Tajomstvo sovietskej atómovej bomby

História vývoja americkej atómovej bomby je známa už od konca 40. rokov. Genéza vývoja sovietskej bomby bola opriadaná tajomstvom až do nedávnych dôb. Ešte aj teraz je mnoho dokumentov v trezoroch.
Počet zobrazení: 3361

História vývoja americkej atómovej bomby je známa už od konca 40. rokov. Genéza vývoja sovietskej bomby bola opriadaná tajomstvom až do nedávnych dôb. Ešte aj teraz je mnoho dokumentov v trezoroch. Hoci historici nepovedali svoje posledné slovo, na základe zverejnených dokumentov je možné vytvoriť verný obraz toho, ako prebiehal vývoj v ZSSR.

Práce na vývoji jadrovej bomby sa v ZSSR začali na jar roku 1943, keď bolo v Moskve vytvorené supertajné pracovisko s názvom Laboratórium č. 2 pod vedením I. V. Kurčatova. Na začatí vývoja atómovej bomby v ZSSR mala hlavný podiel spravodajská služba. V tom čase bol rezidentom vedeckotechnickej špionáže v USA L. R. Kvasnikov. Jeho agentom sa podarilo získať informácie o pripravovanom vývoji atómovej bomby už v septembri 1941. Diplomat a pracovník spravodajskej služby vo V. Británii, S. Kremer, tiež v r. 1941 nadviazal prvé kontakty s budúcim vynikajúcim atómovým špiónom, fyzikom Klausom Fuchsom. A tak v marci r. 1942 Kvasnikov koncipuje list (podpísal ho šéf NKVD L. P. Berija), v ktorom informujú J. V. Stalina o vývoji jadrových zbraní v USA a vo V. Británii. L. P. Berija bol veľmi opatrný a nemal dôveru k správam týkajúcim sa vývoja jadrových zbraní v USA a vo V. Británii. Považoval to skôr za zámernú dezinformáciu západných spravodajských služieb, aby Sovietsky zväz vložil obrovské prostriedky do neperspektívneho vojenského vývoja. Preto bol počas II. svetovej vojny vývoj sovietskej A-bomby pomalý. Situácia sa radikálne zmenila v lete 1945 po skúške prvej A-bomby v USA a po bombardovaní miest Hirošimy a Nagasaki. Sovietska rozviedka vedela o pripravovanej skúške a mala popis bomby. Hlavným, ale nie jediným informátorom bol Klaus Fuchs.

Podiel manželov Rosenbergovcov V r. 1991 prezident Ruskej federácie B. Jeľcin zbavil mlčanlivosti pracovníkov sovietskej spravodajskej služby a povolil zverejniť údaje zahŕňajúce obdobie do r. 1960. Nemnohí, ktorí zostali nažive, napísali a zverejnili spomienky. Tvrdia, že väčšina agentov sa prihlásila k spolupráci so sovietskou rozviedkou dobrovoľne, pretože považovali za amorálne, keď spojenec Sovietskeho zväzu utajuje taký dôležitý vojenský výskum. Nehľadiac už na to, že hlavná ťarcha v boji so spoločným nepriateľom - hitlerovským Nemeckom, spočívala na pleciach ZSSR. Keď v r. 1949 hrozilo zrútenie celej agentúrnej siete, desiatky agentov začali žiť a pracovať v Sovietskom zväze a v druhých socialistických krajinách. Ako priznala v r. 1997 agentka Tereza Leontina, ich život v ZSSR nebol ľahký. Boli pod neustálym dozorom agentov KGB, spoločenská a politická atmosféra v prvej krajine socializmu bola od ich predstáv vzdialená. V ruskej televízii vystúpil aj spravodajský dôstojník, ktorý udržiaval kontakt s J. Rosenbergom, zatknutým v r. 1950 a odsúdeným v Spojených štátoch na trest smrti. Priznal, že skutočne išlo o špióna, ale J. Rosenberg základné údaje o atómovej bombe neposkytol. Práve on získal dokumentáciu o diaľkovo ovládanej rozbuške, ktorú začala používať americká armáda v delách protileteckej obrany. Rosenbergovci sa dostali do podozrenia po zatknutí H. Golda, Fuchsovej spojky. Gold vyzradil meno ďalšieho agenta, inžiniera Davida Greenlasa, ktorý pracoval s málo významnými detailami atómovej bomby. Ten pri výsluchu obvinil svojho švagra J. Rosenberga zo špionáže v prospech ZSSR.

Smery sovietskeho jadrového výskumu Podľa V. B. Barkovského, zástupcu náčelníka oddelenia atómovej špionáže, spravodajské služby mali v r. 1943 k dispozícii 3000 stránok materiálu a do konca r. 1949 získali celkovo až 10000 dokumentov o jadrovom programe. Informácie získavalo množstvo agentov. Veď len v Moskve, v centrále atómovej špionáže, pracovalo 60 ľudí. Už v r. 1943 Kurčatov vedel, že v Los Alamose sa vyvíjajú bomby dvojakého typu. V prvej (bola zhodená na Hirošimu) sa nachádzal izotop uránu (urán-235), ktorého prírodný urán obsahuje len 0.7 %. Druhý typ bomby (bola zhodená na Nagasaki) mal obsahovať plutónium, ktoré je možné vy-robiť v jadrovom reaktore. Podobným smerom sa uberal vývoj aj v ZSSR. Bolo potrebné vybudovať závod na separáciu izotopov uránu, vybudovať jadrové reaktory na výrobu plutónia, závody na jeho separáciu, závody na výrobu ťažkej vody a čistého grafitu. Ďalej sa mal uskutočniť geologický prieskum a zaviesť ťažba uránovej rudy. A nakoniec sa mala vyrobiť bomba. Jej hlavný konštruktér J. Charitón bol po Kurčatovovi druhým mužom, ktorý poznal konštrukciu americkej bomby. Vedeli o tom ešte dvaja: Berija a Vanikov. Otec všetkých národov a čias, ako vtedy nazývali Stalina, stanovil podmienku, že bomba musí byť hotová do konca r. 1949. Pravdepodobne chcel osláviť svoje 70. narodeniny ako vládca krajiny, ktorá má k dispozícii jadrovú bombu. Termín bol rovnako dlhý ako u Američanov, avšak to všetko bolo treba vykonať v krajine zničenej a vyčerpanej vojnou.

Režim v supertajných ústavoch Ústavy, ktoré sa podieľali na vývoji atómovej bomby boli ohradené ostnatým drôtom, obklopené strážnymi vežami a hliadkujúcimi jednotkami Ministerstva vnútra ZSSR. Každý pracovník mal vstupný preukaz, ktorý bol uložený na vrátnici. Návštevník najprv povedal číslo priečinku, kde je uložený jeho preukaz, druhá previerka bola v stráženom priechode a tretia na vrátnici budovy, kde bolo jeho pracovisko. Ľudia z jednej budovy spravidla nemali povolený vstup do druhej. Týmto sa zabezpečoval režim, že každý poznal len svoju časť problematiky. V štyridsiatych rokoch nad Kurčatovom a jeho spolupracovníkmi neustále visel berijovský Damoklov meč. Na jar r. 1949 pred skúškou bomby mal už Berija dopredu pripravený zoznam ľudí, ktorí budú popravení, odsúdení na doživotie a ktorých pošlú do pracovných táborov v prípade, že sa pokus nevydarí. Zároveň pripravoval náhradníkov na miesta po odsúdených. Len nedávno sa zverejnilo meno Kurčatovho náhradníka. Bol ním direktor tajného ústavu v Obninsku a potom prvý riaditeľ Spojeného ústavu jadrových výskumov v Dubne, D. I. Blochincev.

Vtedajší atómový výskum v ZSSR bol plne pod kontrolou Ministerstva vnútra, ktoré riadil Berija. To umožňovalo používať ako stavebných a montážnych robotníkov lacnú pracovnú silu - väzňov gulagu. Tisícky za tisíckami ich posielal stavať nové mestá, závody a ústavy. Mnohí pracovali v uránových baniach a húfne umierali. Ich telá kládli do spoločných hrobov bez mena a akéhokoľvek označenia. V lete 1949 vstúpili prípravy na skúšku "izdelia" (kódové označenie bomby) do záverečnej fázy. Vyvíjali sa bomby dvojakého typu: jedna bola kópiou americkej bomby s plutóniovou náložou, pri konštrukcii druhej sa vychádzalo z predstáv Kurčatovových pracovníkov. Hoci druhá bola efektívnejšia a neskoršie sa stala základom na vyzbrojovanie Sovietskej armády, vzhľadom na spomenuté skutočnosti bolo rozhodnuté, že presná kópia americkej bomby sa bude testovať ako prvá. Plutóniovú nálož (v tvare poniklovanej gule o priemere menšom ako 10 centimetrov) najprv priviezli do Kremľa a ukázali Stalinovi.

Ráno 29. augusta 1949 dal Kurčatov zo svojho pozorovacieho bunkra povolenie odpáliť A-bombu. Keď uvidel obrovskú žiaru, vybehol zo svojho úkrytu oproti tlakovej vlne a priam detský jasal radosťou. Vedel prečo. Ak by bomba zlyhala, zaplatil by životom. Prítomný Berija len poznamenal: "Bolo by veľkým nešťastím, ak by sa to nepodarilo." Nikto nepopiera, že Sovietsky zväz bol schopný vyrobiť jadrovú bombu aj bez činnosti rozviedky. Americká tajná služba predpokladala, že ju vyvinú až okolo r. 1955. Zrejme podcenili schopnosti sovietskej rozviedky, ktorá ako jediná na svete prenikla do strediska v Los Alamos, erudíciu sovietskych matematikov, fyzikov a chemikov. Podcenili aj Stalinovu rozhodnosť sústrediť maximum prostriedkov na cieľ, ktorý si vytýčil Presvedčili sa o tom v r. 1953, keď v ZSSR vyskúšali svoju vodíkovú bombu, ktorá sa na rozdiel od amerického variantu dala naložiť do lietadla alebo rakety.

Ruskí odborníci z oblasti jadrového výskumu nepopierajú, že údaje rozviedky im ušetrili značné financie a zbavili ich nutnosti budovať skúšobné prevádzky. Odhadujú, že týmto spôsobom získali jeden rok.

Autor (1939) je fyzik

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984