Parlament svätých
Keď som vstúpil prvý raz na parlamentnú pôdu, myslel som si rovnako naivne ako britský mysliteľ John Stuart Mill, že zastupiteľské zhromaždenie má "byť miestom nápravy krívd a súčasne miestom konfrontácie názorov, arénou, kde sa môže prejaviť v plnom svetle nielen verejná mienka národa, ale i názor každej jeho vrstvy až po mienku každého významného jedinca".
To je klasická predstava o zákonodarnom zbore. Avšak česká realita vyzerala celé 90. roky inak. Áno, parlament bol miestom nápravy mnohých krívd. Žiaľ, ale aj vytváral mnohé nové. To ukázali reštitúcie. Tento princíp všetky susedné krajiny, vrátane Nemecka na území bývalej NDR, odmietli. Šlo totiž o zneistenie vlastníckych vzťahov i o nové krivdy. Spomínam si, že aj Václav Klaus prejavil pud sebazáchovy ekonóma, keď bol proti tomu. Márne, v zdivočenej atmosfére by riskoval vlastné zosadenie a tak napokon so sebazaprením vyslovil súhlas. Predniesol pamätný výrok: "V reštitúciách nejde o peniaze, ale o morálku!"
Strašenie morálkou Po novembri 1989 sa morálkou strašilo počas rokovania parlamentu pri každej príležitosti. Tak jedna postaršia poslankyňa Federálneho zhromaždenia ČSFR označila antikoncepciu za vraždu (o interrupcii ani nehovoriac). Iná členka tohto ctihodného zboru metala hromy-blesky na bezbožných a nemravných materialistov. Morálka vstupovala i do ekonomických zákonov. Jakobíni sa tiež odvolávali na cnosti, no tu sa ukázala presnosť Marxovho ironického výroku, že dejiny sa opakujú: "Čo bolo kedysi znakom vznešenej tragédie, je teraz prejavom frašky." Tak sa tragický konflikt medzi Dantonom a Robespierrom odrazil v názore "nepodplatiteľného" (Robespierra), že Danton ťažko môže byť revolucionár, keď sa smeje pojmu cnosť. Danton totiž tvrdil, že sa cnosti dopúšťa každú noc - so svojou ženou. Dnešný predseda ODA, senátor a bývalý poslanec FZ ČSFR i Poslaneckej snemovne Parlamentu Českej republiky Daniel Kroupa podobne upieral komunistom právo na miesto v komisii pre vyšetrovanie udalostí 17. novembra 1989.
Úctyhodná komisia V parlamente sa ocitli lustračné materiály a komisia sa pustila do práce. Jej predsedom sa stal Jiří Ruml, muž s dlhou a pestrou novinárskou i politickou minulosťou. Najmä 50. roky skrývajú jeho vyslovené perly. V komisii boli, samozrejme, aj mnohí mladí poslanci. Chodili na rokovania stále bledší a bledší, s kruhmi pod očami, ich tváre sa prepadali. Najprv som to pričítal prežívaniu komplexnej radosti. Lenže neskôr som zistil, že mnohí z nich tento vyčerpaný zjav nemajú z radovánok, no z toho, že lustrujú dlho do noci. Morálne ponaučenie korunovalo tiež obsahovo chudobnú správu komisie. Tónom tragéda ju prednášal zmienený Ruml. Farebné vzývanie cností bolo rámcom lustračného trapasu. Ale v kontexte morálky vtedy poslanci odmietli preverenie trestných registrov ústavných činiteľov a ich možnej spolupráce so zahraničnými výzvednými službami.
Cnosti privatizérov Spomenul som si na skvostný humor Georga Christopha Lichtenberga. Podľa tohto nemeckého osvietenca 18. storočia: "To, že sa v domoch božích káže slovo Božie, nerobilo hromozvody nad nimi ešte zbytočnými." Poslanci omieľali stále morálku, napr. že trh bude základom novej morálky. Mohli sme sa presvedčiť akej. Ale Lichtenberg napísal: "Keby sa všetci ľudia naraz stali cnostní, mnohí by zomreli hladom." To nebolo hodnotenie privatizácie na český spôsob, ani našej ekonomickej reformy. I keď sa jeden z námestníkov ministrov na začiatku 90. rokov preslávil výrokom, že dáva klobúk dole pred vekslákmi a prostitútkami, pretože v čase totality podnikali. Keď sa vo FZ morálka najviac skloňovala, spomenul som si na jeden parlament v dejinách, kde sa tiež stále moralizovalo, zatiaľ čo za jeho oknami pokračoval rozklad. Bolo to za anglickej revolúcie. Hovorilo sa mu parlament svätých a bol celkom neschopný za danej situácie niečo vyriešiť. Jedného dňa mu však banky odriekli úvery a všetko sa skončilo. Ale v Českej republike žijem ďalej: snemovňa naopak banky zachraňuje alebo sa zaoberá ich pádmi.
Konfrontácia strán a osôb Podľa spomínaného Milla má byť parlament miestom konfrontácie názorov. Namiesto toho sa u nás stal miestom konfrontácie strán a osôb. Predsedajúci schôdze by sa nemal dopúšťať urážlivého glosovania jednotlivých prejavov. Napriek tomu sa to viacerým politikom stávalo, napr. spočiatku vo FZ Rudolfovi Battěkovi. To časom logicky ustúpilo, pretože sa napriek všetkých horkým životným skúsenostiam uňho prejavilo to, že je najmä inteligentným človekom. Hoci sa v politike jeho predstava o vývoji sociálnej demokracie ocitla vo vzduchoprázdne. Z niektorých ľudí však hovorila - aj keď životnými osudmi zdôvodnená - nenávisť. Na počudovanie ale najviac z tých, ktorí by si mali zamiesť pred vlastným prahom. Pokiaľ ide o konfrontáciu názorov, spočiatku som sa skoro denne mohol presviedčať o tom, ako aktuálne sú príklady z histórie cirkvi. Svätého Antona Pustovníka kritizovali cirkevní otcovia, pretože odmietal robiť dobré skutky, lebo mu ich našepkával diabol. Navzdory mienke otcov cirkvi sa vládne sily mnoho rokov u nás držali postupu svätého Antona. Zásadne odmietali väčšinu návrhov komunistických poslancov, hoci od začiatku boli medzi kolegami poslancami ľudia, ktorí nás za splodených peklom nepovažovali. Napr. Petr Uhl, dnes vládny splnomocnenec pre ľudské práva, náš návrh o pôde pokladal za najlepší a verejne to povedal. Napriek tomu, že nás vtedy veľmi ostro kritizoval, neraz i právom.
Pamäti misionára Česká pravica diktovala nášmu parlamentu mnoho rokov. Bolo to na škodu veci. Deficit intelektuálnej sily v laviciach pravicových klubov bol zato bohato vyvážený početnou prevahou, a tak došlo i k svojskému prehodnocovaniu dejín. Česká kultúrna tradícia sa totiž už dlho pohybuje v silovom poli ľavicových hodnôt a myslenia. To chcela veľká časť pravice zmeniť. Začal sa objavovať kult Pekařovho chápanie českej histórie. Politický a majetkový prevrat mal ísť ruka v ruke s kultúrnym. Preto som hovoril o pokusoch o novú Bielu horu. Istá poslankyňa FZ označila mníchov za rozsievačov dobra. Spomenul som si na pobielohorský ideový monopol jezuitov v Čechách. Oprávnene sa poukazuje na viny komunistov, no viny kresťanstva akoby neexistovali, i keď boli následkom toho istého pokušenia inštitucionalizácie myšlienky. Pripomenul som v tejto súvislosti pamäti misionára, ktorý pôsobil na jednom tichomorskom ostrove, v šťastnom prostredí trópov. Myslel si, že získa domorodcov pre Ježišove učenie tým, že sa v nedeľu nepracuje. Lenže zistil, že na týchto bohatých ostrovoch sa nepracuje vôbec. Chcel to teda skúsiť s bojom proti hriechu. Avšak prišiel na to, že domorodci nevedia, čo je moje a čo tvoje, nepoznajú ani pojem majetku, či hriechu. Misionár sa rozhodol, že ich naučí najprv hrešiť, aby potom mohol bojovať proti hriechu. A bol úspešný. To je nielen často sa opakujúca scéna z cirkevných dejín, či z dejín vstupu Európanov do mnohých krajín tretieho sveta, ktorý zrazili na kolená, aby mu potom mohli "pomáhať". V prenesenej podobe je to i príbeh českej ekonomickej reformy.
Novodobí zaklínači duchov Ako je známe, duch vanie, kade chce. Prečo sa teda celé roky vyhýbal vládnym a parlamentným laviciam? Hádam preto, lebo česká pravica má zmysel pre čistotu ducha. Novodobými zaklínačmi duchov tak vymetala všetky veci zaváňajúce socializmom. Na prvom mieste to odnieslo plánovanie v akejkoľvek podobe, napriek tomu že nás k nemu dnes orgány EÚ vedú. Vtedy nepomohlo ani to, že navrhovatelia dali rozmnožiť a do lavíc rozmiestniť preklad obdobného francúzskeho zákona. Novodobí strážcovia nepoškvrnenej čistoty trhu boli bdelí a dva razy zákon zablokovali. Tak sa postavili aj proti cenovej regulácii, proti devízovému zákonu. Zvláštny bol pohľad na to, ako sa najpravicovejšia pravica búrila v mene čistého trhového prostredia proti Václavovi Klausovi a Vladimírovi Dlouhému. Toto videnie sveta a spoločnosti bolo návratom do hlbokej minulosti. Poznatky historikov razom získali vyslovene aktuálny dosah. Prezident Václav Havel síce hovoril, že sa dejiny k nám vrátili, ale skôr opak je pravdou. Vracali sme sa do dávno prekonanej histórie. Spackané reštitúcie, lustračná blamáž a pokusy postaviť pod parlamentný diktát výklad dejín po 2. svetovej vojne (zákon z 9. júla 1993) o tom svedčia veľavravne.
Mc Cartyho sláva Podľa pôvodnej predstavy niektorých poslancov by takáto parlamentná deklarácia mala zaväzovať tvorbu zákonov. Pavlovi Bratinkovi a Danielovi Kroupovi vtedy zrejme nedala spať sláva Josepha Mc Carthyho, ktorý navrhoval odsúdiť na dvadsať rokov za zradu Demokratickej strany. Vtedajší federálny poslanec Bohuslav Hubálek, ktorý sa vďaka svojej poctivosti dostal neskôr medzi ostrých kritikov súčasného režimu, rozosielal poslancom nové a nové návrhy na zákaz komunistickej strany a prepadnutie mandátov jej poslancov. Miloš Zeman sa pri jednom návrhu, keď chcel Hubálek zakázať každú organizáciu, názov ktorej by obsahoval slovo komunizmus, humorom sebe vlastným podotkol, že by tak bola zakázaná i Liga boja proti komunizmu. Sám som vždy pripomínal príbeh Španielska, kde po Francovej smrti politici na čele s kráľom boli schopní vytvoriť občiansky zmier a tak spojiť ľudí pre budovanie efektívnej ekonomiky a demokracie. Do protikladu som staval vývoj v Argentíne, kde po Perónovom páde hľadanie nových a nových rozdelení spoločnosti viedlo ku krachu. Antický autor Publilius Syrus tvrdil: "Je bláznivé sa chcieť susedovi pomstiť požiarom." Politika neznášanlivosti a nekomunikácie napokon dokázala rozložiť i samu pravicu.
Praktický muž Cromwell Čoskoro prišli rozličné pokusy s návrhom týkajúcim sa zákazu výkonu povolania. Tým smerom sa vydalo zákonné opatrenie o rozšírenom okruhu funkcií obsadených menovaním. Začala sa vytvárať nová nomenklatúra. Istý čelný poslanec pravice sa vyjadril opovržlivo o OliveroviCromwellovi ako o hrdlorezovi. Ale tento revolucionár bol predovšetkým praktický muž. V roku 1644 sa stal prípad, keď generálmajor Crawford chcel vyhodiť zo služby jedného anabaptistu. Cromwell pripustil, že ide o anabaptistu, no dodal: "Robí ho to vari nespôsobilým slúžiť veci verejnej? Pane, keď štát vyberá ľudí, aby mu slúžili, nevšíma si ich názory. Stačí mu, že sú ochotní verne slúžiť. Už skôr som vám radil, aby ste sa znášali s ľuďmi, ktorí majú iný spôsob myslenia ako vy. Keby ste boli urobil, čo som vám radil, nemali by ste dnes v ceste toľko balvanov."
Autor (1953) je podpredseda KSČM
