral sa smerom, ako mu poradil dravec. Opäť prišiel na krížne cesty, na strome si zase čistil perie sokol, ktorý za takú istú radu požadoval druhú štvrtinu šťastia. Princ sa podvolil, až došiel k tretej križovatke... Všetko sa ešte dva raky zopakovalo. Napokon dorazil do zázračného zámku, ale tu už ho šťastie nečakalo.
"Neobávate sa," pýta sa ma a hádam i všetkých ostatných Slovákov Jatin Sarker, "že i vy v kapitalizme hľadáte šťastie, ale kým sa k nemu dopracujete, už ho nikdy nedosiahnete?"
