Revolucionár a osvietený despota
Štvrtého mája si svet pripomenul 20. výročie smrti juhoslovanského prezidenta Josipa Broza-Tita. Pred 20 rokmi zanechal svoju krajinu so značným medzinárodným vplyvom a slušnou životnou úrovňou. Lenže ešte za Titovho života komentátori upozorňovali, že stabilita Juhoslávie bola priveľmi viazaná na vplyv jeho osobnosti a že pravdepodobne po jeho smrti sa rozpadne. Mali, žiaľ, pravdu, hoci Titov systém prežil svojho tvorcu o desaťročie.
Narodil sa 25. mája 1892 v chorvátskej dedine Kumrovec blízko hranice s dnešným Slovinskom. Ako mladý robotník v roku 1910 vstúpil do Sociálnodemokratickej strany Chorvátska a Slavónska. Keď vypukla 1. svetová vojna, musel narukovať do rakúsko-uhorskej armády, v roku 1915 sa ocitá v zajatí v Rusku. Domov, už do juhoslovanského štátu, sa vracia ako presvedčený komunista.
Presvedčený komunista Dejiny juhoslovanskej komunistickej strany v 20. a 30. rokoch možno charakterizovať ako ostrý boj niekoľkých frakcií, keďže jedna z nich sa dokonca v roku 1921 orientovala na individuálny teror, jej príslušník Stejić sa pokúsil o atentát na kráľa a Stalijagić zastrelil ministra vnútra. V roku 1929 vydávajú komunisti výzvu na ozbrojené povstanie, v dôsledku čoho ešte viac štátne orgány zosilnili ich perzekúciu.
J. Broz-Tito bol v rokoch 1935-1936 v Moskve, kde pracoval v orgánoch Kominterny. Pokiaľ ide o boj proti juhoslovanským komunistom v druhej polovici 30. rokov, dostáva kráľovská politická polícia nečakaného spojenca. Väčšinu funkcionárov Komunistickej strany Juhoslávie (KSJ), ktorí sa nachádzali v Moskve, obvinili zo spolupráce s imperialistickými rozviedkami. Skončili potom v gulagoch alebo na popravisku. Koncom roku 1936 presídlil organizačný sekretariát ÚV KSJ na čele s Brozom-Titom do Juhoslávie. Z poverenia Kominterny na začiatku roku 1938 utvára Tito ÚV KSJ. Podarilo sa mu ju nielen zjednotiť, až do smrti ostať na jej čele, ale ešte pred svetovou vojnou vytvoriť z nej reálnu politickú silu, ktorá dokázala nadviazať kontakty a spolupracovať s inými opozičnými silami.
Vodca protifašistického odboja Líniu nezávislú od Kominterny začína Tito presadzovať už v roku 1940. Kým napr. francúzski komunisti v zmysle paktu Molotov-Ribentrop vojnu proti nacizmu vyhlasovali za "imperialistickú", Titovo vedenie KSJ už v roku 1940 došlo k záveru, že fašistické mocnosti bezprostredne ohrozujú nezávislosť Juhoslávie a vytvorilo vojenskú komisiu na organizovanie vojenského odporu.
Juhoslovanský premiér Cvetković podpísal 25. marca 1941 vo Viedni spojeneckú zmluvu s nacistickým Nemeckom. To vyvolalo taký odpor juhoslovanskej verejnosti, že 27. marca dochádza k štátnemu prevratu. Vytvorila sa široká koaličná protifašistická vláda. Na tento prevrat nacistické Nemecko zareagovalo 6. apríla bombardovaním Belehradu a nevyhlásenou vojnou. Juhoslovanská armáda nedokázala klásť dostatočný odpor. Kráľ spolu s niektorými významnými politikmi 15. apríla opustili krajinu a o dva dni na to Juhoslávia kapitulovala.
V okupantmi rozkúskovanej krajine boli Titom vedení komunisti jedinou politickou silou, ktorá si zachovala celojuhoslovanskú organizáciu a bola jednotná. V čase najväčších vojenských triumfov nacistického Nemecka, 7. júla 1941 vypuká pod vedením komunistov povstanie. Dá sa povedať, že na území Juhoslávie vznikol ďalší front. Viazal najmä nemecké sily, ktoré by sa boli nacistom často zišli inde. Boj bol úporný a krutý, nacistom sa často darilo zasadzovať partizánom drvivé údery, no ich úspechy boli dočasné.
Rozkol so Stalinom Keď sa po 2. svetovej vojne vytvoril východný blok, Tito v ňom síce rešpektoval Stalinovo postavenie, no zároveň sa usiloval hrať úlohu akéhosi druhého "staršieho brata" (podobná situácia sa zopakovala v prípade Mao Ce-tunga). Tito mal v krajinách východného bloku pomerne značnú popularitu. Jedna zo zásad Stalinovej politiky bola, že ak niektorý člen vedenia vedel získať značnú moc a popularitu, generalissimus ho likvidoval (napr. Sergeja Kirova). Toto pravidlo chcel uplatniť aj vo svojej sfére vplyvu. Navyše Tito s Jurajom Dimitrovom uvažovali o federácii tzv. ľudovodemokratických krajín, čo tiež bolo proti Stalinovým zámerom.
Stalin prišiel začiatkom februára 1948 s provokačným návrhom, aby Juhoslávia a Bulharsko urýchlene vytvorili spoločný štát. S najväčšou pravdepodobnosťou malo byť vedenie tohto nového štátu infiltrované poslušnými bulharskými komunistami. Tito tento návrh odmietol. V marci 1948 posielajú Stalin a Molotov list juhoslovanskému vedeniu. Okrem fantastických výmyslov obsahoval pokryteckú kritiku takých inštitúcií, ktoré existovali aj v ZSSR (napr. štátnej bezpečnosti). Tito, ktorý bol v 30. rokoch v Moskve a zažil tam obdobie najtvrdších čistiek, si veľmi dobre uvedomil, čo mu hrozí, ak chcel zachrániť životy svojich spolupracovníkov, resp. aj svoj a zachovať nezávislosť krajiny, musel sa orientovať na rozkol. Vedenie Juhoslávie prejavilo nielen v tejto situácii veľkú odvahu, ale aj politickú predvídavosť. Podarilo sa im napríklad eliminovať vplyv sovietskych agentov vo vedení strany. Stalina tento odpor prekvapil. Informbyro schválilo 22. júna rezolúciu, ktorá Juhosláviu exkomunikovala z komunistického bloku. Aby túto krajinu čo najviac ponížil, Stalin nechal rezolúciu uverejniť na sviatok sv. Víta (Vidov dan), keď srbské vojská v roku 1389 utrpeli porážku na Kosovom poli.
Prezidentov odkaz Po roztržke sa Juhoslávia ocitla vo veľmi komplikovanom medzinárodnom postavení. So všetkými susedmi, bez ohľadu do ktorého bloku patrili, mala konflikty. Práve vďaka Titovmu osobnému šarmu a vynikajúcim diplomatickým schopnostiam sa mu podarilo v krátkom čase znormalizovať styky so Západom za takých podmienok, že nemusel meniť podstatu svojho režimu. Realizovali sa však viaceré politické a ekonomické reformy, vďaka ktorým bol život v krajine znesiteľnejší. Dnes to znie neuveriteľne, no Juhoslávia bola po 2. svetovej vojne krajinou, kde dokázali spolunažívať v mieri a pokoji rozličné národy, národnosti a vierovyznania.
J. Broza-Tita však nemožno idealizovať. Okrem iného mu možno vyčítať proces s prvým disidentom vo východnom bloku - Milovanom Djilasom. Aj jeho metódy vedenia krajiny boli nezriedka despotické, napriek tomu, že išlo o osvietený despotizmus. Jeho najväčšou chybou však bolo, že nemal víziu ďalšieho vývoja Juhoslávie, ktorej systém tiež neprežil otrasy roku 1989.
