Esej ako problém
Spisovateľ Peter Valček (1955) sa venuje jednak písaniu prózy, no zaoberá sa aj literárnou históriou. Túto menej obvyklú "dvojdomosť" potvrdil po knihe Semiotický ostrov (1996) aj v náročne koncipovanej práci Osudy eseje (IRIS, 1999). Podtitul "Pôvod a médium esejistickej formy" naznačuje, že mu nešlo len o výlučne historický pohľad na taký fenomén, akým esej práve je.
Možno konštatovať, že Valčekova metóda skúmania eseje osciluje v rozmedzí objektívneho metodologického prístupu, až po autorsky subjektívny, nadšený či inšpiračný a intuitívny prístup k esejistickým výkonom jednotlivých tvorcov. Akoby sa nevedel rozhodnúť, či považuje za dôležitejší faktor historické pozadie vzniku jednotlivých esejí alebo čaro média, osobnostné pozadie tvorby, ktoré často malo s historickými faktami súvis veľmi tesný, inokedy však pri vzniku tej či onej eseje zapôsobili iné faktory koreniace v hĺbke autorských koncepcií. Spomenutý rozptyl zameranosti ovplyvnil štýl celej knihy, niektoré pasáže sú preťažené náročnými termínmi z literárnej vedy, semiotiky a psychológie, na iných miestach je autor až prekvapujúco osobný.
V porovnaní s prácou Semiotický ostrov je však menej systematický, príliš často najprv konštatuje a potom odťažito formuluje cestu ku koreňom patričného konštatovania, vytvorenia definície či použitia myšlienkového postupu z oblasti menej očakávanej, bádateľsky nepripravenej pre konkrétnu situáciu problému. Do svojej práce však sústredil nesporne zaujímavé a podnetné momenty, vrátane príslušných ukážok zo známych i menej známych esejí rôznych autorov. V podstate sa mu ako hlavné prúdy vo vývine eseje ponúkli francúzske (zakladateľské), anglické a nemecké prvky, či autori, neopomenul však ani pramene ruské či domáce staroslovienske a slovenské (ktorým však hodlá venovať ďalšiu samostatnú knihu). Z celej analyzovanej problematiky vyplýva, že Valček pochopil fenomén eseje predovšetkým ako možnosť pre tvorivý výkon umelca v priestore, kde ho nič a nikto nezväzuje a môže i preto zaujať postoj hodný intelektuála.
Celkový dojem zo zaujímavej a nevšednej publikácie kazia isté skutočnosti - napr. nepríjemný lapsus zo str. 37, kde píše o "...Metodovom Proglase..." a ďalej príliš rozkolísaný štýl a jazyk knihy, miestami preťažený termínmi a príliš náročnými formuláciami, ktoré znemožňujú vychutnať si zážitok z objavovania nových súvislostí. Kniha pôsobí ako vejár s príliš širokým rozpätím, ťažký do ruky a nie celkom spôsobilý na patričné ovievanie. Esej plní často práve opačnú úlohu.
Autor je stredoškolský učiteľ
