Mýtus národného spoločenstva

Argument, že nacistická sociálna politika bola úspešná a priniesla širokým vrstvám pracujúcich zlepšenie ich život nej úrovne dajúc im sociálne istoty, dnes používajú tí, čo chcú dokazovať, že fašizmus "nebol až taký zlý", že práve sociálna politika nacizmu bola pozitívnou stránkou tohto systému.
Počet zobrazení: 1627

Argument, že nacistická sociálna politika bola úspešná a priniesla širokým vrstvám pracujúcich zlepšenie ich život nej úrovne dajúc im sociálne istoty, dnes používajú tí, čo chcú dokazovať, že fašizmus "nebol až taký zlý", že práve sociálna politika nacizmu bola pozitívnou stránkou tohto systému.

Pokiaľ mali nacisti prívržencov medzi robotníkmi pred uchopením moci, boli to predovšetkým robotníci z malých a stredných podnikov. Robotníci vo veľkých továrňach boli najmä pod vplyvom sociálnych demokratov a komunistov. Navyše, tieto dve skupiny patrili k najdôslednejším odporcom nacizmu. Preto prvý úder nacistov, len čo sa dostali k moci, smeroval práve proti týmto stranám. Nacistom však bolo jasné, že masy robotníkov, čo ešte vo voľbách v marci 1933 volili ľavicové strany, sa musia získať pre režim. Prvým gestom, ktoré malo získať robotníctvo, boli pompézne oslavy 1. mája. Zúčastnili sa na nich aj predstavitelia odborových organizácií a dúfali, že si v nacistickom režime nájdu miesto. Tejto ilúzie boli zbavení už 2. mája 1933. Jednotky SA a SS obsadili odborové centrály, odboroví funkcionári putovali do koncentračných táborov a majetok odborových organizácií bol skonfiškovaný.

Dostala ho nová organizácia Deutsche Arbeitsfront, DAF (Nemecký pracovný front), ktorá združovala nielen zamestnávateľov, ale aj zamestnancov. Nacistická propaganda vyhlasovala, že sa v DAF rušia triedne rozdiely a vzniká akési "celonárodné spoločenstvo". Nemecký pracovný front neplnil základnú úlohu odborových organizácií, nereprezentoval záujmy zamestnancov pred zamestnávateľmi. Pravda, nacisti si neželali, aby zamestnávatelia mohli diktovať výšku miezd. Vzťahy medzi zamestnancami a zamestnávateľmi riešili tzv. "poverenci pre záležitosti práce" (Treuhänder der Arbeit). Nemecký pracovný front mal k dispozícii dosť veľké prostriedky, ktoré pochádzali nielen z majetku rozpustených odborových organizácií, ale aj z vysokých členských príspevkov. V rámci programu "Radosťou k sile" (Kraft durch Freude) DAF zabezpečoval pre svojich členov rekreácie, kultúrne podujatia a osvetové akcie.

Úspechy nacistickej hospodárskej politiky Jedným z často opakovaných Hitlerových sľubov bol ten, že po uchopení moci zlikviduje nezamestnanosť. Najsilnejším argumentom nacistickej propagandy sú nasledujúce čísla: od januára 1933, keď sa Hitler dostal k moci, do júla 1935 narástol počet zamestnaných z 11,7 milióna na 16,9 milióna, počet nezamestnaných klesol z 6 na 1,8 milióna. V roku 1936 namiesto najväčšej nezamestnanosti v Európe sa v Nemecku zaznamenával nedostatok pracovných síl. Historici sa ešte nezhodli na tom, ktoré faktory umožnili tento úspech. Boli to jednak štátom podporované verejné práce (nielen propagandou zvýrazňovaná výstavba diaľnic, ale aj výstavba robotníckych bytov, znovuvyzbrojovanie a kontrola inflácie, ktorá spočívala predovšetkým v umelom udržiavaní miezd a cien na nízkej úrovni). Netreba však pochybovať o tom, že nacistickou prioritou bolo znovuvyzbrojenie Nemecka. Pretože nemeckí robotníci stratili možnosť vplývať pomocou kolektívneho vyjednávania na výšku miezd, tie ostávali na úrovni roku 1932. Kým mzdy v roku 1933 tvorili 56% národného dôchodku, v roku 1939 to bolo 51,8%. Ak robotníci dávali príliš najavo svoju nespokojnosť, mohli sa ocitnúť v niektorom z početných koncentračných táborov. Hitler už 8. februára, ako začínajúci kancelár, na zasadnutí nemeckej vlády povedal: "Každé verejne prospešné opatrenie na zaistenie zamestnanosti sa musí zvážiť z hľadiska toho, či je nutné chopiť sa zbraní vo vojenskej službe na to, aby sa obnovila schopnosť nemeckého ľudu. To musí byť dominantnou myšlienkou vždy a všade."

Propagandistické triky Okrem rekreácií, platených dovoleniek, prísľubu výroby lacných automobilov a výroby lacných rádioprijímačov, ktoré si mohli kúpiť aj ľudia s najnižšími príjmami, nacisti používali aj doslova propagandistické triky. Napríklad po niekoľko dní v roku sa Nemcom odporúčalo, aby nejedli doma, pretože na námestiach boli postavené veľké kotly, v ktorých sa varil povestný Eintopf. Vo všetkých typoch podnikov sa raz za čas museli všetci zamestnanci stretnúť so zamestnávateľmi na podobnom type posedenia, kde namiesto Eintopfu boli obložené chlebíčky či zákusky. Takéto akcie boli vyhlasované za dôkaz toho, že nacistické Nemecko je "socialistický" štát. Podľa tejto propagandy bola základným princípom socializmu téza, že záujem jednotlivca je podriadený záujmu spoločnosti. Presnejšie, nešlo o spoločnosť v bežnom zmysle slova, ale o tzv. ľudové spoločenstvo (Volksgemeinschaft). Zasa tu nešlo o národ v obvyklom zmysle slova, pretože nacisti nadradili rasové znaky takým znakom národa ako je jazyk či spoločná kultúra. V posledných rokoch vojny vyhlasoval minister propagandy Goebbels za znak nemeckého socializmu okolnosť, že obeťami spojeneckého bombardovania boli rovnako bohatí aj chudobní a spoločné utrpenie vraj posilňovalo vedomie príslušnosti k ľudovému spoločenstvu.

Robotníci v Nemecku počas vojny Už v knihe Mein Kampf dal Hitler najavo, že keď sa dostane k moci, nedopustí, aby sa v období novej vojny dostali nemeckí robotníci do podobne zúfalej situácie, v akej boli počas tej prvej. Treba konštatovať, že nemeckí robotníci mali až do posledných chvíľ zaistené aspoň únosné životné podmienky. Spomenuli sme však, že už od roku 1936 trpel nemecký priemysel nedostatkom pracovných síl... Slovenský ľudácky režim počas svojej existencie riešil problém nezamestnanosti predovšetkým tak, že robotníci museli odchádzať za prácou do Nemecka. Slovíčko "museli" však nemôžeme chápať ako nejaké priame donútenie. V Nemecku samotnom žili slovenskí robotníci v únosných podmienkach, o zamestnávaní slovenských občanov boli uzatvorené medzinárodné dohody a slovenské zastupiteľské úrady dbali, aby sa dodržiavali. Slovenským robotníkom skôr prekážali iné veci: umelo vysoký kurz ríšskej marky voči slovenskej korune a v neskoršom období spojenecké nálety. Zahraničných robotníkov rozdelili nacisti do niekoľkých kategórií. Tí, čo prišli do Nemecka pracovať dobrovoľne, neboli na tom až tak zle. V zlých podmienkach sa nachádzali robotníci násilne zavlečení z okupovaných území Poľska a Sovietskeho zväzu. Tu však nacisti mali záujem, aby podávali nejaký pracovný výkon. V prípade Židov a väzňov v koncentračných táboroch však nútená práca mala byť nástrojom fyzického vyhladzovania. Ak hovoríme o "sociálnej politike" nacistov, nesmieme zabudnúť, že to bola povestná politika cukru a biča. Existovali tu nielen isté sociálne vymoženosti, ale aj koncentračné tábory a gestapo.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984