Moderná žena v literatúre a filozofii
Etela Farkašová, prozaička a filozofka
Narodila sa 5. októbra 1943 v Levoči. V súčasnosti pôsobí na Katedre filozofie a dejín filozofie Filozofickej fakulty UK v Bratislave, kde prednáša epistemológiu (teóriu poznania), ale zaoberá sa aj vzťahom literatúry a filozofie a feministickou filozofiou. Vydala deväť prozaických kníh - v posledných rokoch to boli Deň za dňom (1996), Hodina zapadajúceho slnka (1998), Etudy o bolesti a iné eseje (1998), Po dlhom mlčaní (2001). Píše eseje, literárne kritiky, spolupracuje s rozhlasom a televíziou. Jej jednotlivé poviedky preložili do nemčiny, ruštiny, angličtiny, češtiny, rumunčiny, japončiny a sú zastúpené vo viacerých domácich i zahraničných antológiách.
Svoju profesionálnu dráhu ste začali ako stredoškolská profesorka matematiky.
Áno, svoje pedagogické pôsobenie som začala na strednej škole, najskôr na poľnohospodárskej, potom na polygrafickej, kde som vyučovala matematiku a fyziku. To bola totiž moja prvá aprobácia. Rozhodnutie študovať tieto dva predmety ovplyvnili moji stredoškolskí profesori. Vzťah k matematike som získala najmä vďaka známemu bratislavskému profesorovi Belovi Paulovičovi, ktorý bol skutočnou autoritou, vzbudzoval rešpekt, no zároveň sme ho - aj pre jeho zmysel pre humor - mali radi. Zväčša som mala na učiteľov šťastie, napríklad na hodinách literatúry by sme pri našej profesorke neboli vystačili s memorovaním dát, bolo treba čítať slovenskú i svetovú literatúru. Pri skúšaní overovala našu schopnosť samostatne hodnotiť dielo, posudzovať konanie postáv, ich vzťahy a podobne. Nemôžem sa preto stotožniť s nie zriedkavými a, podľa mňa, alibistickými názormi, že za socializmu sa nedalo tvorivo vyučovať, že neboli podmienky. Skutočne tvorivé osobnosti to dokázali a učili tvorivosti aj svojich žiakov, ako to takéto osobnosti dokážu i dnes, keď školstvo trápia zase iné problémy a podmienky v ňom tiež nie sú zďaleka ideálne. Tieto a ešte ďalšie pedagogické osobnosti som mala pred očami, keď som už sama stála za katedrou. Či sa mi však darilo priblížiť sa k svojím vzorom, by mohli posúdiť len tí, ktorých som učila. Rada si spomínam na roky strávené medzi mladými polygrafmi. Bolo pre mňa zaujímavé vidieť, ako ich starší kolegovia - učitelia odborných predmetov - viedli k stavovskej hrdosti, čo v nich nepochybne vzbudzovalo lásku k svojej profesii. Pokladám za veľmi dôležité, aby si mladí ľudia - či už ide o študentov strednej alebo vysokej školy - utvárali pozitívny vzťah k budúcemu povolaniu. K tomu by malo smerovať aj pôsobenie pedagógov. Odovzdávanie poznatkov je síce dôležitá, no celkom iste nie jediná vec, o ktorú by sa mala škola usilovať.
Čo vás, matematičku, priviedlo k takému hoci abstraktnému, predsa len neexaktnému odboru, ako je filozofia? Zo svojich skúseností viem, že matematici zväčša nemajú pochopenie pre taký spôsob myslenia a videnia sveta ako filozofi.
Spočiatku to bola náhodná cesta, vlastne viacero náhodných cestičiek, ktoré ma lákali vyskúšať si odlišný spôsob myslenia, vnímania sveta, ale aj prístupu k problémovým situáciám, osobným i spoločenským. Dostal sa mi do rúk Seneca, Montaigne, Rousseau, neskôr Schopenhauer, Nietzsche, zoznamovala som sa s Camusom, Sartrom, Beauvoirovou a postupne som si uvedomovala, že svet, ktorý sa mi cez tieto a podobné knihy otváral, je pre mňa ešte príťažlivejší ako svet rovníc a trigonometrických funkcií. Mnohé z otázok, ako zmysel individuálnej existencie či ľudských dejín, ktoré obvykle znepokojujú mladého človeka a ktorých váhu som dovtedy pociťovala viac-menej intuitívne, začali nadobúdať zreteľnejšiu podobu a dožadovať sa aj vykryštalizovanejších a hlbšie zreflektovaných odpovedí. Verila som, s dostatočnou mierou mladistvej naivity, že takéto odpovede mi môže poskytnúť práve štúdium filozofie, pre ktoré som sa v kombinácii so sociológiou rozhodla.
Ako profesionálna filozofka ste sa zaoberali teóriou poznania. Aký význam má táto filozofická disciplína v myslení 21. storočia?
Na katedre filozofie som začínala ako interná ašpirantka, čoskoro ma však preradili na asistentské miesto a začalo sa moje ďalšie pedagogické pôsobenie, tento raz medzi vysokoškolskými študentmi. Pôvodnou témou mojej ašpirantskej práce boli, stručne povedané, filozofické problémy modernej fyziky. Na ne som sa mala orientovať aj pedagogicky. Nakoľko sa však vynorila potreba zabezpečovať výučbu teórie poznania, bolo potrebné preorientovať sa na novú špecializáciu a tej som verná až podnes. Koncom 70-tych a v prvej polovici 80-tych rokov som intenzívne spolupracovala s kolegami z Katedry logiky a metodológie vied a výsledkom práce našej miniskupinky bola monografia Teória poznania. Problematika poznávania, na rôznych úrovniach a z rôznych aspektov, predstavuje základnú tému mojej vedeckej práce. A aká je úloha teórie poznania v dnešnom svete? V súčasnosti je ťažké hovoriť o akýchkoľvek úlohách, cieľoch - či už filozofie, vedy, literatúry. Mnohí to pokladajú za číry anachronizmus. Mne sa však niektoré anachronizmy celkom páčia, ba prechovávam k nim aj isté sympatie. Nemohla by som sa profesionálne venovať filozofii, keby som aspoň sčasti neverila na jej zmysel, na možnosti pôsobiť na svet, pokúšať sa o jeho vylepšovanie. Mám na mysli najmä sociálnu realitu. To sa bez poznania nedá. V posledných rokoch sa venujem feministickej epistemológii, ktorá predstavuje jednu z množstva podôb súčasného epistemologického myslenia. A hoci je aj tá vnútorne veľmi diferencovaná, našla som si v nej pre seba prúd, v ktorom sa pre takúto vieru hľadá, podľa mňa, presvedčivá argumentácia, v ktorom nachádzam istú oporu pre svoje nové a nové hľadania a na ktorý sa usilujem nadviazať aj vlastnými odbornými prácami.
Venujete sa aj literárnej činnosti. Aké boli jej začiatky a motívy?
Neviem, ako by sa bola moja literárna činnosť rozbiehala, ak by som ostala pri matematike na strednej škole. Pravdou je, že som písala už dávnejšie, vlastne od samého detstva. Avšak odvahu publikovať, a vôbec zájsť do redakcie za neznámymi ľuďmi a ponúknuť im čosi, čo bolo intímnou súčasťou mňa samej, som našla až potom, keď som pôsobila na fakulte. Prvá dlhšia próza mi vyšla v Slovenských pohľadoch. V tých časoch sídlili na Štúrovej ulici, denne som teda chodila na univerzitu okolo redakcie. Možno aj to mi dodalo odvahu zaklopať raz na dvere. Nesmierne milo ma prekvapilo, že niekoľko dní po tom, ako som text odovzdala, mi redaktorka Hanka Suchá zavolala domov. Pozvala ma do redakcie, kde sme sa dohodli na menších úpravách, a próza čoskoro v časopise vyšla. Pri ďalších prózach som sa už musela učiť trpezlivému čakaniu na odpovede z redakcií či vydavateľstiev. Dnes, keď sú podmienky na vydávanie pôvodnej tvorby nepriaznivé, sa tento tréning v trpezlivosti veľmi zíde. Často to však vyzerá tak, že bez schopnosti hľadať si sponzorov, len trpezlivý postoj ruže neprinesie.
Nekompenzujete literatúrou to, čo ste nenašli vo filozofii?
Isteže, dalo by sa to aj tak povedať. Literatúra ako kompenzácia za to, čo neprináša filozofia, a i kompenzácia za to, čo neprináša život. Literatúra je pre mňa akýmsi podvojným prežívaním, akoby som vďaka nej nadobúdala paralelné existencie, ktoré však majú nemálo spoločných prvkov. Kritiky o mojich prózach, na moje prekvapenie, často hovoria ako o prózach silne racionálnych. Ja seba samu však vnímam ako bytosť výrazne emocionálnu, niekedy až na hranici znesiteľnosti. Mobilizovanou racionalitou sa preto túto svoju stránku pokúšam vyvažovať. V tvorbe, aj v živote som typ, ktorý má rád rovnováhu, nie extrémne polohy a ak už, tak potom hneď dve, ale protikladné, aby aspoň k akej-takej rovnováhe smerovali. Veľmi presne ste touto otázkou vystihli istú moju rozpoltenosť, inklináciu k dvojdomosti. Chvíľami sa cítim lepšie vo filozofii, chvíľami v literatúre. Niečo viem vyjadriť lepšie prostriedkami filozofie, niečo zas prostriedkami literatúry, takže tá kompenzácia je asi obojstranná.
Aké boli hlavné etapy vašej literárnej kariéry? Pokiaľ viem, jej ústrednou témou je život súčasnej slovenskej ženy.
Neviem, či možno hovoriť v mojom prípade o kariére. Píšem totiž pomaly, dlho premýšľam o tom, čo by som chcela napísať, ešte dlhšie prepisujem už napísané. Tvorím zväčša kratšie texty, takže sumarizácia toho, čo som napísala, nie je ohurujúca. Za takmer tri desaťročia, od prvej publikovanej prózy, som vydala deväť poviedkových, novelových kníh, knižku esejí, zostavila zopár antológií, aj rakúsko-slovenských, preložila desiatky poviedok, ktoré na mňa zapôsobili a chcela som, aby ich spoznali aj iní. Napísala som viac ako stovku recenzií, a to najmä vtedy, ak sa mi žiadalo zotrvať s danými textami v kontakte ešte i po ich dočítaní, popremýšľať a porozprávať sa o nich.
Čo z toho, čo ste napísali, je fikcia a čo pochádza z vašich životných skúseností?
Patrím k tým, ktorí môžu písať len o tom, čo majú sami prežité alebo precítené. V tom zmysle majú moje prózy autobiografické prvky, nech sú už o komkoľvek a o čomkoľvek. Samozrejme, nemyslím na identickosť príbehu, pretože o príbehu je u mňa niekedy vôbec ťažko hovoriť, oveľa viac na spôsob vyrovnávania sa s istým typom skúsenosti, na zvnútornenie prežitého. Ženská skúsenosť je mi, pochopiteľne, bližšia, či už je to skúsenosť dcéry, manželky, matky, priateľky, takže tematicky sú všetky moje texty ukotvené v nej. Ide mi o skúsenosť ženy v konkrétnom sociálnom a historickom priestore, presnejšie o skúsenosť našej súčasnej ženy. To však neznamená, že sa textami neusilujem v istom zmysle aj presahovať tento konkrétny časopriestor. Posledná knižka, ale podobne knižka Deň za dňom, či najnovší rukopis Záchrana sveta podľa G., sú psychologickými komornými výpoveďami o intímnych vzťahoch v rodine, najmä medzi dospievajúcimi či dospelými deťmi a ich matkami. Usilovala som sa však povedať nimi čosi aj o vonkajšom svete, ako sa v ňom žije ľuďom, ktorí nevyhovujú jeho požiadavkám, nemôžu alebo nechcú napĺňať dominantné hodnoty, ktoré sa predkladajú ako vzory dobrého života. Čím viac sa v dnešnej spoločnosti preferujú silní, zdatní, draví, konkurencie a bojaschopní jedinci s pestovanou ambíciou byť čo najúspešnejší a presadiť sa ako víťazi, tým viac sa mi žiada písať o tých druhých - slabších, nevíťazných, neúspešných. Žiada sa mi písať aj o tých, ktorí neprinášajú nijaký zisk a nepreratúvajú všetko cez peniaze. Moje texty sú tichým, možno len sotva počuteľným protestom proti hodnotovému smerovaniu dnešnej nebývalo konzumne a povrchne naladenej spoločnosti.
Patríte medzi popredné predstaviteľky slovenského feminizmu. Aké je postavenie feminizmu v ľavicovej politickej scéne?
Idea sociálnej spravodlivosti mi vždy bola a bude blízka. A jedným rozmerom tejto spravodlivosti je spravodlivosť týkajúca sa mužov a žien, chlapcov a dievčat, ich rovnakých práv, rovnakých možností slobodne si projektovať svoj život, rovnakých šancí na vzdelanie, na sebarealizáciu, na voľný čas, relax, ale aj na plnohodnotné vzťahy s inými, na rovnakú akceptáciu, ktorú by nelimitovali bariéry, predsudky, stereotypy. Aj o toto všetko, a ďalšie veci, ide feminizmu. U nás sa ešte stále stretávame s nedôverou voči jeho snahám, predstavy o ňom sú zväčša skreslené, akoby išlo predovšetkým o akési militantné protimužské ťaženie, a aj zámerne deformované, jeho predstaviteľky sú neraz zosmiešňované. Preto i mnohé ženy, s ktorými som sa rozprávala a ktoré rozmýšľajú a cítia v intenciách feminizmu, nemajú odvahu prejaviť na verejnosti toto svoje cítenie a myslenie. Feministický prístup mňa osobne oslovil nielen cez filozofickú problematiku, ale aj cez literatúru. V oboch by totiž malo ísť o to, aby v nich boli rovnocenne zastúpené mužská a ženská perspektíva. Veď napríklad do filozofie sa mnohé problémy dostali ako filozofické problémy až vďaka feministkám, v literatúre sa zas neraz témy spojené so ženskou skúsenosťou, viazanou často na mikrosvet rodiny, pokladajú za triviálne. Feminizmus nie je homogénny prúd. Jednotlivé predstaviteľky jednak nadväzujú na rozličné teoretické východiská, jednak majú blízko k rôznym politickým stranám a hnutiam, ale dokonca aj svetonázorom. Väčšinu z nich napriek týmto odlišnostiam spája úsilie o odstránenie akejkoľvek diskriminácie v spoločnosti, ako i úsilie o nastolenie sociálnej spravodlivosti, o presadenie princípov rovnosti, nie však rovnakosti. Ich záujem a sympatie patria ovládaným, utláčaným, znevýhodňovaným, slabším, zneviditeľňovaným či umlčiavaným. Týmto by sa dala charakterizovať ich pozícia na politickej scéne a ich možný spoločenský prínos.
S hosťom SLOVA sa zhováral Peter Greguš
