O mafiánskom kapitalizme
Keď sa pred časom Václav Havel vyslovil kriticky voči stavu, v ktorom sa nachádza česká spoločnosť po desiatich rokoch transformácie, vzapätí sa vzniesla na jeho adresu tvrdá kritika. Václav Klaus reagoval veľmi podráždene na prezidentove slová o "mafiánskom kapitalizme". Pritom Havel nepovedal nič nové, len pomenoval veci správnym menom.
Aj v súčasnosti prebieha odveký zápas dobra a zla. Počas uplynulých dvoch storočí je možné tento zápas vnímať aj ako stret dvoch druhov kapitalizmu: pôvodného - "mafiánskeho" a toho transformovaného - "milosrdného". Mafiánstvo sprevádzalo kapitalizmus už pri jeho vzniku v 18. storočí v Anglicku, ako aj reštauráciu kapitalizmu v 90. rokoch nášho storočia v krajinách strednej a východnej Európy. Ak chceme lepšie pochopiť, čo sa vlastne pred dvoma storočiami udialo, potom by sme mali určite siahnuť po knihe Johna Gaya Žobrácka opera (1728), alebo aspoň zájsť do divadla na rovnomennú hru nemeckého dramatika Bertolda Brechta. V nej nájdeme presný opis pomerov, v ktorých sa rodí mafiánsky kapitalizmus. Je to doba, v ktorej pomaly miznú tradičné feudálnoabsolutistické väzby posvätené náboženstvom. Čo sa predtým odmietalo ako hriech a previnenie, uplatňuje sa teraz ako jedna z možností rozmachu. Zo zištnosti, úskokov a podvodníctva vzniká náhodným riadením osudu verejné blaho. Gay zároveň poukazuje na odvrátenú stránku reality: verejné záležitosti sú nevyčerpateľným zdrojom osobného obohacovania sa. Dochádza k spolupráci verejnej sféry s kriminálnym podsvetím. A tak ruka v ruke spolunažívajú gangster Mackie Messer, policajný komisár Tiger Brown a kráľ žobrákov Peachum.
V priebehu 19. storočia však začal kapitalizmus nadobúdať novú podobu. Pod vplyvom socialistického hnutia sa postupne zmenil na nepoznanie a stal sa celkom novou skutočnosťou. Od skončenia 2. svetovej vojny sa západné demokracie pod štítom "sociálne orientovaného trhového hospodárstva" dopracovali až k štátu blahobytu fungujúceho pre čo najširšie vrstvy obyvateľstva. Po období politickej, ekonomickej a duchovnej neslobody, v ktorej sme žili počas tzv. reálneho socializmu priniesol reštaurovaný kapitalizmus okrem slobody aj obrovský priestor pre nástup lumpenburžoázie. Spolu s ňou sa v spoločnosti udomácnila morálka, ktorej nepoctivosť, cynizmus a ľahostajnosť sa považujú za všeobecne akceptovanú normu. Preto by sa ľudia dobrej vôle mali zjednotiť do boja proti mafiánstvu. To sa stalo jednou z úloh ľavice v transformujúcich sa krajinách. Je istým paradoxom, že aj socialisti sú nútení podieľať sa na vytvorení kapitalistického "Leviathana", aby sa ho vzápätí pokúšali poľudštiť. Na ich pleciach leží hlavná ťarcha. Tisíce občanov, pre ktorých doterajšia transformácia neznamenala prakticky žiadny prínos a vytvorila z nich početnú skupinu "porazených", nemôžu byť dlhodobo vylúčení z participácie na hospodárskych výhodách spoločnosti. Títo ľudia sa oprávnene pýtajú: "Dočkáme sa raz kapitalizmu s ľudskou tvárou?" Práve v tom tkvie poslanie ľavice, ktorá by mala vedieť adekvátne na tieto otázky odpovedať.
