Realita nezodpovedala predstavám
Mária Machová
Narodila 19. februára 1953 v Prievaloch. Titul inžinierky získala na Vysokej škole ekonomickej v Bratislave, na ktorej v roku 1983 obhájila aj titul kandidátky vied. Od skončenia vysokoškolského štúdia až do roku 1994 pôsobila ako vysokoškolská pedagogička na Fakulte ekonomiky, služieb a cestovného ruchu VŠE v Banskej Bystrici. Absolvovala viacero zahraničných študijných pobytov a kurzov, napr. na Moskovskej univerzite, Univerzite Bath v Anglicku, či Masarykovej univerzite v Brne. V roku 1994 vymenila vysokoškolskú stoličku za kreslo výkonnej riaditeľky v spoločnosti Harvard Capital & Consulting Slovakia, a.s., Bratislava, kde pôsobila až do roku 1998. Po septembrových voľbách 1998 zastáva post ministerky pre správu a privatizáciu národného majetku SR, v Strane občianskeho porozumenia je podpredsedníčkou pre hospodársku a sociálnu politiku. Je slobodná, bezdetná.
Môžete - vzhľadom na vašu nedávnu kritiku nedostačujúcich kompetencií ministerstva pre správu a privatizáciu národného majetku - priblížiť, prečo vlastne bolo založené a čo ste očakávali od výkonu svojej funkcie?
Ministerstvo založili v roku 1990, aby ako ústredný orgán štátnej správy zohrávalo rozhodujúcu úlohu pri procese privatizácie. Malo byť neoddeliteľnou súčasťou krokov, potvrdzujúcich, že v nejakom podniku ostáva k dispozícii istý objem majetku, ktorý je nespochybniteľným majetkom štátu. Pričom tento majetok sa pripravuje na privatizáciu, teda na prevod majetku štátu na iné osoby. Na procese privatizácie sa podieľali aj iné inštitúcie. Zakladateľské rezorty mali za úlohu zo zákona spracovať privatizačný projekt, ktorým sa detailne posúdila majetková situácia podniku. Súčasne vznikol Fond národného majetku (FNM) ako takmer organická súčasť ministerstva. Jeho úlohou bol záver spočívajúci v podpise obchodnej zmluvy medzi FNM a novým nadobúdateľom a v kontrole plnenia týchto zmlúv.
Hovoríte "bol, mala" - v minulom čase. Aký bol neskorší vývoj týchto vzťahov?
Ako sa menila politická situácia, menili sa aj názory na zmenu určitých metód a postupov v privatizácii. Ministerstvo sa dostávalo do pozície, ktorú hodnotím ako nenáležitú pre orgán štátnej správy. V roku 1994 sa prijala novela zákona číslo 91 z roku 1992, na základe ktorej sa neprimerane posilnili kompetencie FNM. Zatiaľ čo dovtedy bol fond skôr v pozícii správcu a nie vlastníka majetku prechádzajúceho na túto inštitúciu po rozhodnutí o privatizácii, najmä v období rokov 1994 až 1998 bolo ministerstvo naozaj miestom, kde sa urobila iba administratívna práca, ale rozhodovacie právomoci boli inde. To však nie je len otázka samotného ministerstva, pretože takýmto postupom sa minimalizovala aj angažovanosť celej vlády v procese privatizácie. Takmer žiadne privatizačné rozhodnutia neprechádzali cez vládu a privatizácia prebiehala skôr v réžii FNM. Agenda privatizácie sa postupom času veľmi komplikovala a zneprehľadňovala.
Pokúšalo sa vaše ministerstvo tento stav zmeniť?
V programovom vyhlásení súčasnej vlády sa hovorí o potrebe zjednodušenia a vyčistenia kompetenčných vzťahov medzi zakladateľskými rezortmi, ministerstvom a FNM s cieľom zjednodušiť, urýchliť proces privatizácie a urobiť ho transparentným. Tento cieľ sme sa pokúšali preniesť do prvej novely v roku 1999. Okrem iného sa v nej novo definoval strategický záujem štátu vo významných podnikoch, keď privatizácia v nich je možná iba do výšky 49 percent. V medzirezortnom pripomienkovom konaní a následne v legislatívnej rade vlády sme navrhli postupy, ktoré by vrátili pozíciu FNM do podoby správcu a nie vlastníka, čím by sa vytvoril priestor aj pre väčšiu kontrolu jeho činnosti zo strany orgánov štátnej správy. Veď je stále veľa pochybností, či je dostatočná kontrola v oblasti dohľadu nad pohľadávkami voči FNM zo strany privatizéra, ktorý zaplatil povedzme tretinu podniku a zvyšok sú pohľadávky.
Aké boli spomínané vami navrhované postupy?
V rámci medzirezortného pripomienkového konania a na legislatívnej rade vlády sa predovšetkým otvorila otázka retroaktivity spomenutého postupu, teda toho, že by sa FNM vrátil do pozície správcu. Uznávam, že princíp retroaktivity je veľmi dôležitý a treba ho akceptovať. No veci sa dali riešiť spôsobom, ktorý podľa môjho názoru a podľa mojich spolupracovníkov mohol viaceré veci zjednodušiť. Napríklad problém dlhopisov, či záväzkov FNM. Som presvedčená, že ak by sa FNM dostal do takej situácie, že nedokáže realizovať mnohé svoje záväzky, v konečnom dôsledku by za ne prebral zodpovednosť štát. Napriek tomu, že fond nie je štátna inštitúcia.
Do akej miery sa vám podarilo presadiť nový mechanizmus?
Realita je bohužiaľ taká, že naše návrhy sa neprijali. Hádam niektoré veci sa podarilo kozmeticky upraviť, predovšetkým to, že v určitej etape nakladania s majetkom fondu ministerstvo aspoň čiastočne vyjadruje svoje stanovisko. V praxi to však vyzerá nasledovne: FNM dá na vedomie ministerstvu, že chce predať 34 percent niečoho, čo už je aj tak dávno odštátnené a je v jeho portfóliu. Náš súhlas znamená asi toľko, že áno, predajte. A je to skôr formálne, nedostačujúce na presadenie zámerov vlády. Ak by vláda chcela, aby do podniku vstúpili globálni investori, jej šanca je minimálna.
Pozícia FNM bola však už vlani otrasená...
Áno, približne o takomto čase odvolali prezidenta a predsedu Výkonného výboru FNM. Znovu som otvorila problém dôležitosti vzťahu našich dvoch inštitúcií a možnosť reálneho personálneho prepojenia. Mojím zámerom bolo - vari paradoxne na konci privatizácie - urobiť nový zákon o privatizácii. Mal byť jednoduchý a zrozumiteľný. Prichádzať totiž na legislatívnu radu vlády s 28., 29. či 30. novelou tejto právnej normy vôbec nie je slasť. Samotní legislatívni experti hovoria o neúnosnosti stavu a komplikovanosti zákona. Pri takmer každom druhu majetku, ktorý privatizujeme, alebo ho predáva fond, ide o iný paragraf či článok, čo je zbytočne komplikované. Napríklad v energetike. Slovenské elektrárne sú odštátnené. Ide o akciovú spoločnosť v portfóliu FNM, no výkon akcionárskych práv ostáva v rukách ministerstva hospodárstva. Je to úplne iný postup ako v prípade energetických rozvodných závodov. Zahraničný investor sa v tom potom naozaj veľmi ťažko vyzná. Logickým vyústením tejto situácie bol návrh na nový zákon, ktorý by riešil to, o čom som doposiaľ hovorila.
Ako ste uspeli?
Pripravili sme legislatívny zámer, ktorý prešiel riadnym pripomienkovým procesom. Skoro som pochopila, že táto bitka je vopred prehratá, lebo rezorty nie sú ochotné ustúpiť zo svojich pozícií. Naopak, počas posledných dvoch rokov, možno aj pod vplyvom, že majetku v rezortoch je stále menej a menej, sa skôr snažia zdôvodňovať špecifiká tohto majetku. Tie ich "oprávňujú" k tomu, aby sa na transformáciu a privatizáciu istého podniku vytvoril nový zákon - napríklad prednedávnom schválený projekt reštrukturalizácie a privatizácie železníc. Vláda odsúhlasila návrh na legislatívny zámer zákona, špecifického pre železnice.
Bolo napokon logické, že rezorty nemali priveľa odvahy na taký radikálny rez. Znamenal by, že od rozhodnutia vlády o privatizácii podniku by sme s podnikom komunikovali my a ušetrili by sme tak kopec času a peňazí. A napokon, nebola ani ochota zmeniť kvalitatívny vzťah FNM a ministerstva. Vyzerá to, akoby ste viedli tichú vojnu s fondom…
Skôr s rezortnými ministerstvami. Vo FNM sa dnes nachádza majetok v hodnote okolo 60 miliárd korún. Nie je to taký malý objem, aby sme sa - vláda a my ako jej rezort - tvárili, že stačí náš formálny súhlas. Ministerstvo nemá problém komunikovať s fondom. Iné je, že zodpovednosť v celom rozsahu má niesť naše ministerstvo. Lebo pre verejnosť, či chcete alebo nie, jestvuje len jeden, kto zodpovedá za privatizáciu, a tým sme my na ministerstve. Navyše, FNM rozhoduje kolektívnym spôsobom, má prezídium, výkonný výbor. Osobnú zodpovednosť tam nenesie nikto. Pred občanmi je však oprávnene zodpovedný za privatizáciu minister privatizácie.
Až napokon ste eliminovali pozíciu ministerstva v procese privatizácie…
Keďže som narážala na neochotu, vo vláde som dala návrh na zrušenie našej úlohy z legislatívneho plánu práce. Úprimne poviem, že kdesi v kútiku duše som dúfala, že po mojom úvodnom slove - kde som skonštatovala, že takýto postup považujem za východisko z reálnej situácie a aby sa páni ministri nad tým zamysleli na zasadaní kabinetu - sa aspoň rozvinie diskusia. Nestalo sa tak a môj návrh na zrušenie úlohy prešiel v podstate hladko. Na konci rokovania som vyzvala premiéra a ministrov, aby porozmýšľali o tom, že keď nie je vôľa zjednodušiť proces, nech vláda a jej orgány zoberú za privatizáciu jednoznačnú zodpovednosť. Uviedla som, že si viem predstaviť situáciu, keď ministerstvo privatizácie z tohto procesu vystúpi a komunikácia bude prebiehať iba medzi FNM a príslušným rezortným ministrstvom. Tým sa ale bude musieť zmeniť pozícia FNM z nezávislého, nikým nekontrolovaného orgánu na štátny fond. Azda sa domnievali, že pani ministerka to asi hovorí v návale citov… Výsledok analýzy bol však bez akýchkoľvek osobných alebo emotívnych prejavov.
Aké kompetencie by teda vaše ministerstvo malo mať?
Uvediem malý príklad, ktorý možno najlepšie dokumentuje celú našu pozíciu: v roku 1999 vláda rokuje o probléme dlhopisov FNM a napokon uloží ministerke privatizácie, aby spracovala návrh postupu splácania dlhopisov a doporučí prezidentovi fondu, aby spolupracoval pri tvorbe takéhoto postupu. Opakujem: mne ukladá a jemu doporučí. Ministerstvo privatizácie nemá absolútne žiadny dosah na dlhopisy. Skôr by to mohlo mať v náplni práce ministerstvo financií, lebo dlhopis je cenný papier. Reálne som ja musela byť tým, kto napokon tlačil na FNM, aby pripravil materiál o postupe naloženia s dlhopismi. Avšak predstavu FNM predkladám na vládu už ja a až do parlamentu obhajujem čosi, čo vôbec nemusí byť mojím produktom. A všetky úlohy sú pre fond doporučujúce a mne ukladajúce. Neverili by ste, aké sú to niekedy úlohy. Napríklad príjmy z privatizácie. Cez naše ministerstvo neprejde ani koruna takýchto príjmov a iste si mnohí spomenú na to, ako som v Národnej rade obhajovala materiál príjmov z privatizácie, ich rozdelenie a musela som si vypočuť všeličo. Naše ministerstvo splnilo úlohu vypracovania materiálu na základe už rozhodnutých vecí a ja nemám v kompetencii kontrolu toho, či sa peniaze naozaj použili na určené účely. Toto všetko a mnoho ďalších vecí sú dôvodom na to, aby sme to trochu zjednodušili.
Prečo nik z vašich predchodcov s takouto kritikou nevystúpil?
Hádam by bolo dobre urobiť rozhovor s mojím bezprostredným predchodcom. Je známe, že najmä v predchádzajúcom období sa privatizácia robila niekde inde, ale nie na ministerstve privatizácie. Všetci tunajší pracovníci, nech boli akokoľvek politicky orientovaní, to môžu dosvedčiť. Moja predstava o vláde a vládnutí bola taká, že problémy budeme riešiť vo vnútri a navonok budeme už len informovať o výsledku. Bohužiaľ, po dvoch rokoch som z tohto optimizmu a naivity vyliečená, a preto som sa rozhodla poukázať na tieto problémy verejne.
Ako ste spokojná s návrhom o štátnom rozpočte?
Pokiaľ ide o našu kapitolu - samozrejme, lepšie by bolo mať viac prostriedkov na chod ministerstva. Keď som sem nastúpila a pozrela som sa do políčka "cestovné výdavky ministerstva", neverila som, že toho môže byť tak málo. Vzhľadom na vtedajší charakter privatizácie, keď investori pochádzali takmer výlučne zo Slovenska, môj predchodca cestoval iba málo. Dnes, keď je situácia iná a súčasnú etapu privatizácie treba predstaviť aj vo svete, nemám v kapitole takmer žiadne prostriedky. A tak aj túto informačnú a inú činnosť v zahraničí vykonávajú rezorty. Takéto veci sa ťažko vysvetľujú všetkým, ktorí nás pozývajú. A napokon, mne je ľúto vydávať zbytočné peniaze na pobyty v zahraničí. Keď čítam o desaťdňových návštevách či zahraničných cestách… Neviem, či väčšina z nich naozaj splnila svoj účel.
Preferencie Strany občianskeho porozumenia klesajú. Ste s týmto stavom spokojná? Uvažujete aj vy - podobne ako vaši kolegovia - o spojení ľavicových strán?
Samozrejme, s preferenciami spokojná nie som, najmä preto, lebo viem, koľko práce sa za naším volebným úspechom skrýva. Chceli sme zlepšiť sociálnu situáciu tých, čo poctivo pracujú, no odozva akosi neprichádza. Aj preto som za spojenie stredoľavých síl. Buďme realisti: pravicová časť nášho politického spektra sa oveľa viac vyprofilovala a treba jej vytvoriť protiváhu a aby sa prihliadalo na súčasnú sociálnu situáciu občanov tejto krajiny. Preto budem rada, ak sa tento zámer podarí.
S hosťom Slova sa zhovárala Lýdia Kokavcová
