Uhorsko je naše
Správa, že Maďarsko chce Slovenskej republike darovať kópiu svätoštefanskej koruny ako symbol vzájomného zmierenia, vyvolala kontroverzné reakcie na oboch stranách Dunaja. Najmä slovenskí nacionalisti na čele so SNS bijú na poplach a považujú to za otvorenú provokáciu. Podľa nich je svätoštefanská koruna symbolom "tisícročného útlaku slovenského národa", a preto tu nemá čorobiť. Asi by ich preto roztrhlo od zlosti, keby zistili, že kópia koruny zakladateľa Uhorska Štefana I. tu už dávno je.
V roku 1967 venovalo maďarské ministerstvo kultúry našej vláde podobnú kópiu, dodnes uloženú v hlavnom meste Slovenskej republiky - v múzeu na Bratislavskom hrade (nie je však vystavená). Obrad prebehol bez zbytočných afér. Nikto sa necítil byť ohrozený. Bez ohľadu na túto epizódku treba povedať, že slovenská historiografia udržiavala až donedávna v súvislosti so založením Uhorska mýtus, ktorému podľahol celý národ a ktorý je dnes veľmi ťažké vykoreniť
Mináčova doktrína Koncom šesťdesiatych rokov Vladimír Mináč v legendárnej eseji Dúchanie do pahrieb sebavedomo vyhlásil, že Slováci nemajú vlastnú históriu, čím určil smerovanie filozofie našich národných dejín na niekoľko desaťročí. Dejiny v jeho ponímaní boli dejinami kráľov a ríš - nič z toho nebolo podľa neho Slovákom vlastné. Nikto vtedy nespochybnil zvrátenosť takéhoto uvažovania, hoci slovenská spoločnosť tak podvedome prijala tézu, ktorú vo vyjadrovaní zahraničných historikov vytrvalo kritizuje: že uhorský je synonymom slova maďarský.
Dištancovanie sa od uhorských dejín spadá do obdobia národného obrodenia, kedy ideológovia tohto procesu potrebovali vyvrátiť nesprávne tvrdenia oficiálnej maďarskej historiografie a vytvoriť mýtus, ktorý by tvoril zjednocujúci kolorit slovenskej myšlienky (takýto mýtus sa veľmi rýchlo našiel vo Veľkej Morave, ktorá, čo je pozoruhodné, neskôr vyhovovala nielen zástancom samostatného slovenského štátu, ale aj Česko-Slovenska). Toto dištancovanie sa neprebehlo naraz, ale postupne. Ešte v roku 1786 vydáva pezinský evanjelický kňaz Michal Semian rozsiahlu, vyše 700-stranovú publikáciu s paradoxným názvom Krátky historický prehľad uhorských kniežat a kráľov, ktorá v úvode tvrdí, že jej poslaním je prispieť k lepšej informovanosti Slovákov o svojich národných dejinách. Podobná práca vyšla na našom území až o viac ako dvesto rokov (Kniha kráľov, Vydavateľstvo Kleio, 1998).
Tisícročný nezmysel Poznanie, že uhorské dejiny sú aj našimi dejinami, je pre značnú časť nášho národa stále ešte ťažko stráviteľné. Je to však jediná logická odpoveď na zmysel našej histórie. Ak by naši južní susedia vychádzali z fundamentalistickej predstavy, že ich kráľ je len Maďar, potom sa ich kráľovstvo skončilo v roku 1301. A predsa si privlastňujú aj ostatných kráľov na uhorskom tróne, hoci to boli Nemci, Poliaci, Česi, Taliani, Rakúšania - všetko, len nie Maďari. Rovnako aj Česi by podľa logiky slovenského uvažovania mali mať depresie z toho, že ich najslávnejší králi boli Nemci.
Nacionalistické výkriky o "tisícročnom útlaku" Slovákov zo strany Maďarov sú vyfabrikovaným nezmyslom. Maďarizačné tlaky začal náš národ pociťovať až od konca 18. storočia. Triezvo zhodnotené: bol to logický dôsledok nacionalistických pohybov v celej Európe vyvolaných Veľkou francúzskou revolúciou. Maďari boli v rámci Uhorska najpripravenejším etnikom na národnú expanziu a prirodzene to využili. Také boli časy. Vtláčať Maďarom nejaké vrodené atribúty šovinizmu je nehistorický prístup. Veď pôvodná idea Uhorska, tak ako ju postavil Štefan I., bola založená na multietnickom (moderne by sme povedali občianskom) princípe. Počas mnohých stáročí spolunažívali národnosti v tomto priestore bez dramatickejších otrasov. Panovníci nikdy nezdôrazňovali svoju národnosť a každý náznak etnického sporu sa usilovali ihneď utlmiť. Nemálo kráľov malo pre náš národný vývin doslova historický význam - či už išlo o budovanie prvých slovenských miest (Belo IV.), pozdvihnutie vzdelanosti (Matej Korvín) alebo udelenie národnostných práv (Ľudovít I.).
Podeľme sa o slávu Netreba zabúdať ani na skutočnosť, že zakladateľ mnohonárodnostného Uhorska Štefan I. sídlil istý čas na Nitrianskom hrade, že najvernejšími veľmožmi nového kráľa boli vojvodovia Hunt a Poznan, ktorí ho v údolí Hrona pasovali za rytiera a ktorí mali podľa najnovších výskumov jednoznačne slovenský pôvod. Ostatne, významný historik Branislav Varsik už dávno vyvrátil ďalší Mináčov blud, že sme národom drotárov a sedliakov. Jeho práce jasne dokazujú, že v stredoveku tu žila silná vrstva pôvodnej slovenskej šľachty, ktorá sa pomaďarčila až oveľa neskôr. Toto všetko sú dostatočné dôvody na to, aby sme prijali dejiny Uhorska za svoje. Aby sme boli patrične hrdí na jeho dôležitých panovníkov, z ktorých najvýznamnejší - Ľudovít Veľký (za jeho vlády nadobudla ríša najväčšie rozmery a vplyv) - zomrel v Trnave. Aby sme sa nenechali okradnúť o naše vlastné dejiny a neochudobňovali tak svoju historickú pamäť. Slovenský nacionalizmus, ktorý sa už stačil vzdať všetkého a všetkých (Uhorska, lebo malo aj maďarských kráľov, Česko-Slovenska, lebo malo aj českých prezidentov a dokonca aj vlastných veľkých osobností, lebo odmietali samostatný slovenský štát) nášmu národu ubližuje viac ako ľudia bez osobitého vzťahu k vlasti.
Náš postoj by nemal byť bojazlivý a nedôverčivý, práve naopak. Veď Slovensko bolo vždy najvyspelejšou časťou Uhorska, náš podiel na rozvoji tohto štátu nebol zanedbateľný a ako sme si ukázali na príklade Hunta a Poznana, aktívne sme ho vytvárali. Uhorsko je naše. Prijmimeponúkaný dar a využime celú maškarádu odovzdávania svätoštefanskej koruny na to, aby sme svet oboznámili so skutočnosťou, že významná časť uhorských dejín patrí Slovákom, že sláva tejto ríše a jej kráľov je aj našou slávou. Ak chceme obstáť v Európe a jej dejinách, musíme si viac veriť. Lebo aj o tom je integrácia: o hľadaní dôstojného miesta na mape národov, ktoré všemožne prispievajú k pozdvihnutiu celého ľudstva.
