Sovietska agresia proti Fínsku
V auguste 1939 predniesol fínsky premiér Cajander slová, ktoré o krátky čas trpko oľutoval. Povedal: "Sme hrdí na to, že nám v našich arzenáloch hrdzavie iba málo strelných zbraní a v skladoch plesnivie len málo uniforiem. My vo Fínsku však máme vysokú životnú úroveň a taký školský systém, ktorý nám môžu všetci závidieť."
V Moskve tieto slová veľmi dobre počuli. Podľa Chruščovových pamätí si sovietski predáci mysleli, že im postačí trocha zvýšiť hlas a Fíni poslúchnu. Ak by to náhodou nefungovalo, postačí vraj pár výstrelov a Fíni sa vzdajú. Sovietske vojenské plány rátali s operáciou, ktorá by trvala 10-12 dní. Malé Fínsko sa dokázalo brániť 105 dní.
Zámerne bezvýsledné rokovania V roku 1934 bol medzi Sovietskym zväzom a Fínskom uzavretý pakt o neútočení. Lenže Fíni netušili, že platnosť tejto zmluvy spochybní povestný sovietsko-nemecký pakt. Fínsko sa podľa jeho tajnej doložky (spolu s Pobaltskom a Besarábiou) dostalo do sovietskej sféry vplyvu.
Začiatkom októbra 1939 sa začínajú sovietsko-fínske rokovania, 12. októbra prijal Fínov Stalin. Povedal, že ZSSR má dva okruhy požiadaviek: uzavretie zmluvy o vojenskej spolupráci a odstúpenie istých území. Časť požiadaviek mala logiku, druhé najväčšie sovietske mesto Leningrad bolo naozaj priveľmi blízko hranice a Rusko malo záujem na ostrovoch, z ktorých sa dal kontrolovať prístup do Fínskeho zálivu. Pre Fínov boli územné požiadavky Sovietov rovnako neprijateľné ako požiadavka, aby na ich území bola zriadená vojenská základňa.
Pred posledným kolom rokovaní sovietsky minister zahraničných vecí Molotov predniesol pred Najvyšším sovietom prejav o sovietsko-fínskych rozhovoroch. Poslanec za Leningrad vyslovil hrozivé slová: "Vari si Fínsko myslí, že mu niekto pomôže? Aj Poľsko malo záruky."
Posledné rokovania boli prerušené 13. novembra. Fínska verejnosť sa domnievala, že pokiaľ sa rokuje, ich krajine nehrozí nebezpečenstvo. V mierumilovnosť ZSSR verili aj mnohí politickí činitelia. V nedeľu 26. novembra však došlo na Karelskej šiji k záhadnému incidentu. Na sovietsku pohraničnú hliadku malo byť vystrelených niekoľko delostreleckých granátov. Hoci fínsky veľvyslanec žiadal, aby incident vyšetrila zmiešaná komisia, Viačeslav Molotov mu povedal: "My civilisti sme problém nedokázali vyriešiť, teraz dostanú príležitosť vojaci."
Kde tých Rusov pochováme? Tridsiateho novembra 1939 po celej dĺžke 1300 kilometrovej sovietsko-fínskej hranice zaútočilo okolo 600-tisíc sovietskych vojakov. Sovietske letectvo začalo bombardovať všetky veľké fínske mestá. Legendárnym sa stal výrok jedného fínskeho pohraničníka, ktorý pozoroval nástup sovietskych vojakov a s hrôzou v očiach poznamenal: "Tých Rusov je strašne veľa. Kde ich všetkých pochováme?" Jeho spolubojovníci sa trpko usmievali, keď videli, že guľky z ich pušiek sa odrážajú od pancierov sovietskych tankov bez toho, aby im spôsobili akúkoľvek škodu.
Sovietske noviny 2. decembra 1939 oznámili, že v mestečku Terijoki sa utvorila fínska "robotnícko-roľnícka" vláda, ktorej vznik s osobitnou radosťou privítali nielen obyvatelia Leningradu, ale "najmä tatárski kolchozníci". Jej predsedom bol dlhoročný funkcionár Kominterny Oto Kuusinen, fínsky ľavicový politik, ktorý po roku 1918 žil v ZSSR. Viacerí historici vyslovili pochybnosti, či táto vláda naozaj existovala. Išlo tu o niečo iné: Karelská autonómna republika bola pretvorená na Karelsko-fínsku zväzovú republiku. To znamenalo, že Stalin určil Fínsku taký istý osud, aký postihol Litvu, Lotyšsko a Estónsko.
Ľadové peklo Fíni sa čoskoro spamätali a začali klásť tvrdý odpor. Na sovietske tanky našli protizbraň - zápalné fľaše, ktoré nazývali Molotovove koktaily. Čoskoro sa zjavil jediný skutočný spojenec Fínov - mráz. Rusi sú síce navyknutí na tuhú zimu, ale štyridsať stupňov pod nulou bolo pre nich priveľa. Mrazy vyradili sovietske ťažké zbrane. Hoci aj Fíni sa triasli od zimy, dokázali podnikať povestné nočné útoky. Rusi nemali lyžiarske jednotky, ktorých mali Fíni nadostač. Kým Rusi mali zastarané pušky, Fíni boli vyzbrojení samopalmi. Začiatkom januára 1940 bol sovietsky postup zastavený.
Stalin vymenoval za hlavného veliteľa maršala Timošenka, ktorý pripravoval vyše mesiaca ďalšiu ofenzívu. Táto ofenzíva sa začala až 11. februára. Fíni pokračovali v zúfalom odpore a Sovieti museli 21. februára prerušiť útok do 28. februára.
Takmer počas celej vojny bolo informovanie sovietskych občanov "zamrznuté". O tom, čo sa dialo, mali iba akú-takú predstavu obyvatelia Leningradu, pred ktorými sa nedali utajiť nemocnice preplnené ranenými. O víťazstvách začali sovietske médiá informovať až v marci 1940.
Okrem komunistickej tlače všetky médiá stáli na strane Fínska. Novinári akreditovaní v Helsinkách sa však sťažovali na prístup Fínov, ktorí sa k nim nesprávali tak ako iné, vojnu vedúce krajiny. Preto informácie zahraničných novinárov boli neúplné a často obsahovali aj fámy.
Rovnako na strane Fínska stála svetová verejná mienka. Žiaľ, jedinou významnejšou politickou akciou bolo vylúčenie ZSSR zo Spoločnosti národov. Iná pomoc Fínsku bola neveľká, chýbali najmä zbrane a v záverečnej etape vojny Fíni zúfalo potrebovali vojenské posily.
Vynútené rozhodnutie Vo februári 1940 začali Fíni cítiť únavu. Straty boli neúnosné, zásoby streliva už takmer vyčerpané. Armáda už nemala takmer žiadne zálohy, pociťovala zúfalý nedostatok ťažkých zbraní a lietadiel. Anglicko a Francúzsko síce radili pokračovať v odpore, ale sľubovaná pomoc neprichádzala. Fínska vláda preto požiadala Švédsko o sprostredkovanie rokovania so ZSSR. Molotov najprv odpovedal, že uznáva iba Kuusimenovu vládu, neskôr však s rokovaniami súhlasil. Napokon 6. marca odletela fínska delegácia do Štokholmu a 8. marca už bola v Moskve.
Sovietske podmienky boli podstatne tvrdšie než tie pred vojnou. Fínsko stratilo oveľa väčšie územie (okolo 57 000 km2 ) a muselo "prenajať" ZSSR námornú základňu Hanko. Vo vojne padlo 25 000 Fínov a 450 000 ušlo zo zabratého územia. Tvrdé sovietske podmienky zapríčinili, že Fíni v rokoch 1941-1944 bojovali proti ZSSR na strane nacistického Nemecka.
Po druhej svetovej vojne ZSSR ponechal Fínsku jeho politické a ekonomické zriadenie, no fínske vlády si veľmi dobre uvedomovali, že existujú medze, ktoré ich krajina nesmie prekročiť. Západ túto situáciu posmešne nazýval "finlandizácia", lenže čo by dalo za to napríklad Československo, aby by mohlo byť aspoň "finlandizované". Naopak Litovci, Lotyši či Estónci hovorili zasa Čechom a Slovákom, že im závidia Moskvou povolenú mieru samostatnosti... Keď sa fínski vojaci dozvedeli o konci vojny so Sovietmi, jeden z nich si trpko povzdychol, že Západ sa rozhodol nechať Fínov bojovať samotných a potom ich hrdinstvu zatlieskať.
