Pozabudnutá bitka studenej vojny

Keď sa v dnešnej dobe spomínajú ozbrojené konflikty počas studenej vojny, hovorí sa najmä o vojnách v Kórey a Vietname. Prvým ozbrojeným konfliktom v tejto vojne, o ktorého výsledku rozhodlo angažovanie sa USA, bola občianska vojna v Grécku.
Počet zobrazení: 3176

Keď sa v dnešnej dobe spomínajú ozbrojené konflikty počas studenej vojny, hovorí sa najmä o vojnách v Kórey a Vietname. Prvým ozbrojeným konfliktom v tejto vojne, o ktorého výsledku rozhodlo angažovanie sa USA, bola občianska vojna v Grécku.

Grécko za druhej svetovej vojny patrilo medzi krajiny, kde rozpory medzi pravicovou a ľavicovou časťou protifašistického odboja boli také ostré, že dochádzalo k ozbrojeným zrážkam. Ako v iných okupovaných krajinách, tak aj v Grécku pravicovú zložku odboja podporovala Veľká Británia (v Londýne sídlila grécka vláda v exile), ľavicový odboj pod vedením komunistov zasa podporovala Moskva. Územie Grécka z podstatnej časti okupovalo Taliansko, Nemci mali pod kontrolou iba Atény a niektoré ďalšie menšie územia a Bulhari okupovali pobrežie Egejského mora. Po kapitulácii Talianska v septembri 1943 existovala reálna šanca oslobodiť krajinu, ak by sa včasné vylodenie spojeneckých vojsk kombinovalo s úderom partizánov. Za vtedajšieho pomeru síl v gréckom odboji by sa však väčšina krajiny dostala pod kontrolu komunistických partizánov. To si však menovite neželal britský premiér Winston Churchill.

Medzi pravicovými a ľavicovým zložkami odboja dochádza k ozbrojeným zrážkam, ktoré sa zostrili v októbri 1943 a trvali až do februára 1944. Tento konflikt využili Nemci a väčšinu územia Grécka dostali pod svoju kontrolu. Nacisti s uspokojením konštatovali, že sa im v boji proti "komunistickému a slovanskému nebezpečenstvu" podarilo zjednotiť celú grécku pravicu. Už v októbri 1944 do Nemcami uvoľnených území prichádzajú britské jednotky. Churchill predtým dohodol v Moskve, že kým Rumunsko a Bulharsko budú patriť do sféry sovietskeho vplyvu, Grécko bude vo sfére britského vplyvu.

Zasahujú Briti

Veľká Británia jednoznačne podporovala tie pravicové sily, v rámci ktorých sa spojili nielen predstavitelia nekomunistického odboja, ale aj kolaboranti s nacistami. Britský vojenský veliteľ generál Ronald Scobie vyzval 1. decembra 1944 k bezpodmienečnému rozpusteniu komunistických ozbrojených jednotiek ELAS v konečnej lehote 10. decembra 1944. Komunisti vyhlásili v krajine generálny štrajk a 3. decembra 1944 sa mala v Aténach konať protestná demonštrácia. Do neozbrojených demonštrantov začala strieľať polícia. Jej podstatnú časť tvorili kolaboranti s nacistami. Demonštranti začali útočiť na policajné stanice. Neskôr sa k nim pridali komunistickí partizáni. Na území Atén a prístavu Pireus sa rozpútali boje, najprv medzi komunistami a pravicovou Národnou gardou. Komunisti síce dostali pod kontrolu 90% územia, ale o boji nakoniec rozhodol zásah britských jednotiek.

Ozbrojený konflikt ukončila dohoda v kúpeľnom mestečku Plazikis uzavretá 12. februára 1945. Komunisti mali rozpustiť svoje ozbrojené jednotky, Britmi podporovaná vláda mala uskutočniť očistu štátneho aparátu od kolaborantov s Nemcami a postaviť ich pred súd. Celý konflikt medzi pravicou a ľavicou mali uzavrieť slobodné voľby. Dohodu porušili obe strany. Komunisti si uchovali svoje ozbrojené sily, vláda nielenže neočistila štátny aparát od kolaborantov, ale začala prenasledovať prívržencov komunistov. Voľby sa mali konať 31. marca 1946. Keďže v krajine nebola pokojná situácia, nielen komunisti, ale aj predstavitelia iných politických síl žiadali ich odloženie. Komunisti potom voľby ignorovali (čo neskôr uznali ako ťažkú chybu). Ich výsledky uznala za regulárne Spojenecká komisia na sledovanie volieb v Grécku (do ktorej ZSSR odmietol menovať zástupcov), pričom konštatovala, že sa ich zúčastnilo okolo 60 % voličov a vyhrala pravica.

Boj na život a na smrť

Komunisti pod vedením ortodoxného stalinistu Nikosa Zachariadisa prijali vo februári 1946 kurz tzv. "dvojakej stratégie". V mestách sa mali usilovať o "mierový prechod k socializmu", na vidieku sa však mal začať ozbrojený boj proti "reakcii". Ozbrojené zrážky sa začínajú už v marci 1946, od decembra 1946 sa komunistické partizánske jednotky nazývajú Demokratické vojsko Grécka (DSE). Počas roku 1947 sa DSE podarilo dostať pod kontrolu okolo polovice gréckeho územia, boli to však neprístupné horské kraje. Na úspechu komunistických partizánov mala značný podiel podpora, ktorú jej poskytovali "bratské" komunistické režimy, najmä juhoslovanský. Na území Juhoslávie boli výcvikové strediská a tylové základne komunistických partizánov, tiež odtiaľ vysielala rozhlasová stanica komunistov "Slobodné Grécko".

Od samotného počiatku však možnosť úspechu obmedzovala Zachariadisova "dvojaká stratégia". Tým, že sa predstieralo, akoby komunisti nemali nič spoločné s partizánskym hnutím na vidieku, sa v čase, keď mali reálne šance na úspech , zabránilo sústredeniu ich síl, pretože tento postup dezorientoval ich prívržencov v mestách, no nie vládu. Vo februári 1947 britská vláda vyhlásila, že už nemá dostatok prostriedkov, aby mohla pomáhať gréckej pravicovej vláde. V marci 1947 je vyhlásená Trumanova doktrína, kde USA sľubujú pomoc krajinám, ktoré ohrozujú komunisti, menovite aj Grécku. Je to v dobe, keď sa bývalé spojenectvo ZSSR a Veľkej Británie s USA zmenilo na studenú vojnu. Grécko sa tak stalo prvým horúcim bojiskom tejto vojny. Pomoc USA bola účinnejšia než zásahy Britov. Aténskej vláde sa najprv podarilo s modernými americkým zbraňami postup komunistov zastaviť a neskôr ich zatlačiť do pohraničných území. Smrteľnou ranou pre gréckych komunistov bol však konflikt medzi Stalinom a Titom. Juhoslávia svoju pomoc obmedzila a potom zrušila.

Negatívnu úlohu potom zohrala tiež okolnosť, že územie pod kontrolou gréckych komunistov obývalo slovanské obyvateľstvo. Keďže bolo komunistické územie izolované, Slovania (aj v dôsledku násilných odvodov) tvorili podstatnú časť partizánskych jednotiek. Aténska vláda dokázala túto okolnosť propagandisticky využiť v najväčšej možnej miere. V roku 1949 sa podarilo komunistov poraziť. Posledná veľká bitka sa konala v auguste 1949, no rozprášené oddiely sa pokúšali o odpor ešte do konca roka. Občianska vojna poznačila grécky politický život na dlhé desaťročia. Až po zvrhnutí diktatúry "čiernych plukovníkov" v roku 1974 Grécko nastúpilo cestu k demokracii a ekonomickej prosperite a dnes je na rozháranom Balkáne najstabilnejšou oblasťou.

Na gréckej tragédii mala rozhodujúci podiel dvojtvárna Stalinova politika. Uvedomoval si, že nastolenie komunistického režimu v Grécku by nebolo pre ZSSR vhodné (napríklad už pre tradičný grécko-turecký antagonizmus), lenže mal záujem na tom, aby v stredomorskom regióne bola nestabilná situácia. Obeťou tejto politiky sa stali grécki komunisti, ktorým Stalin nechcel a ani nemohol poskytnúť pomoc, ktorá by bola rovnocenná americkej pomoci gréckej pravici.

 

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984