Vynášajme individuálne súdy

V SLOVE 14/2000 čítam dva texty z pera šéfredaktora Eduarda Chmelára a nevychádzam z údivu. V článku Mafiánsky kapitalizmus a v glose Obroda ľudáctva uvádza také výroky, ktoré ma napĺňajú horkosťou a bôľom: "Spomeňte si, ako sa privatizovalo za Mečiara, ako sa tunelovali podniky, ako sa pomocou štátnych inštitúcií vraždili a unášali ľudia". A ďalej: "Neostýchajme sa nazývať ich tak, ako na to vlastne provokujú svojím názvom - ľudákmi".
Počet zobrazení: 1208

V SLOVE 14/2000 čítam dva texty z pera šéfredaktora Eduarda Chmelára a nevychádzam z údivu. V článku Mafiánsky kapitalizmus a v glose Obroda ľudáctva uvádza také výroky, ktoré ma napĺňajú horkosťou a bôľom: "Spomeňte si, ako sa privatizovalo za Mečiara, ako sa tunelovali podniky, ako sa pomocou štátnych inštitúcií vraždili a unášali ľudia". A ďalej: "Neostýchajme sa nazývať ich tak, ako na to vlastne provokujú svojím názvom - ľudákmi".

V prípade Mečiara, ale aj v akomkoľvek podobnom prípade je nielenže neseriózne vyslovovať o komkoľvek, že unášal a vraždil, ale aj nespravodlivé. Navyše, ak ten niekto nie je právoplatne za uvedené skutky odsúdený. Kým nie je známy oficiálny výrok súdu, musíme ho považovať za nevinného (ba dokonca aj vtedy, keď je odsúdený právoplatne, môže sa neskôr dokázať jeho nevina - veď preto sa mnohé krajiny snažia odstrániť trest smrti). Súkromne si o ňom môžeme myslieť hocičo, ale verejne ho musíme pokladať za nevinného. Inak je to len číre osočovanie a rovná cesta do pekla. Je to boľševická cesta do pekla, ktorú už v minulosti prežilo a pretrpelo množstvo našich spoluobčanov, keď boli označení za nepriateľov ľudu, či socializmu a následne prenasledovaní, až dohnaní do smrti.

Ako možno nazvať celé hnutie či stranu, ktorú volí približne 30 % voličstva, ľudákmi (niekde som čítal, že členov HZDS je asi 30 000). Nejde mi o to, čo si kto vmyslí do pojmu ľudák. Sám som sa narodil po druhej svetovej vojne, takže s nimi nemám vlastnú skúsenosť. Mnohí s nimi naopak iste majú zlé skúsenosti. Avšak je mi proti srsti označkovať a známkovať celé skupiny, ba čo viac, celé spoločenstvá ľudí z rovnakej neresti. Niežeby mi to pripomínalo maniere doby komunistickej, kedy sa na bežiacom páse fabrikovali nepriatelia socialistického zriadenia (ku ktorým som bol šmahom boľševickej duše zaradený nielen ja, ale aj môj otec či dedo), ale pripomína to obecne demagogické a totalitárne praktiky, ktoré nerozlišovali, ale glajchšaltovali a unifikovali. Ako možno odsudzovať celé kolektívy?

Ak by som použil podobný znevažujúci meter, mohol by som o SDĽ tvrdiť, že je to komunistická banda (ubezpečujem, že by som mal závažný dôvod takto súdiť komunistov na základe skúseností mojej rodiny). Argumentov by som našiel nadostač, napríklad, že po roku 1989 prevrátili kabáty, že predtým bojovali za socializmus a proti kapitalizmu, zrazu prešli do protitábora a teraz bojujú za kapitalizmus a proti socializmu, že predtým bojovali proti EÚ a za RVHP, teraz naopak, a podobne.

Nikdy by som to však nedokázal, lebo každého treba vnímať individuálne. Nemožno hádzať celé skupiny ľudí do jedného mecha a mech do Dunaja. Veď práve takýto postoj je ľudácky, či boľševický, sektársky, fanatický, dogmatický. Nemožno súdiť čierno-bielo. Respektívne možno, ale potom sa sám posudzovateľ stáva sektárom. Ak sa na pozadí tohto imperatívu pozriem na slovenské politické spektrum, vidím odroňov všade, ale len ako jedincov, čiže tak isto na strane "ľavej", v "strede", či na strane "pravej". Ale na oboch stranách vidím aj slušných a serióznych ľudí.

Mikuláš Šoóš, Bratislava

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984