Svedectvo o vzostupoch a pádoch našej kultúry

V sobotu 3. novembra 2001 zomrel vo veku 75 rokov básnik, prekladateľ a publicista Vojtech Mihálik. Táto rozporuplná osobnosť našej kultúry druhej polovice 20. storočia veľmi intenzívne ovplyvňovala vývin slovenskej poézie a svojimi postojmi a angažovanosťou niekoľko desaťročí kontroverzne zasahovala do kultúrneho diania v našej krajine.
Počet zobrazení: 1264

V sobotu 3. novembra 2001 zomrel vo veku 75 rokov básnik, prekladateľ a publicista Vojtech Mihálik. Táto rozporuplná osobnosť našej kultúry druhej polovice 20. storočia veľmi intenzívne ovplyvňovala vývin slovenskej poézie a svojimi postojmi a angažovanosťou niekoľko desaťročí kontroverzne zasahovala do kultúrneho diania v našej krajine.

Mihálikova poézia prekonala za polstoročie prudké zmeny - od lyriky nadväzujúcej na tradície katolíckej moderny, cez lyriku poplatnú schematizmu a politickej angažovanosti, smerom k lyrike, v ktorej dominuje sklon k moralizovaniu, skepticizmu a dezilúzii, kde sporadické pokusy o návrat k vlastným prameňom subjektívne pociťovanej autentickosti básnickej výpovede zväčša prekrývajú falošné ideologické gestá a frázy angažovanej poézie.

Básnická tvorba V. Mihálika odráža nielen celú zložitosť vývinu slovenskej poézie od konca Druhej svetovej vojny po súčasnosť, ale je aj svedectvom o vzostupoch a pádoch našej kultúry druhej polovice 20. storočia. Túto poéziu môžeme čítať ako "básnickú kroniku", ktorá - rovnako ako slovenská kultúra posledných piatich desaťročí uplynulého storočia - mala svetlé i tienisté stránky. Mihálikova virtuozita najviac vynikala v momentoch, v ktorých básnik zostal predovšetkým básnikom - v subjektívne a najmä ľudsky ladených reflexiách, v autentickej výpovedi nedevalvovanej ideologickými záťažami a v rozsiahlej prekladateľskej práci.

V. Mihálik bol, je a naďalej bude považovaný za vynikajúceho prekladateľa antickej drámy a poézie, ale i talianskej, francúzskej, poľskej, americkej, či českej literatúry. Na druhej strane, svoje nesporné majstrovstvo neraz dával do služieb politickej propagandy, znehodnocoval ho ideologickými frázami zaobalenými do básnickej podoby. Silu jeho osobnosti azda najsilnejšie preverovali povestné historické medzníky, ako boli roky 1948, 1956, 1968 a 1989. Tieto zlomové momenty našich dejín boli kameňom úrazu pre nejedného intelektuála.

Prezentovaná plebejskosť

Básnické začiatky V. Mihálika, paradoxne, ovplyvnila katolícka výchova a dobové ovzdušie druhej polovice 40. rokov. Prvými básnickými pokusmi publikovanými v Slovenských pohľadoch, Eláne a v kresťansky orientovanom kultúrnom časopise Verbum a neskôr debutom Anjeli (1947) nadviazal na tradície európskej spirituálne ladenej poézie a domácej katolíckej moderny. Mihálikov debut očarí i dnešného čitateľa pozoruhodnou zmyslovosťou, ale najmä autonómnym postavením básnického subjektu, schopného autenticky úprimnej výpovede. Tieto pozitívne trendy nastolené v Anjeloch však neskoršou básnickou tvorbou postupne popieral: subjektívnu výpoveď prekrýval potrebou demonštrovať svoj prerod z básnika katolíckej moderny na autora socialistického realizmu.

Na polceste tohto "prerodu" stojí zbierka Plebejská košeľa (1950). Hoci tu ešte zaznievajú originálne, typicky mihálikovské tóny - najmä zdôrazňovanie vlastného "nízkeho" sociálneho pôvodu, tematizovaného do pocitu vlastnej, zatiaľ ešte neideologicky prezentovanej plebejskosti, niektoré texty zbierky, predovšetkým básnická skladba Koruna, sú už zrejmými signálmi smerovania k socialistickému realizmu.

Autor viacerých tvárí

Na konci 50. rokov, v období poststalinského kultúrneho odmäku, aj Mihálik ustupoval z "umeleckých" pozícií schematizmu a začína hľadať vlastné básnické konštanty. Pokúša sa o návrat k vlastným osvedčeným hodnotám. Samozrejme, že návrat k nim už nebol možný. Do hodnotového sveta Anjelov sveta sa už nikdy nevrátil.

Na prahu 60. rokov vychádza z jeho pera reflexívno-dramatická skladba Vzbúrený Jób (1960). Expresívne stvárnený príbeh proletárskeho otca, štylizovaného do podoby biblického Jóba búriaceho sa proti autoritám, básnik znehodnotil ideologickými nánosmi. Práve sklon k angažovanej a agitačnej poézii sa v priebehu 60. rokov stáva jednou z konštánt Mihálikovej poézie, ktorú neopustil ani v 70. a 80. rokoch.

Tieto tendencie dominujú v zbierke Archimedove kruhy (1960), kde nanajvýš osobné témy zaradil do nadosobného kontextu, od ktorého už nedokáže oddeliť svoje básnické "Ja". Dilema medzi vlastnou individualitou a nadosobne chápanou potrebou služby básnika a poézie "vyšším ideálom" poznačila Mihálikovu tvorbu 60. rokov. Pozorujeme v nej postupný prechod od agitátorstva k moralizovaniu, skepticizmu a k osobnej i spoločenskej dezilúzii. Príkladom týchto tendencií je zbierka Tŕpky (1963), s veľkými rozpakmi prijímaná vtedajšou kritikou, reportážne postihujúca negatívne javy dobovej morálky - predovšetkým problémy partnerských vzťahov a trpké životné osudy žien, obetí mužského egoizmu.

Mihálikova poézia 60. rokov má však aj inú tvár. Básnik v tomto období akoby opäť nabral druhý dych. Vydáva Appasionatu (1964), Útek za Orfeom (1965), či Sonety pre tvoju samotu (1966), ktoré sú skutočnými vrcholmi jeho básnickej tvorby, v ktorých opäť predviedol svoje majstrovstvo. Mihálik sa tak stáva majstrom irónie, ale aj skeptikom a básnikom dezilúzie prameniacej v pocitoch starnutia, pominuteľnosti a falošnosti ľúbostných citov.

Občiansky protest proti invázii

Šesťdesiate roky sú obdobím, keď sa Mihálik výraznejšie začal presadzovať aj na poli kultúrnom a spoločenskom. Pôsobil ako predseda Zväzu slovenských spisovateľov a zároveň ako šéfredaktor vydavateľstva Slovenský spisovateľ. Ideovo zostal na protireformných pozíciách a volal po obnove marxistickej literárnej kritiky. Napriek tomu však ostro odmietol "bratskú pomoc spriatelených armád" 21. augusta 1968. Svoj občiansky protest proti invázii sformuloval v samostatne vydanej, veľmi sugestívne stvárnenej básnickej skladbe Rekviem (1968) a v Jesenných rondeloch publikovaných v zbierke Čierna jeseň (1969).

Hoci v týchto textoch veľmi ostro reagoval na sovietsku intervenciu, stihol sa včas "spamätať" a vstúpiť do služieb husákovskej normalizácie. Svoje zaváhanie v Jesenných rondeloch čoskoro napravil a v novších vydaniach zbierky Čierna jeseň už nachádzame Jesenné rondely ochudobnené o autentický občiansko-politický rozmer. Odstránil z nich všetky narážky na augustové udalosti roku 1968 a na pôsobivé Rekviem radšej zabudol.

Od roku 1972 sa na stránkach týždenníka Nové slovo (najskôr v rubrike Z najmladšej poézie a v rokoch 1978 až 1981 v samostatnej prílohe Nové slovo mladých) venoval výchove nastupujúcej básnickej generácie podľa štátnej kultúrnej politiky. Presadzoval jednostrannú orientáciu v duchu ideologického schematizmu, zdôrazňujúcu angažovanosť básnickej osobnosti na úkor jej individuálneho sebavyjadrenia.

Občiansky angažovaná poézia

Mihálikovo básnické smerovanie v 70. a 80. rokoch je však opakom jeho rastu v hierarchickom rebríčku straníckych a politických funkcií - smeruje k zjavnej stagnácii. Vzdáva sa pozitívnych čŕt svojej lyriky zo 60. rokov v prospech tzv. objektivity pohľadu, dokumentárnosti a príklonu k občiansky angažovanej poézii. Tento trend dokumentujú zbierky Trinásta komnata (1975) a najmä Účasť (1983), ktorá potvrdila Mihálikovu definitívnu rezignáciu na subjektívne a úprimne ladenú básnickú výpoveď. Ani posledné dve básnické zbierky z konca 80. rokov neprinášajú nové momenty: reportážne ladená skladba Nárek (1987) a retrospektívne úvahy a básnicky štylizované "príbehy" autobiografického ladenia v zbierke Impertinencie a iné smútky (1989) sú už iba dôkazom neschopnosti starnúceho básnika vyrovnať sa s novými skutočnosťami.

Rok 1989 neprináša v Mihálikovej tvorbe nový obrat, hoci by sme od básnika mohli oprávnene očakávať sebareflexiu. V 90. rokoch neupadol do vnútorného exilu, ani do zabudnutia, je naďalej aktívny. Jeho básnická tvorba z tohto obdobia, ktorú reprezentujú zbierky Velebný pán z Maduníc (1992), Rodisko (1996) a Bájky na podvečer čiže Malý živočíchopis (1998), pôsobí však ako únik.

Osobnosť Vojtecha Mihálika ako básnika a predovšetkým človeka, ktorý nielen spoluvytváral, ale istý čas dokonca "usmerňoval" slovenskú kultúru druhej polovice 20. storočia, čaká na objektívne zhodnotenie. Mihálik sa nezmazateľne zapísal do dejín slovenskej poézie ako kontroverzná osobnosť. Svetlými stránkami sú etapy jeho tvorby a života, v ktorých zostával viac autonómnou básnickou osobnosťou, a tienistými okamihy, keď Mihálika-básnika prekryl Mihálik - agitátor, politik a stranícky funkcionár, ktorý vedome zabudol na svojho anjela z rokov mladosti.

 

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984