Zverejnený agent je vystrelená nábojnica

Vaša druhá kniha mala dosť dlhú inkubačnú dobu. V čom bola príčina? - Ministerstvo strachu? som písal vo vyšetrovacej väzbe na Pankráci, kde bolo síce málo priestoru, no zato veľa času. A keďže premárnený čas patrí k najväčším stratám života, hľadal som pre túto situáciu riešenie. Vznikla knižka.
Počet zobrazení: 1514

Alojz Lorenc, informatik a spisovateľ

Aktuálna politika na nás útočí každodenne z médií a občas sa treba obzrieť i do minulosti a predstaviť si budúcnosť. Na minulom Klube to urobil filozof a spisovateľ Egon Bondy a tento raz sme si pozvali niekdajšieho prvého námestníka ministra vnútra ČSSR, ktorý mal v rokoch 1985-1989 na starosti štátnu bezpečnosť, odborníka na informatiku Alojza Lorenca. Na stole pred nami ležali dve jeho knižky. Jednu z nich (Ministerstvo strachu?) napísal začiatkom 90. rokov a druhá, s názvom Dešifrovaný svet, vyšla vo vydavateľstve Forza koncom minulého roku. Jej recenziu sme priniesli aj na stránkach SLOVA. Najskôr nás zaujímalo, čo by nám k nej mohol povedať a prečo sa pustil do písania spomienok…

V poprevratovom období ma veľmi často žiadali o rozhovory. Prichádzali redaktori z Veľkej Británie, Francúzska, Talianska, Rakúska, Nemecka, aj zástupcovia americkej tlače. No najviac českí novinári. Všetci boli korektní, pociťoval som ich záujem o pochopenie udalostí a súvislostí. Nemôžem povedať, že by som si to osobitne želal. Nostalgiou netrpím, necítil som potrebu veľmi rozjímať o minulosti, ani bojovať proti nezmyslom. Mal som iné starosti. Chcel som, aby aj roky, ktoré ma čakali boli - pokiaľ možno - tvorivou etapou môjho života. V každej novej situácii vidím príležitosť nového poznania. A výzvu, na ktorú treba reagovať. No nevyhýbal som sa. To len vtedy, keď ma prepadávali na ulici s trápnymi otázkami a chceli, aby som komentoval podľa mňa nepodstatné veci. Slovenskí novinári ma oslovovali až neskôr. Ale pre Nové slovo som poskytol rozhovor už v roku 1992, a to publicistke a vtedy poslankyni Gabike Rothmayerovej. Krátko po rozhovore ma pozvali do vtedajšieho klubu Nového slova na besedu. Takže nie som v takomto klube prvý raz. No je to už takmer 9 rokov. Odvtedy prešlo veľa času. Ľudia prešli novou sociálnou skúsenosťou. Nezriedka žiadali odo mňa vysvetlenie a názor na javy medzinárodného aj vnútropolitického vývinu. A keďže - ako som povedal v rozhovore, tuším začiatkom deväťdesiatych rokov pre Mladý svět, mám pocit zodpovednosti za minulosť, ale aj za súčasnosť a budúcnosť, tak som tie svoje "pozorovania" spojil so spomienkami a vznikla nová kniha.

Vaša druhá kniha mala dosť dlhú inkubačnú dobu. V čom bola príčina?

- Ministerstvo strachu? som písal vo vyšetrovacej väzbe na Pankráci, kde bolo síce málo priestoru, no zato veľa času. A keďže premárnený čas patrí k najväčším stratám života, hľadal som pre túto situáciu riešenie. Vznikla knižka. Vtedy sa mi však nezdalo byť vhodné písať o niektorých veciach, ktoré boli príliš čerstvé - pre mňa i pre čitateľov. Preto, napriek jej pomerne dobrému prijatiu a hodnoteniam, mal som pocit dlhu voči verejnosti. Okrem toho som dnes ako súkromná osoba pozorovateľom diania. Nazbieralo sa toho dosť. Tak som to napísal.

Knihy z prostredia tajných služieb bývajú takpovediac pikantnejšie…

- Nemám v povahe vyťahovať škandalózne situácie a scény. Každá profesia má svoju etiku a mám pocit, že k etike profesie, v ktorej som pôsobil, patrí i to, že človek má hovoriť nie to, čo vie, ale to, čo pokladá za rozumné. Informácie sú moc, ale to, čo neviete, vás neurobí nešťastným. Sú informácie, ktoré potrebujem, a tie sa usilujem získať. Sú informácie, ktoré ma zaťažujú, rozptyľujú a o tie sa neusilujem. A sú informácie, ktoré je lepšie nemať. Podľa týchto kritérií som sa snažil v spomínaných knižkách niektoré informácie čitateľovi sprostredkovať.

Čím sa teda vaše publikácie odlišujú povedzme od kníh Markusa Wolfa, ktorý v Nemecku tiež pôsobil v podobnej oblasti?

- Poznám viacero knižiek takéhoto žánru, ale najmä od anglických publicistov. Ich ťažiskom je opis jednotlivých špionážnych prípadov nezriedka s tendenčnou deľbou na dobrých a zlých špiónov. Pre mňa viac ako konkrétne prípady, ktoré tiež v knihe spomínam a komentujem, bola podstatná technológia profesie. Preto som sa snažil uviesť len toľko konkrétnych príkladov, z ktorých by sa dalo ukázať akí ľudia boli agenti tajných služieb, aké motívy ich priviedli na túto dráhu a aké skutočnosti viedli k ich pádu. Tiež analyzovať, kde sa spravodajské služby dopustili vo svojej práci chýb. Ľudia by sa mali dívať na tieto služby ako na profesiu, bez ktorej sa žiadny štát nezaobíde. Myslím, že povahou a prístupom sú môj postoj i prístup Markusa Wolfa dosť podobné.

Ale je taký prístup čitateľsky zaujímavý?

- V každom prípade ho považujem za užitočný. A nie som nespokojný ani so záujmom čitateľov. Kto chce čítať napínavé špionážne príbehy, môže siahnuť skôr po dobrej beletrii ako po memoárovej literatúre. Aj ja si rád prečítam beletriu tohto žánru. Odporúčam Simmelov Nemusí byť vždy kaviár, kde sa človek nielen zasmeje a prečíta špionážne zápletky, no nájde aj niekoľko receptov na vynikajúce jedlo, pretože všetko sa odohráva pri varení.

Vo vašej knihe je reč aj o príslušníkoch tajných služieb, ktorí sa potom dali na spisovateľstvo. Ako hodnotíte diela tých, ktorí v tajnej službe boli a dali sa na spisovateľské remeslo a dokonca písali romány o tajných službách?

- Myslíte možno Grahama Greena. Jeho knihy sú pôvabné. Ten dokonca dokázal o svojej tajnej profesii písať humorné príbehy. Predpokladám však, že nie z vlastnej praxe. Iní, napríklad ako William Sommerset Maugham inak agent Somerville písal vážne diela a nie z prostredia tajných služieb. Alebo Daniel Defoe, agent britskej kráľovnej. V Robinsonovi som nenašiel nič, čo by o týchto veciach hovorilo. Viete, ono to je tak. Skutočný pracovník spravodajskej služby musí mať tých profesií viac a všetky presvedčivo ovládať. Legendárny plukovník Abel musel byť fotograf aj maliar a nielen naoko. Takže, prečo by medzi nimi nebol aj spisovateľ, ktorý vie písať dobrú beletriu alebo poéziu?

Vaša druhá knižka je písaná formou rozhovoru so spisovateľom Pavlom Janíkom. Aká tam bola po technickej stránke deľba práce?

- Pán Janík bol niečo ako "agent provocateur"- toľko presviedčal, až ma presvedčil. Kniha, samozrejme, nevznikla z našich náhodných rozhovorov. Zvolili sme túto formu, aby sa kniha lepšie písala a dúfam aj lepšie čítala. V každom prípade mi bol dobrým partnerom. Prejavil sa ako človek veľmi sčítaný aj v tomto druhu literatúry, takže jeho otázky boli zasvätené a formuloval ich v nadväznosti na iné publikácie, čím vo mne inšpiroval rad myšlienok a odpovedí.

Na nedávno opäť oživovaných tzv. Cibulkových zoznamoch je vidno, že ide o databázu, ktorá musela prejsť k užívateľom počítačov s nejakým cieľom. Aj vy sám, ako odborník na počítače, by ste napríklad nepripustili, aby mená a priezviská boli zoradené podľa našej abecedy...

- Naša kontrarozviedka mala evidencie jednak na klasických nosičoch, teda papierových médiách, na mikrofišoch a v počítačoch. Neviem, z akých zdrojov a akým spôsobom vznikli zoznamy pána Cibulku, nezaujímal som sa o ne, ani som nekonfrontoval, čo všetko pravda je a čo pravda nie je. Napokon, zverejnený agent je vystrelená nábojnica.

Dá sa dôverovať informáciám od agentov?

- Práca s informáciami je veľmi zložitá. Čím je neurčitosť správy vyššia, tým viac informácie obsahuje. V správe, že pes uhryzol politika je menej informácie ako v správe, že politik uhryzol psa. Nemôžete ich podceniť a ani hneď všetkému uveriť. A najmä s nimi ešte za tepla vyrukovať a už vôbec nie na verejnosť. To vie už aj skúsený policajt. Ten vám nikdy nepovie, že za dva za tri dni už bude páchateľa mať. To niekedy nepovie ani vtedy, keď páchateľa už má. Povedzme, že pripustí, že je na dobrej stope. Ďalší deň oznámi: stopa sa potvrdzuje a až potom, keď je to skutočne potrebné, oznámi, že páchateľa zaistil.

Pamätáme si na viaceré opačné postupy našich zodpovedných činiteľov rezortu ministerstva vnútra. Ako to hodnotíte?

- Predsa nebudem komentovať to, čo už komentár nepotrebuje. Ale možno jeden starší príklad. Zrejme si spomínate na aféru v Mošnove, tuším v roku 1991, kedy sa pri prepade takmer navzájom postrieľali dve zložky. Vtedy sa zodpovedný činiteľ rezortu ešte federálneho ministerstva vnútra obhajoval tvrdením, že mal hodnovernú informáciu z troch nezávislých zdrojov. Trošku budem fabulovať. Predstavte si reštauráciu, kde sedí rad ľudí a medzi nimi aj jeden agent kriminálnej polície, jeden agent vojenskej kontrarozviedky a jeden agent BIS-ky. Vypočujú rozhovor, že z mošnovského letiska sa má prepraviť rádioaktívny materiál či drogy. Potom sa taká informácia donesie na Ministerstvo obrany, na Ministerstvo vnútra a do BIS-ky. A už sú to tri "nezávislé" zdroje. Práca s informáciami je ťažká a vyžaduje skúsenosť a zdravý úsudok. A to sa netýka len spravodajských služieb.

V televízii kedysi ukazovali, ako sa kopa ľudí z Rumlovej komisie prechádza po archíve a presúva krabice. Múdri ľudia vtedy hovorili, že to je predzvesť budúcich rabovačiek. Informácie sú lukratívny tovar. Bol niekedy niekto za to braný na zodpovednosť?

- Neviem a ani ma veľmi nezaujíma aké to malo pokračovanie. Malo by to byť starosťou iných ľudí. No jedno mi to nie je. Každý štát, keď to myslí so sebou vážne, musí s takýmito materiálmi narábať veľmi citlivo. Skutočne, každá krajina musí mať tajné služby, a to nielen veľmoci, ale aj malé Slovensko. Čím menej sa krajina môže spoľahnúť na svoju vojenskú a ekonomickú silu, o to viac sa musí spoľahnúť na to, že včas získa informácie o určitých hrozbách. To môže byť významným faktorom jej obrany. Či už ekonomickej alebo štátnej suverenity, alebo vôbec jej existencie. Ukážte mi človeka, ktorý je ochotný pracovať na tomto náročnom fronte, keď nevie, či ho za desať rokov niekto nepovláči po novinách, či to dokonca samotný za to zodpovedný činiteľ nezverejní.

Aký je váš názor na lustrácie?

- To záleží na uhle pohľadu. Ak majú slúžiť na škandalizovanie ľudí, politikárčenie v skupinovom alebo dokonca osobnom záujme, tak ich nepovažujem ani za správne a ani za účinné. Príslušné bezpečnostné orgány ale lustrovali, lustrujú a lustrovať budú. V záujme poznania kto je kto. V poprevratovom Československu ale šlo o zastupujúci problém. Možno ani nie tak namierený proti bývalým príslušníkom ŠtB ako proti novým politikom a dokonca aj proti A. Dubčekovi. Podobnú snahu pozorujem aj dnes.

Teda domnievate sa, že lustrácie nie sú nástrojom odstraňovania bezpečnostných rizík?

- Som presvedčený, že hlavné bezpečnostné riziko dnes predstavuje stav korupcie tejto krajiny. Jednak samotná korupčná udalosť a potom prejavený charakter ľudí schopných za peniaze ignorovať zákon. Korupcia najmä štátnych úradníkov je najvážnejší štátnobezpečnostný rizikový faktor s oveľa väčšou pravdepodobnosťou vydierateľnosti ako to, či niekto bol kedysi agentom tajnej služby alebo nebol.

Ale kvôli dôveryhodnosti Slovenska pred NATO môže byť podstatné, či k informáciám neprichádzajú niekdajší agenti bývalých československých tajných služieb, ktoré úzko spolupracovali s KGB…

- Môže, ak smerujeme k novej studenej vojne, na ktorej sa chceme podieľať. Potom ale nejde o morálku a etiku, ale o pokračovanie apriórneho nepriateľstva. Myslím si, že NATO je viac zainteresované na stabilite členských štátov a na systémových garanciách bezpečnosti informácií ako na prehlbovaní stavu rozdelenia spoločnosti spojenej s neistotou vývinu vyplývajúcou z jej nestability. Ak by sme svoju dôveryhodnosť a bezpečnostné istoty chceli oprieť o lustrácie, potom už je jedno, na ktorom úseku rozviedky či kontrarozviedky kto pracoval a postupne sa dostaneme aj k iným zložkám ozbrojených síl a k rezortom, v ktorých ľudia pracovali v súčinnosti s partnerskými organizáciami bývalého Sovietského zväzu. Výsledok by bol pre Slovensko a i pre NATO kontraproduktívny.

Čo sa s tým teda dá robiť?

- Určite nie lustrácie ako zastupujúci problém politiky či politikárčenia, ale komplexné bezpečnostné previerky, zahŕňajúce systémovo všetky bezpečnostné riziká. Lustrácie nepostihujú tie hlavné riziká. Ide okrem už spomenutej korupcie o osobnostné danosti človeka, charakter a ďalšie. A nielen v záujme našej dôveryhodnosti pre NATO, ale aj pre ochranu slovenských národných záujmov.

Aký je v súčasnosti priemerný vek bývalých príslušníkov ŠtB? Pretože táto informácia v posledných dňoch zaznela...

- Myslíte pani Jílkovú v Kotli. Isteže mi to neuniklo. Písal som o tom už vo svojej knihe. V roku 1989 bol priemerný vek príslušníkov ŠtB 35 rokov. Znamená to, že sotva mali čo spoločné s inkvizičným obdobím päťdesiatych rokov a netreba ich s tými časmi spájať. Sú takí, po prevrate sa hlásiaci k novej demokracii, ktorí sa v minulosti do spomínanej inkvizície zapojili oveľa viac. Dnes hodnotiť veci vtedajšie je veľmi zložité, pretože ich treba vidieť na pozadí medzinárodných súvislostí. Nebol vo svete hlboký mier ale vojna. Síce studená, ale kto si tú moju knižku prečítal, zistil, že sa v nej aj strieľalo a desiatky ľudí zaplatili za to životom. A riziko "horúcej" svetovej vojny bolo v niektorých obdobiach skutočne vysoké. Počas Kubánskej krízy som bol ako vojak v poľnom postavení a prežil som to ako veľmi reálnu situáciu. V knižke som citoval kolegu zo CIA alebo FBI, ktorý vyslovil: "Pre nás studená vojna bola jednoducho vojna". Som rád že to dopadlo napokon inak.

Myslíte si, že bývalí príslušníci ŠtB predstavujú dnes pre našu spoločnosť bezpečnostné riziko ?

- Asi také, aké predstavuje potenciálne každý človek. Bezpečnostné riziko je ovplyvňované jednak osobou človeka, ale aj prístupom štátu k nemu.

V súvislosti s vami sa hovorilo o nedovolenom zadržiavaní disidentov…

- Nie som žalovaný z nedovoleného zaisťovania disidentov, ale z toho, že údajne mám zodpovednosť za zaistenie najmenej jedenásť organizátorov nepovolených demonštrácií konaných proti ústavnému systému štátu a forma ich zaistenia vraj nemala právnu oporu. Vyšetrujú ma viac ako 10 rokov a za tú dobu sa mi pripisovalo a prešetrovalo všeličo. Od účasti na zákroku v Prahe 17. novembra 1989, cez skartácie dokumentov ŠtB a iné. Zozbierali tisíce písomných dokumentov, vypočuli stovky svedkov, prebehol dokonca už jeden súdny proces. No po tom všetkom, čo sa zdokumentovalo, čo sa vyšetrilo a presvietilo röntgenom, sa zistilo, že zákrok 17. novembra som zakázal, že skartačný rozkaz som ja nepodpísal, že nemôžem byť obvinený ani z iných vecí. A aj dnes ma sotva niekto môže presvedčiť o mojom úmyselnom konaní.

Dnes sa často používajú "primerané prostriedky", a to nielen ako slovné spojenie. Diskutovali o ich používaní v Česku, v Göteborgu došlo pri použití takýchto prostriedkov k vážnym zraneniam. Kde je tu hranica a čo sú to podľa vás primerané prostriedky?

- Nebudem komentovať primeranosť alebo neprimeranosť policajných zákrokov v Prahe, Seattli alebo naposledy v Göteborgu. Je isté, že sú neporovnateľne ostrejšie ako onen v Prahe v roku 1989. Roky 1988-89 smerovali ku koncu studenej vojny a k zásadnej zmene režimu v tejto krajine. Vôbec si nemyslím, že to bola posledná vojna na svete, že to bol posledný štátny prevrat na svete, že to bola posledná revolúcia, ktorú naša krajina a ľudstvo zažilo. Želal by som našim vnukom alebo pravnukom, aby sa podobné situácie a prelomové udalosti riešili len takými prostriedkami, ako sa koncom osemdesiatych rokov bránil ten režim, ktorý padol.

Z pánov Pittnera, Ivora i z Piptu sa stali generáli, pričom menovanie do hodnosti generála je v rezorte ministerstva vnútra dosť zriedkavé a na takúto vysokú hodnosť je potrebná istá zásluhovosť, povedzme ako u profesora na vysokej škole. Kto vám dopomohol do funkcie generála a ako by ste sa dokázali z hľadiska zásluhovosti prirovnať k týmto trom menovaným generálom?

- Nemám najmenší dôvod sa s kýmkoľvek z týchto pánov prirovnávať, ani znižovať ich zásluhy. Nemyslím si však, že mi niekto do generálskej hodnosti pomohol. Ak predsa len niekto, tak predovšetkým moji spolupracovníci ktorých som riadil. Predtým, než som bol do nej menovaný, som zastával najmenej 10 rokov funkciu, kde bola takáto hodnosť stanovená. Šlo najskôr o post náčelníka Zvláštnej správy FMV (kryptoanalytickej a šifrovej služby štátu) v Prahe, a potom v Bratislave, kde som bol päť rokov náčelníkom Krajskej správy ZNB. Vtedy som bol menovaný do prvej generálskej hodnosti. Druhú generálsku hodnosť som získal po takmer päťročnom vykonávaní funkcie prvého námestníka federálneho ministra vnútra.

V knihe ste písali aj o ohrozeniach bezpečnosti, kam patrí tiež drogová problematika, terorizmus, kybernetický zločin a iné.

- Nedávno som čítal môjho obľúbeného Kurta Vonneguta, ktorý píše o tom, ako vo vesmíre existuje jedna strašne hlúpa civilizácia. Trvalo im milión rokov, než prišli na to, že žijú na guli a tá guľa má aj druhú polovicu. A na tej druhej pologuli žilo niekoľko desiatok miliónov ľudí, ktorí nevedeli, čo je to koleso a nepoznali ani abecedu. Keď im nakoniec z prvej pologule tú civilizáciu priniesli, a oni zistili, čo je to koleso, tak ich stav klesol na jednu desatinu. Takže tá civilizácia a mnohé z toho, čo je do nej implantované, môže prinášať takéto bezpečnostné problémy.

Ako je náš súčasný bezpečnostný aparát pripravený riešiť tieto veci?

- Do akej miery sa s nimi dokážu naše zložky vysporiadať, budú musieť ukázať. A je v našom záujme, aby to dokázali.

Svet v prírode i v spoločnosti sa usiluje vo svojom vývoji dôjsť k akejsi rovnováhe, no postoje k ekológii, ako napríklad USA ku Kjótskemu protokolu, to komplikujú. Ste v otázke tohto smerovania k rovnováhe optimista?

- Ja som sa usiloval úprimne naznačiť východisko v knižke. Viete, politika je aj vecou fatamorgán. Tam sa ľuďom nezriedka predkladá niečo, čo je len zastupujúce za to, o čo vlastne ide. Verím, že rovnováha, o ktorej v knižke píšem, musí nastať zmenou prístupu samotných Spojených štátov. K takej zmene im dopomôže vlastná situácia ako aj ostatný svet. USA sa musia dopracovať k tomu, aby pochopili a uplatňovali princíp, že čo je dobré pre svet, je dobré aj pre Ameriku. Nie naopak. A ja verím, že sa k tomu časom dopracujú. A v ich politike bude menej fatamorgán.

A v našej politike?

- V našej politike je nepríjemný rozpor medzi zahraničnopolitickými úspechmi a vývojom života na Slovensku. Ale vláda je zodpovedná za oboje. Tento rozpor je potrebné riešiť, pretože v opačnom prípade sú tie úspechy spochybnené a považované za politickú fatamorgánu. V ostatnom čase ma zaujalo opakované zdôrazňovanie potreby vzdelanosti predstaviteľom OECD podporené aj našimi ústavnými predstaviteľmi. Vo svetle stavu nášho školstva a vedy alebo napríklad uverejneného faktu, že v tomto roku sa na vysoké školy prihlásilo o 25 tisíc študentov menej ako vlani, to vyvoláva otázky.

V knihe sa dosť venujete problematike nášho vstupu do NATO…

- Nebudem opakovať to, čo som napísal v knihe. Predsa len určitý komentár vyžaduje moje vyjadrenie, že sa máme k NATO približovať. Mal som na mysli kroky, ktoré bez ohľadu kedy a či vôbec do aliancie vstúpime, sú všeobecne správne z hľadiska medzinárodného aj nášho vnútorného vývoja. Takou podstatnou skutočnosťou je prepojenie činnosti vlády, armády a priemyslu informačnou stratégiou Continuous Acquisition and Life-cycle Support. (CALS). Ide o stratégiu, bez ktorej nie je mysliteľná interoperabilita našej armády s armádami aliancie, ale najmä akýkoľvek podiel nášho priemyslu na dodávkach pre armády koalície. Pritom uplatnenie tejto stratégie nie je len podmienkou plnohodnotnej účasti v koalícii. Uplatňujú ju aj krajiny, ktoré nie sú členmi. Napríklad Izrael alebo Švajčiarsko. A takýchto krokov priblíženia je viac. Teda mal som na mysli vecné riešenia integrácie.

Ako by ste sa politicky charakterizovali?

- Ja si myslím, že som demokrat, avšak s presvedčením, že k pravde sa nemožno dopracovať hlasovaním. Ja tú svoju pravdu mám. Hlásim sa k socializmu. Do komunistickej strany som nevstúpil z karierizmu ale v presvedčení, že východiskové princípy socializmu sú správne. Dnes sa mnohé z minulosti kritizuje a opodstatnene. Nemožno ale uprieť, odmietať a zosmiešňovať všetko, čo predchádzajúca a naša generácia dokázali. Stačí porovnať. Stav zdravotníctva, prístup mladých ľudí k bytom, reálne uplatnenie práva na prácu a iné. Napokon, inak by ani nebolo čo rozprivatizovať. Priznanie skutočnosti by neoslabilo zásluhy novej generácie, na ktoré čakáme, ktorým prajeme a chceme sa na nich podieľať, pretože sa nášho života dotýkajú.

Takže veríte v socializmus naďalej ?

- To nie je otázka viery. Ja som o ňom presvedčený. Veď pracovať podľa schopností a dostávať podľa zásluh sa mi zdá správne. A bez solidarity ľudí sa v dnešnom svete nič dôležité nevyrieši. Ani transformácia našej spoločnosti a jej ekonomiky, ale ako ukazujú skutočnosti, ani proces zjednotenia Európy. Ani ekologické problémy sveta a ani zabezpečenie mieru vo svete. Teda dnes má socializmus nielen vnútorný, ale aj geopolitický rozmer.

Síce ste už niečo naznačili, no predsa len by sme radi vedeli niečo konkrétnejšie o vašej politickej orientácii…

- To, čo som povedal nie je pre mňa otázka straníckej príslušnosti ale životného postoja. Naša krajina pritom teraz predovšetkým potrebuje funkčnú spoločnosť. A ak má byť funkčná, tak v tej požiadavke je zakomponované aj patričné množstvo ľavicového aj pravicového myslenia. Každému je jasné, že sociálny základ nemôže byť vytvorený bez základu ekonomického, no zároveň ekonomický základ nemôže byť vytvorený bez spoločenského konsenzu, bez akejsi spoločenskej zmluvy. To je moja orientácia.

Sú takí, ktorí vás stále považujú za nebezpečného človeka.

- Žil a pracoval som tak, ako som prisahal. Hovorí sa, že každá doba si svojich ľudí nájde. Aj si ich našla. Ja do toho zatiaľ nepatrím, takže to mi umožnilo určitý nadhľad. A priznám sa, aj určitý sarkazmus pri pohľade na tú skutočnosť. Zostal som však veľmi veľa dlžný svojej rodine, pretože som prežil minimálne 20 rokov v silnom zaujatí službe štátu, službe vlasti.

Robili by ste dnes niektoré veci inak ako v minulosti?

- Určite áno. Mám nové skúsenosti, je iná doba.

Čo by ste urobili inak?

- O tom som nepremýšľal, pretože som pred taký problém nebol postavený.

Uvažujete ešte o svojej politickej angažovanosti?

- Ak sa pýtate na moju eventuálnu novú politickú angažovanosť, k tej zatiaľ nepociťujem dostatočné vonkajšie ani vnútorné volanie.

Neprehliadnuteľnú časť ľudí na Slovensku trápi naše poklonkovanie všetkému, čo by nás mohlo zaradiť do atlantických štruktúr. Muselo napríklad Slovensko podporovať bombardovanie Juhoslávie?

- V knižke som sa k Juhoslávii vyjadril ako k aktu, ktorý bol silne kontroverzný. A tiež k tomu, čo ste nazvali poklonkovaním, robeným v mylnej predstave, že tak sa musí správať malá krajina. Nie, tak sa správajú malí ľudia. Spojenec je spojencom len ak je váženým. Musí deklarovať svoje záujmy, ktoré nemusia byť vždy v úplnom súhlase so záujmom niektorej veľkej krajiny. A slová štátnikov, ak chcú byť vážení, nemôžu byť playback.

A ako sa pozeráte na našu európsku integráciu?

- So súhlasom a ako na vec nášho vývinu. Je to otázka našej ekonomickej, kultúrnej a životnej úrovne. Spôsobilosti byť pre Európu prínosom. K tomu sa nedá doprosiť, ale len dovyvinúť prácou na rozvoji krajiny.

Veríte že to na Slovensku dokážeme?

- Verím.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984