Francúzska dilema
Vstupom do štrajku privítali pred dvomi týždňami zavedenie skráteného pracovného času vo Francúzsku predstavitelia mnohých profesií. Ministerka práce Martine Aubry to odbavila slovami, že na presadenie istých záležitostí je konflikt nevyhnutný, dokonca niekedy sa zíde odblokovať situáciu takýmto spôsobom. Vo francúzskej vláde s rozpätím od stredo-ľavého až po silne pravicové krídlo má pani ministerka ako socialistka starej školy neľahkú pozíciu. Zavedenie nových zákonov sa najprv oneskorilo o mesiac pre ústavné protesty jej kolegov. Šéfky rezortu práce sa muselo dotknúť, že teraz sa proti nej podstavili aj pracujúci. Lenže Aubry by tým nemala byť prekvapená. Skrátenie pracovného týždňa z pôvodných 39 na 35 hodín bez zníženia miezd sa nikdy nezaobíde bez finančnej podpory, možnej len pri rastúcej produktivite. To by znamenalo napríklad elimináciu dvojhodinových prestávok na obed alebo odmietania práce v sobotu.
Téma 35 - hodinového času sa zatiaľ premenila na predmet politických bojov. Pred tromi rokmi to bola práve Aubry, ktorá pomohla ľavici vyhrať parlamentné voľby s myšlienkou menej práce za rovnakú plácu. Tie nadchádzajúce v roku 2002 prídu akurát v čase, kedy sa kratší pracovný čas zavedie aj pre menšie firmy. Risk medzi teraz a potom spočíva v psychológii pracujúcich, ktorí sa kratším časom práce nebudú cítiť ohodnotení, ale využití, nútení akceptovať novú flexibilitu a nie to, na čo boli zvyknutí. Tieto starosti však padnú na plecia niekomu inému, lebo pani ministerka na budúci rok odchádza z vlády, aby sa ujala starostovania v meste Lille.
Francúzsko sa pýši tradíciou moderného prístupu k platom. Musíme uznať, že „preštrajkovaných“ dní sa za súčasnej vlády vyskytlo oveľa menej, než počas predchádzajúceho pravicového vládnutia. Mnohým občanom v krajine galského kohúta však dodnes znie v ušiach minuloročný výrok Gerharda Schrödera: „Tridsaťpäťhodinový pracovný čas vo Francúzsku je dobrý pre zamestnanosť v Nemecku“.
