Spoločná obrana je výzvou

Helsinský summit vnímame cez prizmu nášho začleňovania sa do Európskej únie. Avšak na Európskej rade, ktorá sa stretne 10. a 11. decembra, sa bude hrať o niečo viac, o niečo čo posunie Európu ešte o krok dopredu. Spoločná zahraničná a bezpečnostná politika, tzv. druhý pilier Európskej únie sa začne stavať na začiatku tisícročia.
Počet zobrazení: 995

 

Helsinský summit vnímame cez prizmu nášho začleňovania sa do Európskej únie. Avšak na Európskej rade, ktorá sa stretne 10. a 11. decembra, sa bude hrať o niečo viac, o niečo čo posunie Európu ešte o krok dopredu. Spoločná zahraničná a bezpečnostná politika, tzv. druhý pilier Európskej únie sa začne stavať na začiatku tisícročia.

Dvadsiateho piateho novembra sa v Londýne stretol francúzsky prezident Jacques Chirac a predseda vlády Lionel Jospin s britským premiérom Tonym Blairom. Témou stretnutia bola budúcnosť bezpečnostnej politiky v Európe. Traja predstavitelia sa dohodli na možnosti vytvorenia európskej vojenskej jednotky, zloženej z okolo 50 až 60 tisíc vojakov, ktorá by mohla promptne reagovať v záujme európskej bezpečnosti. Tieto závery sú nepochybne dôležitým signálom pred summitom hláv štátov, kde chceli predstavitelia dvoch európskych jadrových mocností oboznámiť so svojím plánom ostatných 13 členov EÚ.

Avšak o päť dní neskôr sa Európa dočkala ďalšieho prekvapenia. Zlom sa udial na 74. francúzsko-nemeckom summite v Paríži. Záverečná deklarácia naliehavým spôsobom zdôrazňuje nevyhnutnosť vybudovať spoločné rozhodovacie mechanizmy a európske vojenské štruktúry schopné nezávisle konať v prípade krízy.

Desať dní pred helsinským stretnutím tieto dve krajiny odhalili existenciu doteraz tajného dokumentu, v ktorom Francúzsko, Nemecko, Veľká Británia a Taliansko požadujú, aby dokument nazvaný "Vojenské orgány, plánovanie a vedenie operácii EÚ" bezodkladne prijala Európska rada v Helsinkách. V dokumente sa ďalej píše: "Tieto prvky sú nevyhnutné na to, aby mala EÚ autonómnu možnosť rozhodovať tam, kde nie je NATO priamo zaangažované a mali by následne dovoliť EÚ viesť vojenské operácie." Konkrétnejšie, dohoda predpokladá vytvorenie Európskeho velenia vzdušnej obrany. Čo je však na tejto iniciatíve nové? Veď predsa už Maastrichtská zmluva predpokladá vybudovanie Spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky, a Západoeurópska únia ako "európsky pilier NATO" sa pre tento účel priblížila k EÚ.

Čo so Spojenými štátmi?

Veľa sa za posledných desať rokov zmenilo. Vôľa EÚ osamostatniť sa vojensky nepramení ani tak z nedorozumení medzi USA a Európou. Európa je v neistej situácii pri hľadaní svojej pozície v medzinárodnom, resp. globálnom prostredí a takisto prechádza vnútornými protirečeniami, ktoré vyplývajú z dilemy vzťahu s USA. Samozrejme, Európa potrebuje USA, ale potrebuje byť vo vzťahu k nim čoraz autonómnejšia. Spojené štáty majú od konca druhej svetovej vojny dominantné postavenie v západnej Európe. Najmä od príchodu Billa Clintona do prezidentskej funkcie podriaďujú USA svoju stratégiu a zahraničnú politiku ekonomickej prosperite a globálnym ekonomickým záujmom. Preto nie je náhoda, že sa rokovania a závery európskych lídrov začali hromadiť práve vtedy, keď rokovania Svetovej obchodnej organizácie (WTO) po prvýkrát jasne vykryštalizovali bloky záujmov. V našom prípade sú to severoamerický a európsky blok. Spomínaný vzťah sa v kontexte Miléniového kola rokovania WTO v Seattli pohybuje medzi partnerstvom a protekcionizmom. Ekonomickí rivali sú nerozlučnými partnermi v oblasti spoločnej obranej politiky. Ako dlho bude fungovať toto zaujímavé protirečenie?

Do symbiózy začína zasahovať ekonomický faktor. Minister obrany USA William Cohen upozornil Nemecko, ktoré chce znížiť rozpočet rezortu obrany na 1,5 % HDP, že tento krok môže vážne ovplyvniť obranyschopnosť Aliancie. V preklade to znamená, že USA už nemienia financovať európsku obranu. Zároveň vyjadril pochopenie európskej vôli diskutovať o vlastnej bezpečnostnej budúcnosti, viac-menej osamostatnenej od NATO. Avšak zdôraznil, že NATO musí zostať dominantnou bezpečnostnou štruktúrou, brániacou transatlantické záujmy. V jeho postoji je badať posun v tradičnom chápaní spoločnej obrany. Je jasné, že USA napriek vôli dominovať európskej politike neodolajú izolacionistickým tendenciám amerického Kongresu - ten dal najavo silnú nevôľu byť "bezpečnostnou poisťovňou" Európy. Dokázala to nedávna Kosovská kríza, kde prispeli viac ako dvoma tretinami všetkých náletov a nákladov. Navyše sa kongresmani sťažovali, že napr. Francúzsko, krajina, ktorá tvorila len 8% všetkých síl, zamedzovala veleniu NATO uskutočniť nálety na niektoré dopredu vymedzené ciele. Zdá sa, že EÚ má dosť amerických výčitiek. Podľa Chiraca "je načase prestať s niektorými ambivalentnými vyhláseniami, ktoré vyčítajú Európe, že neberie na seba zodpovednosť v oblasti obrany, a potom ju kritizujú, keď sa o to pokúša". No je aj pravda, že napriek silnému ekonomickému potenciálu je Európa v porovnaní s USA až žalostne slabá. Jej súhrnné výdavky na zbrojenie sú o polovicu menšie ako americké a majú - na rozdiel od amerických - klesajúcu tendenciu.

Ako sa osamostatniť?

Kosovská kríza ukázala nebezpečné trhliny vo vybavenosti ozbrojených zložiek európskych krajín. To bolo treba nevyhnutne riešiť. Avšak v období, keď novozavedené euro zaznamenalo pád oproti doláru, nákup najnovšej americkej techniky zdražel v čase, keď bol najviac potrebný. Východiskom je vlastný kvalitný zbrojný priemysel, ktorému dávajú európski lídri zelenú. Ako potvrdila spomínaná dohoda, začne sa leteckou problematikou. Nezávislé letectvo ale potrebuje svojich privilegovaných dodávateľov. Preto je pozitívne nedávne spojenie francúzskeho leteckého koncernu Matra Aerospatiale s nemeckým Dasa, ktoré vytvorilo tretí najväčší zbrojársky subjekt na svete (po amerických koncernoch Boeing a Lockheed). Začiatkom decembra sa k fúzii pridal aj španielsky letecký koncern. Fúzie podnikov, príznačné pre globalizáciu, sa v Európe prejavujú neobvykle - spájaním koncernov so štátnou účasťou. Európa môže týmto zlepšením a zväčšením produkčného potenciálu vyriešiť dilemu financovania obranného rozpočtu práve exportom moderného a kvalitného vojenského materiálu.

Je jasné, že EÚ sa rozhodla. Radikálne uvádzala do života Rímsku zmluvu z konca 50. rokov, Maastrichtskú zmluvu v uplynulom desaťročí a teraz je odhodlaná upevňovať svoje spoločné medzinárodno-politické postavenie. Nie náhodou mapuje EÚ aj víziu kandidátov na vstup. Prirodzene sa ráta s novými členmi pri posilňovaní európskej bezpečnostnej identity, ktorá bude veľmi opodstatnená. Preto je škoda, že sa Eduard Kukan vyjadril pred zahraničným výborom Európskeho parlamentu v znamení už "starej školy" 90. rokov, a zdôraznil, že proces budovania novej európskej bezpečnosti nemá byť na úkor prítomnosti a aktivít USA v NATO. Kukan akoby nechápal, že EÚ nabrala v tejto oblasti nový smer, kde aj malé štáty majú čo povedať. Majú právo, ako rovnocenní partneri, na vlastnú nezávislú víziu novej Európy. Prečo nasilu zdôrazňovať niečo, čo sa stalo v poslednom období klišé?

Autor je študent Inštitútu politických štúdií v Paríži

 

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984