Nie delové člny, ale antirakety

Nedávna diplomatická kríza medzi Spojenými štátmi a Čínou bola prvou výzvou zahraničnej politiky pre novú Bushovu administratívu. Odpoveď na túto výzvu vyvolala množstvo pochybností.
Počet zobrazení: 4642

Nedávna diplomatická kríza medzi Spojenými štátmi a Čínou bola prvou výzvou zahraničnej politiky pre novú Bushovu administratívu. Odpoveď na túto výzvu vyvolala množstvo pochybností.

Ak zoberieme do úvahy aj vypovedanie 50 ruských diplomatov, odmietnutie Kjótskych protokolov a Dohody o úplnom obmedzení jadrových skúšok a trvanie na vytvorení Národnej protiraketovej obrany (NMD), objavujú sa veľké otázniky: Kam smeruje zahraničná politika hlavnej svetovej veľmoci? Aké záujmy a aké ideológie reprezentujú prijímatelia takýchto rozhodnutí?

Intervencií bude menej

V nedávnej prezidentskej kampani - až na druhú televíznu debatu - zohrávala zahraničná politika len okrajovú úlohu. Skončením studenej vojny a hrozby, ktorú táto vojna predstavovala pre národnú bezpečnosť Spojených štátov, zahraničnopolitické témy už nie sú prvoradou agendou washingtonských politikov. V dôsledku tejto skutočnosti sa narušil rovnaký pohľad medzi republikánmi a demokratmi v oblasti zahraničnej politiky, ktorý siaha do čias vlády Harryho Trumana.

Nemožno sa preto čudovať, že sa potvrdzujú zásadné zmeny v zahraničnej politike Billa Clintona. Tieto zmeny sa týkajú redefinovania "národného záujmu", ktoré nastolila Bushova administratíva. Azda najdôležitejšou zmenou je skutočnosť, že USA už nebudú na seba brať úlohu "nepostrádateľného národa", o ktorej hovorila predchádzajúca ministerka zahraničných vecí Madeleine Albrightová a ktorá viedla Spojené štáty k vojenským zásahom v Haiti, Bosne, Somálsku a Kosove. Washington sa bude oveľa viac zdráhať zakročiť v budúcich konfliktoch a národný záujem už nebude definovať humanitárnymi intervenciami. Táto nová pozícia je vyjadrená v "Powellovej doktríne", podľa ktorej vojenskú silu možno použiť jedine na podporu jasných politických cieľov a s dostatočnými zdrojmi, ktoré zabezpečia úspech. Ide v podstate o pozíciu orámovanú "realizmom", ktorá sa líši od wilsonovského ducha Clintonových zahraničnopolitických postojov a ktorá bude určite viesť k odstúpeniu Spojených štátov od multilaterálnych záväzkov.

Skôr obchod ako práva

Nový unilateralizmus jednoznačne súvisí s konzervatívnym charakterom väčšiny funkcionárov Bushovho tímu. Ucelený proces formulovania americkej zahraničnej politiky budú vo veľkej miere určovať záujmy a myšlienky tímu, ktorý si Bush vybral. Mnohí z nich majú za sebou dlhú kariéru v oblasti zahraničnej politiky a obrany a mnohí z nich pôsobili vo vládach Forda, Reagana i Georgea Busha st. Toto je prípad Colina Powella a Condolleezzy Riceovej. Veterána studenej vojny Donalda H. Rumsfelda z Pentagonu obklopili poradcovia tvrdej línie ako Paul B. Wolfowitz, Peter W. Rodman (obaja sú členmi pravicového Nixonovho centra) a Douglas J. Feith, ktorý je členom konzervatívneho Centra pre bezpečnostnú politiku. Tiež sa dá predvídať, že viceprezident Cheney, ktorý bol ministrom obrany vlády G. Busha st., bude zohrávať dôležitú úlohu v zahraničnej politike súčasného prezidenta a očakáva sa, že sa pridá k Rumsfeldovej skupine v otázkach protiraketovej obrany a politiky voči Iraku. Powell si na druhej strane vytvoril tím špecialistov rôznych ideologických zameraní, v ktorom pôsobia od námestníka ministra Richarda Armitragea (ktorého meno sa spája so škandálom Irán - Contras) až po umierneného Richarda Hassa, bývalého funkcionára Brooking Institution, ktorý presadzoval uvoľnenie sankcií voči Iraku.

Možno predpokladať, že záujmy veľkých amerických korporácií budú týmto "tímom", ktorý uprednostňuje skôr voľný obchod ako ľudské práva, dobre zastúpené. Je faktom, že takmer všetci majú alebo mali svoje záujmy vo veľkých obchodoch. Rumsfeld bol manažérom G. D. Seark a General Instrument, Riceová bola členkou vedenia Chevronu a Cheney bol manažérom ropnej spoločnosti Haliburton. Zdá sa, že jedným zo súkromných sektorov, ktorý bude mať najväčší osoh, bude vojenský priemysel, a to najmä podniky ako Lockheed Martin, Boeing a Raytheon. Tieto tri spoločnosti majú osobitný záujem o rozvoj NMD.

Priveľa na zbrojenie

Bývalý americký prezident Dwight Eisenhower pred 40 rokmi upozorňoval na príliš škodlivý vplyv vojenského priemyslu. Toto upozornenie je platné i dnes. Vojenské výdavky USA dnes dosahujú 300 miliárd dolárov, čo je 22-násobok rozpočtov najobávanejších nepriateľov USA - Líbye, Iraku, Severnej Kórey, Sudánu a i. V reálnych číslach majú dnes Spojené štáty väčšie vojenské výdavky ako v r. 1961, keď Eisenhower upozorňoval na vyššie uvedené skutočnosti. Národná protiraketová obrana (NMD) má byť obranným štítom proti raketovým útokom na celé územie USA a tvorí základný prvok Bushovej zahraničnej politiky v oblasti obrany. Najhorlivejším podporovateľom NMD je Rumsfeld, z ktorého sa stal svätý mecenáš loby tejto novej "vojny galaxií". Powell sa ukázal byť v tomto smere opatrnejší a opakovane stavil na znižovanie hodnoty jadrových zbraní, tvrdiac, že na akejkoľvek stratégii v otázke rakiet by sa USA mali dohodnúť so spojencami, a to aj vrátane Ruska.

Národná protiraketová obrana nie je len kontroverznou a zároveň veľmi drahou záležitosťou (bude stáť približne 240 miliárd dolárov), ale aj záležitosťou jednostrannou - Rusko už upozornilo, že pôjde o porušenie zmluvy SALT z r. 1972, pričom o potrebe NMD možno pochybovať. Samotná CIA pred niekoľkými rokmi vypracovala správu, v ktorej sa neprikladal veľký význam hrozbe jadrových zbraní voči USA zo strany Iraku, Líbye a Severnej Kórey. Z NMD sa napokon stane predmet konfliktu medzi USA a krajinami ako Čína a Rusko. Tieto dva štáty budú NMD považovať za hrozbu pre svoje ambície získať strategickú nadvládu nad Japonskom a za prekážku pri použití sily proti Taiwanu.

Prevaha konzervatívneho krídla v Kongrese i v exekutíve, ako aj obnovený vplyv vojenského sektoru, povedú k vyostreniu pozícií v oblasti obrany, bezpečnosti a životného prostredia, čoho sa začali obávať nielen "strategickí konkurenti" USA, ale aj ich historickí spojenci. Arogantný postoj voči Číne a Rusku pripomínajú epizódy zo studenej vojny, ktoré - ako sa zdalo - už boli prekonané a ktoré, bezpochyby, neprispievajú k stabilite a spolužitiu v globalizovanom a čoraz prepojenejšom svete.

Autor (1972) je viceprezident Medzinárodnej únie socialistickej mládeže (IUSY)

Prevzaté z denníka El Heraldo. Preložila Judita Takáčová

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984