Červená teória, šedá prax
Pri reforme štátnej správy a samosprávy u nás by sme mali brať do úvahy skúsenosti z minulých čias. V dejinách územnej správy na Slovensku, bez ohľadu na to, v ktorom štátnom útvare sa nachádzalo, sa ako červená niť vinulo úsilie dosiahnuť, aby bola čo najlacnejšia a najvýkonnejšia. Niekedy sa aspoň deklarovalo, aby bola čo najdemokratickejšia.
Je pravda, že národné výbory vznikli svojho času ako realizácia predstáv komunistickej časti antifašistického odboja o tejto veľmi dôležitej súčasti politickej organizácie spoločnosti. V prvej fáze činnosti to mali byť orgány národnej a demokratickej, neskôr aj socialistickej revolúcie. Ich vzorom boli soviety v Sovietskom zväze.
Na druhej strane však vznikali aj ako pokus o vylepšenie územnej správy v porovnaní s jej predchádzajúcim modelom tzv. dvojkoľajnej správy. Tú reprezentovala štátna politická správa (aparát okresných náčelníkov, županov a neskôr krajinského prezidenta), do kompetencie ktorej patrili takmer všetky odvetvia správy, a samospráva, ktorej prislúchali viaceré druhoradé hospodárske, kultúrne a sociálne agendy. Tým novým, čo malo zabezpečovať zlacnenie, odbyrokratizovanie a zvýšenie výkonu územnej správy, bolo spojenie politickej správy a samosprávy do jedného orgánu. Práve to mali komunisti na mysli, keď národné výbory definovali ako orgány "moci ľudu a verejnej správy".
Výkonné orgány nad volenými Veľa ráz sa spomína Goetheho aforizmus, že šedá býva teória a zelený je strom života. Ferdinand Peroutka, keď v 20. rokoch hodnotil anketu, kde popredné osobnosti českej kultúry mali odpovedať na otázku, prečo nie sú komunisti, napísal, že hoci má komunistická zástava červenú farbu, realita po prevzatí moci bude skôr sivá. Tento názor platil aj v prípade národných výborov. V teoretickej oblasti, podľa môjho názoru, išlo o originálne a nádejné riešenie problému, o čom počas komunistického režimu boli popísané tisícky strán. Keď sa však pozrieme na fungovanie národných výborov v praxi, nedá sa o nej povedať nič iné, že bola šedá.
Najprv, v súlade s charakterom komunistického režimu, ktorý bol známy svojím centralizmom, vytratila sa samosprávna stránka dvojjediného poslania národných výborov: stali sa takmer výlučne orgánmi štátnej správy. Vzhľadom k ďalšej charakteristickej črte vtedajšieho politického systému, úplnej prevahe výkonných aparátov nad volenými zbormi, stali sa národné výbory klasickými byrokratickými orgánmi.
Napriek všetkým akciám, ktoré boli od začiatku 50. rokov zamerané proti nárastu byrokratických aparátov (napr. hlučne propagované premiestňovanie úradníkov "do výroby"), začal čoraz viac pôsobiť známy Parkinsonov zákon: Byrokratické aparáty rastú rýchlejšie ako objem úloh, ktoré majú riešiť.
Cár ďaleko, Boh vysoko To však nebolo všetko. Aby aj táto oblasť života bola podriadená "vedúcej úlohe strany", začali sa vytvárať paralelné štruktúry straníckych orgánov. Tak sa utvorili okresné a krajské výbory KSČ s mohutnými aparátmi. Boli to tiež byrokratické inštitúcie, kde rozhodoval aparát, a nie volené orgány, ktoré mali vďaka totalitnému charakteru vtedajšej moci tendenciu rozhodovať o všetkom na teritóriu svojej pôsobnosti. Zrodil sa tak fenomén, vo vtedajšom politickom žargóne nazývaný "nahrádzanie územnej štátnej správy (národných výborov) územnými straníckymi orgánmi".
A ak aj v úplnej miere k takémuto nahrádzaniu nedochádzalo, vyskytovali sa iné komplikácie vo vzťahu medzi územnými straníckymi a štátnymi orgánmi. Bolo to napríklad tzv. nanášanie straníckych uznesení na ostatné články politického systému v danom územnom obvode, predovšetkým na národné výbory. Keďže ich povinnosťou bolo na jednej strane rešpektovať platné právne normy a na druhej strane "nanesené" uznesenia územných orgánov KSČ, ktoré často neboli v súlade s obsahom právnych noriem, zákonite vznikalo medzi straníckymi orgánmi a národnými výbormi napätie. Aj v našich podmienkach začalo platiť staré ruské porekadlo Cár je ďaleko a Boh vysoko. A tak sa vo väčšine prípadov plnila vôľa územných partajných "papalášov", čím vznikala živná pôda pre korupciu.
Nepochybne aj za komunistického režimu vznikla istá dvojkoľajnosť územnej správy. Pravda, nie v podobe nezávisle na sebe existujúcich orgánov samosprávy a štátnej politickej správy, ako je to v naozaj demokratickom politickom systéme. Išlo o vedľa seba existujúce a svojimi špecifickými vzťahmi "prerastené" orgány štátu a "štátostrany". Toto všetko už nemalo s pôvodným zámerom a ideou národných výborov nič spoločného. Hádam nám môže byť ľúto, že prax totalitného režimu odsúdila peknú a originálnu myšlienku do zabudnutia.
A čo dnes? Po novembri 1989 sme dostali príležitosť napraviť pokazené nielen v oblasti politického systému všeobecne, ale aj v územnej správe. Prax totalitného režimu poskytla dostatok argumentov, že samospráva nemôže existovať spolu so štátnou správou v jednom a tom istom orgáne a preto sme sa vrátili k pôvodnej dvojkoľajnosti oboch súčastí územnej správy.
Po minulom režime sme zdedili tradíciu mať nabubrený administratívny aparát, kde ešte stále pôsobí Parkinsonov zákon. Počas diskusie o reforme verejnej správy sme si mohli vypočuť všeličo. Najviac sa argumentuje potrebou decentralizácie štátnej správy, jej finančného zabezpečenia a kontroly nakladania s týmito financiami. Mimochodom, potrebu takýchto naozaj nevyhnutných opatrení už svojho času zdôrazňovali komunisti, najmä keď už začali cítiť krízu svojho systému. Mnohé by vyriešil zákon o definitíve štátnych úradníkov a z neho vyplývajúce určenie počtu systemizovaných úradníckych miest. K tomu by však bolo treba politickú vôľu. Tá však chýba aj preto, že po každých voľbách sa musia "vyčistiť" všetky úrady a aparáty a ukojiť túžba vplyvných prívržencov víťazných strán po sinekúrach na všetkých úrovniach.
Autor (1949) je historik
