Tá, ktorá hľadá svetlo
Bol to len výsledok dohody niekoľkých mladých výtvarníkov, ktorí sa rozhodli predstaviť podoby svojej tvorby verejne, bez ohľadu na to, či sa im podarí "preniknúť" do rozmerných miestností renomovaných štátnych či súkromno-komerčných galérií. Požiadali o spoluprácu takisto mladého výtvarného teoretika Martina Šugára zo Slovenskej národnej galérie a našli priestor vo vstupnej časti Hummelovho múzeu v Bratislave.
Tak sa zrodil cyklus výstav, ktorý nevychádza len tak z ničoho, má svoje opodstatnenie. V rozpätí každej z trojtýždňových prezentácií sa v jeho rámci predstaví jeden z nich.
Platilo to aj v prípade výstavy obrazov Ivety Bencovej, ktorá obsadila stenu vstupného foyeru spomínaného múzea svojimi piatimi rozmernými maľbami, ktoré už na prvý pohľad zaujali výtvarnou čistotou, a dalo by sa povedať - zrelosťou. Napriek tomu, že ide o mladú autorku (1968), ktorá iba nedávno ukončila štúdium grafiky na VŠVU v Bratislave, študovala u prof. I. Rumanského, R. Jančoviča a V. Kolenčíka, no predstavila sa voľnými maliarskymi kreáciami. Aj keď jej práce nemožno považovať v pravom zmysle za závesné obrazy, Bencová vo svojich maliarskych dielach hľadá svetlo. Svetlo v maľbe, ktoré prichádza do obrazu a zase z neho odchádza preč - smerom k nám, ak chcete, alebo sa rozplýva v priestore. Vyžaruje a ožaruje miesto, v ktorom sa práve ono samo nachádza.
Už samotná technická a technologická stavba Bencovej maľby je zvláštna. Svoje obrazy "stavia" na omietkach, presnejšie ony samy pripomínajú omietky stien. Autorka nanáša na sadrový podkladakrylové farby a do povrchu maľby potom vstupuje rozličnými vrypmi, mechanickými zásahmi, ktoré menia jej faktúru a z celého diela robia maliarsky objekt zaznamenávajúci a prinášajúci určité správy. Aké, o tom vie najviac sama. Avšak práve svetlo - maľované i skutočné, odrážajúce sa od povrchu maľby - potom navodzuje pocit, akoby sa bežné, všedné veci života, pripomínajúce banálnu šeď opadaných omietok múrov našich mestských domov, zrazu stávali niečím iným: vznešeným, mysticky žiariacim. Skrátka a jednoducho - nevšedným. A o to, vari, išlo.
Kurátor výstavy Martin Šugár v tejto súvislosti hovorí: "Nevyslovené je prvým predpokladom mystiky . Mystika nie je tým, čím mi obrazy Ivety Bencovej pripomínajú ikony, tie pomaľované plochy oplechované zlatom. V diptychu raz vnímam, ako sa svetlo ku mne blíži z diaľky, inokedy sa odráža do výšky ako z medenej matrice ležiacej ešte na stole. Preto sa na diptych dívam z viacerých uhľov naraz, a že visí, je úplne jedno." Diela totiž zoradil do diptychov, na základe vykazovaných formálnych znakov, a zdôraznil ambivalentnosť ich zavesenia na stene. Jestvujú totiž samy o sebe a pre seba, ako zdroj energie - svetla, ktoré je tu prezentované vo svojej extrahovanej podobe. Je to ten najčistejší a najprirodzenejší maliarsky fenomén.
Po predchádzajúcej autorskej prezentácii Jany Farmanovej-Šabíkovej, ktorú zaujala maľba ako farba i tvar zároveň, a výpoveď o človečenských hodnotách života, Bencová načrela do podstaty zobrazenia, v pozadí ktorého sa vždy objavuje svetlo, a snaží sa ho vyniesť zvnútra na povrch obrazu - na skutočné svetlo sveta. A to je určite zaujímavý a náročný spôsob, ako dať vedieť o sebe i o tom, že existencia maľby je nezničiteľná a diapazón možností tejto existencie je nezmerateľný.
Autor (1953) je kunsthistorik
