Jednota v mnohosti...

Veľmi často až keď sa človek rozlúči so svojím pozemským jestvovaním, uvedomia si ľudia okolo neho jeho skutočnú hodnotu a snažia sa pripomenúť si ho cez reflexiu toho, čo vlastne urobil. A tak aspoň malý pocit zadosťučinenia môžeme mať (ako tí, čo tu zostali) z konferencie a následnej publikácie Osobnosť a dielo Petra Karvaša, ktorú pri príležitosti autorových 75. narodenín usporiadala Fakulta humanitných vied UMB a Literárne a hudobné múzeum v jeho rodnej Bystrici.
Počet zobrazení: 1224

Veľmi často až keď sa človek rozlúči so svojím pozemským jestvovaním, uvedomia si ľudia okolo neho jeho skutočnú hodnotu a snažia sa pripomenúť si ho cez reflexiu toho, čo vlastne urobil. A tak aspoň malý pocit zadosťučinenia môžeme mať (ako tí, čo tu zostali) z konferencie a následnej publikácie Osobnosť a dielo Petra Karvaša, ktorú pri príležitosti autorových 75. narodenín usporiadala Fakulta humanitných vied UMB a Literárne a hudobné múzeum v jeho rodnej Bystrici. Predsa len základné súradnice zástoja Petra Karvaša v slovenskej kultúre tak boli sumarizujúco načrtnuté a fakticky aj skomentované ním samým.

Aký teda je - ten zástoj P. Karvaša v slovenskej kultúre? Väčšina encyklopedických a slovníkových hesiel ho charakterizuje ako prozaika, dramatika, fejtonistu, teoretika drámy, ale aj diplomata, literárneho pracovníka, vysokoškolského pedagóga, kultúrneho publicistu... Už len z tohto výpočtu sú zrejmé aspoň dva aspekty spomínanej Karvašovej jednoty v mnohosti - aspekt rozmanitosti fungovania Karvaša v slovenskej kultúre, ktorý celkom iste vyplynul aj zo zložitostí osudov slovenského národa v 20. storočí. Karvaš bol ich neúnavným pozorovateľom, glosátorom, ale aj - a vždy vedome - priamym účastníkom. Nič zo slovenských dejín 20. storočia za jeho života neprešlo mimo neho bez toho, aby sa ho to nedotklo, aby sa on toho nedotkol: Povstanie, povojnové nádeje, pre jeho "pokolenie" všelijako zložité 50. roky, jar a vzápätí silný mráz rozhrania 60. a 70. rokov, normalizácia, zamat ´89 a často "nezamatové" a nie vždy argumentmi podložené prehodnocovania rokov deväťdesiatych. To všetko umelec, intelektuál Karvaš prežíval, preciťoval, premýšľal...

Vo vypočítavaní a pripomínaní jeho konkrétnych textov a prác nevidím(e) dnes veľký zmysel, aj keď je zrejmé, že slovenská literatúra a kultúra by bez Karvašovej epiky, satiry, esejistiky, publicistiky a drámy nebola kompletná a úplná, chýbal by jej práve jeho špecificky karvašovský rozmer. A práve preto chcem(e) možno skôr zvýrazniť tie súradnice Karvaša autora a človeka, ktoré boli relevantné pre jeho osobnosť a tvorbu a zároveň znamenali aj jeho "vykročenie" z konvenčných koľají.

Prvou takouto súradnicou je určite Karvašovo bystrické rodinné "hniezdo" (ak ho budeme parafrázovať). Múzické a vedome slovenské skuteckovské miniprostredie: starý otec P. Karvaša D. Skutecký patrí - najmä nediletantským majstrovstvom zachytenia života práce - k významným slovenským maliarom rozhrania storočí, jeho dcéra Rola - Karvašova matka začínala spoločnou pražskou výstavou s Milošom Bazovským, ktorý nostalgicky ľutoval za jej prerušeným výtvarným talentom... Určite práve tieto korene a atmosféra, ktorú znamenali - spolu s morálnym dedičstvom Karvašovho otca, bystrického lekára a vskutku "ľudového doktora" - spolupôsobili pri formovaní a konštituovaní sa Karvašovej osobnosti ako človeka - intelektuála, ktorý "po celý čas svojej umeleckej pôsobnosti priznával a presadzoval vysoký status intelektuálnej rozhľadenosti, kultúre a kultúrnej vzdelanosti" (P. Darovec) a zároveň človeka, ktorý v úpornej snahe o spravodlivosť je možno niekedy a trochu až didaktizujúco moralizátorský.

Karvašova skúsenosť vojnového obdobia ho zas presvedčila, že aj "deravá totalita" dokáže nahlodať i zakaliť ľudský charakter a medziľudské väzby: veď pri stretnutí s ním ako s "menejcenným" mnohí radšej prešli na druhú stranu ulice... Tí druhí mu však podali ruku v priamom i prenesenom slova zmysle - bol živou a aktívnou súčasťou kultúrneho života vojnového Martina a neskôr povstavšej Banskej Bystrice cez z nej sa ozývajúci Slobodný slovenský vysielač. Nie náhodou tieto priateľstvá pretrvali. Pre Karvaša autora to bolo aj vedomie nevyhnutnosti skutočnej rovnosti všetkých ľudí, bez ohľadu na ich farbu pleti, reč, ktorou hovoria, rasu, z ktorej pochádzajú, či absenciu/prítomnosť bujnej hrivy ako to nenapodobiteľne a autenticky vypovedal aj v jednom zo svojich dramatických textov - vo Veľkej parochni. Už skúsenosť vojny a Povstania ho teda urobila citlivým na "absolútne zákazy" akéhokoľvek charakteru, a aj preto sa stával ich objektom.

Vypočítavali sme už diapazón Karvašových aktivít, a to v nich nie sú obsiahnuté všetky médiá, v ktorých a cez ktoré ako autor komunikoval so svojim čitateľom, divákom, poslucháčom: popri knihách literárne časopisy i periodická tlač, divadelné scény, televízna obrazovka, rozhlasový éter. Karvaš v próze i v dráme hľadal a objavoval, nachádzal a vovádzal do slovenského kultúrneho priestoru nové žánre, prístupy, uhly pohľadu. Aj v tomto je jeho dielo jednotné vo svojej mnohosti a vôbec neprekvapuje, že rodinné napojenie na slovenskú kultúru pokračuje cez ďalšiu sféru - cez hudbu syna Martina.

V už spomínanej portrétnej kolektívnej monografii o Karvašovi som sa vo svojom osobno-neosobnom uvažovaní dotkla Karvaša v súvislostiach dvoch typov premiestňovania umeleckého diela: v priestore - teda z jednej kultúry do druhej a v rámci jednej kultúry transpozíciou do inej interpretačnej podoby textu (literatúra - film a pod.). Práve Karvašova scénická existencia, dokonca vyvzdorovaná aj v časoch jeho núteného domáceho mlčania, dokonca na východ od nás v nám osudom blízkych pobaltských republikách vtedajšieho ZSSR, rovnako ako prirodzené putovanie jeho textov z písanej do hovorenej či hranej a vizualizovanej podoby potvrdzujú časovú a priestorovú univerzálnosť i životaschopnosť jeho textov, postojov. A tak je pre mňa (nás) - popri všetkom už povedanom - príbeh života a tvorby Petra Karvaša aj mementom nevyhnutnosti tolerancie mnohosti a inakosti, výstrahou spoliehať sa na jedinú pravdu...

Písať, vypovedať slová rozlúčky s niekým, kto Vám bol blízky, je veľmi ťažké. Čím bližšie jestvoval tento človek popri Vás, tým ťažšie a zložitejšie. Ak ste boli svedkom jeho strastiplných vojnových a povstaleckých osudov a zároveň scénickým či rozhlasovým interpretom jeho v týchto ťažkých časoch vznikajúcich textov, ak sa Vám stane celoživotným priateľom a súputníkom, tvorcom, ktorého dielam ste po celý ten čas boli jedným z prvých čitateľov a neskôr interpretátorom a vy ho prežijete - je to na hranici únosnosti. A práve preto si dovolím tieto slová rozlúčky písať aj v mene svojho otca Ivana Kusého, vyše päťdesiat rokov priateľa a súputníka (a naveky už o rok staršieho) Petra Karvaša a v mene mamy Viery Kubenkovej - Kusej, zakladajúcej členky Slovenského komorného divadla. Často sa stávalo v posledných rokoch, že pri polnočnej silvestrovskej prechádzke, či pri tej prvej v Novom roku nás priatelia - "susedia" Karvašovci navštívili, že sme sa spolu trochu pozreli za seba, pred seba i do seba. Bude nám to strašne chýbať...

Kusovci

Autorka je pracovníčka Ústavu svetovej literatúry SAV

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984