Populizmus a ľudové strany

Často počujeme náreky na kvalitu politického života na Slovensku. Chýba vraj ideová, ideologická vyhranenosť politických zoskupení, sťažujeme sa na malý záujem občanov o aktívnu politickú činnosť. Keď hľadáme vinníka, tak sa obyčajne obraciame do minulosti, na vine je "režim". Tam, kde "režim" nemali, tam je to vraj úplne ináč.
Počet zobrazení: 1092

Často počujeme náreky na kvalitu politického života na Slovensku. Chýba vraj ideová, ideologická vyhranenosť politických zoskupení, sťažujeme sa na malý záujem občanov o aktívnu politickú činnosť. Keď hľadáme vinníka, tak sa obyčajne obraciame do minulosti, na vine je "režim". Tam, kde "režim" nemali, tam je to vraj úplne ináč. S prekvapením však zisťujeme, že s podobnými javmi sa stretávame aj v západných spoločnostiach. Je však faktom, že sa mení povaha politického života. Otázkou je však, či sa "patrí", aby strany, ktoré sa považujú za "racionalistické" tieto trendy podporovali. Môže však strana, ktorá má reálny záujem o moc, dnes, vo veku televízie, odporovať tomuto trendu, nebyť "populistickou"? Na tomto pozadí je potrebné čítať úvahy Heinza Steinerta o populizme a o premene veľkých strán na "ľudové strany".

Populizmus spočíva v naliehavom zdôrazňovaní spoločného a to aj v skupine, ktorá už nemá nijaké spoločné záujmy, ale ktorej sa vnucuje spoločná identita ako základ pre politiku a politickú reprezentáciu. Historicky najčastejšie sa stretávame s tým, že za takúto skupinu sa považuje národ. Národ sa tu však nechápe ako neutrálny súbor príslušníkov štátu, ako súbor ľudí, ktorí platia dane do tej istej štátnej pokladne a ktorí určujú a pokúšajú sa kontrolovať spoločnú správu a vládu, ale pateticky sa hovorí o "spoločenstve osudu", o jednotnej kultúre alebo dokonca rase. Môže sa to však týkať aj menších skupín: napr. "žien", alebo "farebných". Tam je však problémom, že ich spoločný záujem sa dá zistiť len veľmi ťažko, alebo len vtedy, keď odhliadneme od vnútorného rozvrstvenia danej skupiny a odvedieme od neho pozornosť. Predsa je len rozdiel medzi záujmami bohatých a chudobných žien, žien v domácnosti a žien orientujúcich sa na kariéru. To isté sa týka aj farebných, aj tam je potrebné odviesť pozornosť od rozdielu medzi bohatými a chudobnými, vzdelanými a analfabetmi a pod.

Politika stierania rozdielov

V politickej organizácii sa táto inkluzívnosť, orientácia na široké spektrum členstva pevne vpísala do "ľudových strán", ku ktorým na konci 60. rokov začali smerovať všetky veľké politické strany, predovšetkým sociálne demokracie a kresťanské demokracie. Hypertrofiou, zveličením, a istou predzvesťou takýchto tendencií bolo "spoločenstvo národa" vo fašizme. Podobným smerom ukazovali aj "ľudové demokracie". V obidvoch spoločenských formách mizli triedne rozdiely, presnejšie, tieto politické formy si nárokovali na to, aby vznikli takéto zjednotené spoločnosti bez rozporov a konfliktov a preto bolo potrebné vylúčiť "rušivé elementy". Tu je jasné, že populizmus môže bezvýhradne osloviť národ len v jednom prípade: v prípade vojny, keď sa môže vyhraniť voči vonkajšiemu alebo vnútornému nepriateľovi. "Národ" je vždy potrebné najprv vytvoriť a to tým, že z neho vylúčime zhnité časti. Populizmus je nevyhnutne spojený so sociálnym vylučovaním.

Ako presadiť záujmy

Východiskom demokratickej straníckej politiky bol model politiky ako artikulácie a presadzovania záujmov, pričom presadenie záujmov počítalo s ich kompromisným oslabením. Ústredným procesom bola však artikulácia záujmov: strana berie na vedomie záujmy svojich členov a voličov, objasňuje ich v teoretickom spracovaní (tým, že skúma vzťah týchto záujmov ku spoločenským konfliktom a rozporom a k rozsiahlejším spoločenským pohybom), a tak stanovuje rozdiel medzi krátkodobými, obmedzenými a dlhodobými záujmami. Tieto záujmy potom konkretizuje v istých požiadavkách, vnáša ich do politickej arény a usiluje sa, aby v nevyhnutných koalíciách a kompromisoch nedošlo aj k ich prílišnému sfalšovaniu. (Často musí s ich realizáciou čakať na priaznivejšiu situáciu, alebo takúto situáciu vytvárať.) Podľa tohto modelu je možné, že strana sa často k bezprostredným záujmom svojich klientov stavia zdržanlivo, nárokuje si na samostatný postoj k záujmom: objasňuje ich, uvádza ich do širších súvislostí. Považuje ich za svoju hybnú silu, zachádza však s nimi takticky. To však je potrebné rozumne vysvetliť tým, ktorí sú naliehavo odkázaní na presadenie daného záujmu. To je jedna z najdôležitejších úloh politických analýz.

Spájanie nespojiteľného

To sa však zmenilo, keď začali vznikať ľudové strany, teda strany, ktoré sa pokúšajú zjednotiť v sebe zreteľne nezlučiteľné záujmy. V Nemecku prvým takým pokusom bolo spojenie reprezentácie podnikateľov a robotníkov na základe kresťanskej ideológie v strane Zentrum. Podobným spôsobom postupovala aj rakúska kresťansko-sociálna strana. Ľudové strany, ktoré takto vznikli, si veľmi často uchovávajú federatívnu štruktúru, jasne hovoriacu o záujmových zoskupeniach. V rakúskej ŐVP sú napr. zväzy hospodárstva, roľníkov, robotníkov a zamestnancov, pričom Zväz hospodárstva a Zväz roľníkov predstavujú silnú a relatívne jednotnú reprezentáciu záujmov. Zväz robotníkov a zamestnancov je zasa masovou organizáciou, ktorá svojim počtom členov dokáže ovplyvniť výsledok volieb. Až v procese "modernizácie" robotníckych strán, ktorý začal v 60. rokoch (v Nemeckej spolkovej republike bodom obratu bol Godesberský program z roku 1959) sa sociálna demokracia začala vyvíjať smerom k ľudovej strane: za členov prijímala aj zamestnancov a tým aj "novú triedu" vzdelaných - ktorá sa potom začala organizovať v strane Zelených (z tohto hľadiska bolo možné považovať ju za frakciu sociálnej demokracie pre vzdelancov).

Zmeny vnútorných štruktúr

V dôsledku týchto organizačných reforiem sa strany založené na členstve zmenili na "medializované" služobné organizácie. Najprv boli odstránené tradičné formy vyučovania členstva. Túto tendenciu vidno najzreteľnejšie na rakúskej sociálnej demokracii, ktorá tradične chápala samu seba ako vzdelávacie a osvetové hnutie. Jeho súčasťou boli pokladníci, ktorí nevyberali len členské príspevky, ale viedli politické rozhovory. K tomu patrili schôdze, kde sa prednášalo a diskutovalo, k tomu patrili noviny, pričom šéfredaktor obyčajne udával ideologický tón. Dnes však ideologická výbava sociálnej demokracie stratila určitosť, ešte tým najurčitejším je "druhá moderna". Ideológiu nahradil zušľachtený "bulvár", z neho stranícke elity čerpajú "pojmy". Namiesto múdrych analýz, ktoré by sa prediskutovali vo vlastných komunikačných a diskusných fórach, sa prostredníctvom "prezencie" v médiách oslovujú zároveň členovia a širšie publikum.

Získať voliča za každá cenu

Už si nemožno predstaviť volebný boj, v ktorom by sa všetky strany neuchádzali o (nový) stred, o "pracujúcich ľudí v tejto, našej krajine", o "všetkých demokraticky zmýšľajúcich ľudí", prípadne o "všetkých ľudí dobrej vôle" - alebo, na druhej strane spektra - o "všetkých ozajstných Nemcov". Strany sa už nepokúšajú ponúknuť niečo všetkým, a teda podnietiť rozličné záujmové zoskupenia špecifickými sľubmi k zaškrtnutiu patričnej strany na volebnom lístku, skôr sa usilujú svojich kandidátov urobiť atraktívnymi pre čo najväčšie množstvo voličov. A preto nevyhnutne túto vytúženú väčšinu nazývajú "novým stredom", ktorá nemá nič spoločné s iným stredom okrem toho, že má voliť kandidáta Schrödera. 

(Autor je profesor sociológie a sociálnej politiky na viedenskej univerzite)

 

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984