Bez štátnych zmlúv
K článku Ondreja Dányiho Spochybnená suverenita (SLOVO 24/2000) by som rád napísal o problematike pripravovanej zmluvy SR s Vatikánom. Organizované náboženské zoskupenia ľudí uznané štátom majú právnu subjektivitu pre podnikanie. Môžu poskytovať zamestnanie a s ním existenčnú istotu svojim najvernejším a organizácii - cirkvi tak vylepšovať imidž. Pokiaľ to robia s dodržiavaním všetkých zákonov SR a svoje produkty (i duchovného rázu) ponúkajú v konkurenčnom prostredí, zdá sa byť všetko v najdemokratickejšom poriadku. Štát prostredníctvom nich umožňuje uspokojovať špecifické duchovné potreby občanov. Sú za nami, chvalabohu, časy, keď občan musel mať náboženskú príslušnosť. Známy je napríklad príbeh Jána Horárika v minulom storočí, keď po vystúpení z katolíckej cirkvi musel požiadať o začlenenie do inej cirkvi, lebo tak prikazoval zákon Rakúsko-uhorskej monarchie.
Spoločnosť vďaka vedeckému pokroku vytvára štátnym zákonodarstvom slobodný priestor pre duchovný život občanov v tom-ktorom štáte. Vyspelé demokratické krajiny postupne aplikujú do života významné dokumenty vzájomných dohovorov, ako napr. Všeobecnú deklaráciu ľudských práv, Deklaráciu o náboženskej znášanlivosti Duchovný život človeka môže byť bohatý, aj keď nemá náboženský charakter. Štát musí vytvárať podmienky i pre ľudí bez náboženských potrieb, bez príslušnosti k cirkvám. Významnou podmienkou je duchovná sloboda a ochrana občana pred duchovným vykorisťovaním, pred možným vnucovaním sa náboženských podnikateľských aktivít, ale aj nenáboženských duchovných organizácií. Štát by nemal uzatvárať štátne zmluvy s organizovanými náboženskými zoskupeniami. Podpora cirkví by mala byť predmetom zmlúv na úrovni miest a obcí, prípadne ich regionálnych združení s odôvodnenou možnosťou žiadať i o štátnu dotáciu. Veď ani katolícka cirkev nie je štátnym útvarom. Iba jej vrcholný riadiaci orgán Svätá stolica (alebo pápežská kúria) sídli vo Vatikáne, ktorý je náhradou za dávny pápežský štát a za rozsiahlu participáciu na bývalej štátnej moci. Katolícki občania SR nemajú dvojité občianstvo, nie sú zároveň občanmi cirkevného štátu, za aký sa Vatikán považuje.
V záujme podpory zlepšujúcich sa ekumenických vzťahov medzi cirkvami by členovia vlády a poslanci NR SR mali prijať stanovisko Predsedníctva Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku z 8. júna 2000 skôr, ako sa uzatvorí akákoľvek prvá zmluva s cirkvami.
Každý človek žijúci v spoločenstve s inými musí prijať základné formovanie morálneho svedomia, a to minimálne v rámci povinnej školskej dochádzky. To je dôležitá úloha štátu. Ostáva otázkou, či má byť dieťa už pred dosiahnutím dospelosti vystavené aj neobmedzeným záujmom náboženských zoskupení. Pre náboženskú príslušnosť by sa mal slobodne rozhodovať dospelý človek, až keď je schopný uvažovať o cirkevných náukách a o ich praktickom prínose v reálnom čase pre spoločné dobro občanov štátu.
