Smrť na tanieri

Veľkochov a kontaminácia, chemizácia krmiva, choroby zvierat sa tak so zhubnými následkami dostávajú na naše stoly. Má to dôsledky - niekedy zjavnejšie, často však ide o časované biologické bomby, ktoré tikajú v nás samých.
Počet zobrazení: 2446

Veľkochov a kontaminácia, chemizácia krmiva, choroby zvierat sa tak so zhubnými následkami dostávajú na naše stoly. Má to dôsledky - niekedy zjavnejšie, často však ide o časované biologické bomby, ktoré tikajú v nás samých.

Príroda sa ku koncu druhého tisícročia začína v našej réžii podobať na akúsi zvláštnu továreň - na mäso i smrť. Je len logické, že ak napríklad sústredíme tzv. živočíšnu výrobu do formy farmárskych tovární, dosiahneme enormnú koncentráciu zvierat. To však neznamená len koncentráciu vysokej produkcie, ale aj vysokú pravdepodobnosť fatálnych chýb. Nami samými chovaná smrteľná hrozba má tri podoby:

  • vďaka "malým" chybám veľkochovov sa do potravinového reťazca dostávajú látky, ktoré nás pomaly, ale iste otravujú;
  • veľká koncentrácia zvierat vo veľkochovoch spôsobuje, že sa v nich pôvodne raritné ochorenia ľahko šíria a možnosť ich prenosu na človeka sa doteraz nevídaným spôsobom zvyšuje;
  • následkom nielen takýchto priemyselných (ale nepremyslených) kontaktov so zvieratami je nová vlna ochorení ľudskému druhu pôvodne celkom neznámych, ktoré sú o to nebezpečnejšie

Malé chyby veľkochovov

Pripomeňme si, že v júni tohto roku vypukol škandál s belgickými kurčatami, kŕmenými odpadovými tukmi z reštaurácií. Navyše sa v takejto kŕmnej zmesi objavil aj vyjazdený olej s obsahom dioxínu - rakovinotvornej látky. V prvej vlne opatrení stiahli z predaja výrobky 554 belgických hydinových fariem. Nasledovalo aj približne rovnaké množstvo výkrmní ošípaných, pretože aj tie rástli na vypálenom motorovom oleji a mazute. Najväčším paradoxom celej aféry je to, že táto kŕmna zmes, namiešaná pôvodne z odpadového tuku, obilného šrotu a prímeskov antibiotík, pred rokmi preslávila belgického mäsiara Verkesta, pretože z tejto dobroty hydina rástla ako z vody. Ibaže smrteľne nebezpečnej. Vlna zatvárania výkrmní onedlho zasiahla aj Holandsko a severné Francúzsko. Česká vláda pre istotu zastavila dovoz týchto produktov aj z Nemecka. Sortiment sa zakrátko rozšíril o zákaz dovozu hovädzieho mäsa a mlieka, konkrétne na Slovensku to postihlo štyri importérske firmy. Pri takmer tisícke kontrol len v Košickom kraji vydali úrady 427 zákazov predaja navyše 11 tisíc kusov výrobkov - a to pritom už celá aféra doznievala... Americkej vláde to napodiv všetko prišlo vhod, pretože sa práve vyrovnávala so zákazom exportu amerického hormónmi ošetreného mäsa. A vyhlásila embargo na dovoz hydiny a bravčového mäsa - z celej Európy. To už nie je politika oko za oko, ale skôr celej odťatej hlavy za modrinu pod okom. Ak sa takto začne roztáčať špirála revanšov, môže to mať neželateľný účinok zvaný dominoefekt.

Aj preto sú v takom juhokórejskom Soule citliví na hrozbu dioxínovej diety, hoci z relatívne vzdialeného zdroja, a environmentalisti tam nastúpili do tvrdej kampane proti dovozu zahraničných potravín obsahujúcich akékoľvek škodlivé chemické látky. Malé chyby veľkochovov nás môžu pripraviť o zdravie aj celkom nečakaným spôsobom. Ktosi totiž prišiel na zjednodušený nápad podávať dobytku a kurčatám antibiotiká. Výsledkom bolo potlačenie mikroflóry ich tráviaceho traktu, a tým pádom väčšia schopnosť efektívne prijímať živiny. Následkom bol rekordný rast. Po čase sa však práve vďaka týmto veľkochovom vyvinuli na antibiotiká rezistentné kmene s následkami na konzumentov - teda ľudí.

Len letmo - pretože presne tak sú, žiaľ, aj vnímané - spomeňme aj zatiaľ "neškandálne" následky našej závislosti na veľkochovoch. Sú to malé, na prvý pohľad nebadané zásahy do nášho organizmu. Príkladom môže byť enormný, až nezdravo prudký rast detí, pomohla reklama o kuracom mäse ako jedinom zdravom zdroji živočíšnych bielkovín. Pozabudlo sa pritom, že vo veľkochovoch sa kvôli rýchlejšiemu rastu kurčatá kŕmia anabolickými steroidmi, hormónmi navodzujúcimi enormný nárast svalovej hmoty. Následky sa dostavili v nenormálne zrýchlenom a rodičov výrazne prevyšujúcom raste našich ratolestí. Sprievodným javom potom sú v tom lepšom prípade chronické problémy s chrbticou "zrýchlenej generácie". Inými slovami - naše deti dopovali vďaka našej viere v zdravú výživu...

No a v tejto súvislosti si pripomeňme slová Dionýza Máté z Katedry hygieny a technológie potravín na Univerzite veterinárneho lekárstva v Košiciach: "Potraviny úplne čisté, bez škodlivých látok, vôbec neexistujú. Neplatí to ani v prípade, že by sa nám podarilo odstrániť všetky chemikálie používané v poľnohospodárstve a potravinárstve, lebo takéto látky sú aj prirodzenou zložkou niektorých rastlín. Potraviny sa môžu kontaminovať rádioaktívnymi látkami. Veľmi závažná je biologická kontaminácia. Najzávažnejšia je však chemická kontaminácia, ku ktorej dochádza najmä z chemizácie a industrializácie životného prostredia." Dokladom môžu byť výsledky štúdie z rokov 1984-1996, kedy konzumácia rýb z jazera Michigan tehotnými americkými ženami spôsobila ich plodom a následne narodeným deťom oneskorený vývin o 6 až 12 mesiacov až do jedenásteho roku ich života.

Šialenstvo na tanieri

Choroba šialených kráv bola spočiatku ideálnym námetom pre bulvárne plátky. Len si to predstavte: zjete rezeň a zošaliete! Lenže časom sa z toho stala neľútostná zbraň, ktorou najskôr kontinentálni farmári bili po hlave tých ostrovných (a dokonca ešte aj dnes by si to radi zopakovali), a tí im to zasa oplácajú pri každej možnej príležitosti - napríklad pri dioxínom nadopovaných belgických kurčatách. Takzvaná choroba šialených kráv a následné vybitie a zničenie desaťtisícov kusov dobytka vo Veľkej Británii len otvorilo ku koncu druhého tisícročia symbolicky dvere do trinástej komnaty možného svetového kolapsu.. Do týchto dverí doteraz neradi nazerali aj samotní odborníci. Famózna veľkoprodukcia stojí totiž na čoraz krehkejších nohách, ako tie prešľachtené prasce, ktorým sa pod neprirodzenou nadváhou lámu kĺby na nohách. A keď sa napríklad zlomí také odvetvie, akým je "výroba hovädzieho", môžeme rýchlo dôjsť z nadbytku do možného kolapsu na trhu s mäsom. Ak uvážime, že percento tých, čo sa zaoberajú poľnohospodárstvom v posledných rokoch prudko klesá (v USA vraj iba 4%, takže sú už takou menšinou ako napríklad homosexuáli), no nároky na nich stúpajú, a predsa nakoniec môže nastať totálne zmarenie ich práce, odhaľuje sa paradoxná krehkosť našej masovej živočíšnej produkcie.

Hrozba prenosu exotických zvieracích chorôb na človeka však začala skôr a relatívne ďaleko od nás - v Hongkongu. Začiatkom roku 1997 tam smrtonosný vírus vtáčej chrípky (s horším priebehom ako AIDS a zákernejší ako rakovina) zabil vyše 4500 kureniec. Navzdory tvrdeniam o izolácii nákazy, vírus sa čoskoro vymkol spod kontroly a zaútočil aj na ľudí. Najskôr zabil trojročné dievčatko, o pár dní neskôr 54-ročného muža, ale skutočná panika nastala, keď ochorelo ďalšie, tentoraz 13-ročné dievča. Úmrtnosť dosiahla päťnásobne vyššiu úroveň, než býva pri epidémiách zvykom (z približne 10% na 50%), a táto hrozba, s odkazom na 700 tisíc obetí hongkongskej chrípky z roku 1968, sa už naozaj nedala prehliadať. V tej chvíli aj došlo na najprimitívnejšie, ale zatiaľ tiež najúčinnejšie riešenie - vybitie celých chovov hongkongských kurčiat. Mimo našej pozornosti prebehla začiatkom roku 1999 aj obdobná "vybíjacia" kampaň v Malajzii. V snahe zastaviť šírenie neliečiteľného japonského vírusu encefalitídy, ktorému po prenose nákazy moskytmi z prasiat na ľudí podľahlo najmenej päťdesiat obetí, dostala malajská armáda príkaz v rýchlej akcii usmrtiť takmer 300 tisíc ošípaných. Obyvatelia postihnutých oblastí boli evakuovaní. Thajsko a Hongkong zastavili dovoz všetkých živých zvierat vrátane koní.

Liek, ktorý zabíja

Tretia hrozba sa netýka veľkochovov a ani konzumu živočíšnych produktov z týchto veľkochovov, ale je paradoxne oveľa nebezpečnejšia. Čoraz viac sa totiž presadzuje zaujímavá hypotéza o tom, ako sa vlastne vírus HIV s následným smrteľným ochorením AIDS dostal do ľudskej populácie. Podľa rozhlasovej stanice BBC sa tak mohlo stať dokonca v dobre mienenej snahe získať vakcínu proti chorobe polio. Takýto výskum prebiehal v 50. rokoch v USA. Využili sa naňho tkanivové bunky z pečení 400 šimpanzov dovezených z afrického dažďového pralesa. Hypotézu podporuje a zároveň jej prenos na ľudí vysvetľuje fakt, že prvé príznaky infekcie HIV sa objavili naraz v niektorých amerických mestečkách, kde bola táto nová vakcína odskúšaná v rokoch 1957-1960. Prvý článok o prítomnosti HIV-1 vírusu u opíc sa objavil v roku 1986. O rok neskôr bola po prvýkrát vyslovená hypotéza prepojenia HIV nákazy u ľudí s týmto zdrojom, ale až v roku 1992 novinár Tom Curtis uverejnil článok, ktorý konečne získal celosvetovú pozornosť.

Prvé teórie o pôvode tejto zákernej choroby hovorili totiž o úniku nebezpečného vírusu z vojenských laboratórií. Bola to len polopravda a navyše zamieňala príčinu s následkom. Vážne sa touto myšlienkou naozaj zaoberali v obrovskom sovietskom vojenskom koncerne Biopreparat s 32 tisíc zamestnancami, vedenými vtedy 37-ročným Kanatjanom Alibekovom. Ten po svojom úteku na Západ dnes tvrdí, že mal na stole plány využitia HIV infekcie ako zbrane. Jeho kniha Direktorium 15 (v spoluautorstve s S. Handelmanom vyšla v roku 1999 v Mníchove) potvrdzuje, že v Sovietskom zväze pracovali na vývine biologických zbraní aj napriek podpisu medzinárodnej konvencie zakazujúcej použitie a vývoj bakteriologických zbraní. Až v roku 1988, s nástupom Michaila Gorbačova, sa pokúsili splniť podmienky tejto konvencie a navždy pochovať smrtonosné plány.

Tým však hrozba vzniku celej novej vetvy smrteľných ochorení prenesených zo zvierat na ľudí nekončí. Začiatkom augusta 1999 si 39-ročný nemecký kameraman Olaf Ullmann šiel ľahnúť v nedeľu ráno, práve sa totiž vrátil spolu so ženou a 18-ročným synom z atraktívnej pracovnej cesty z Pobrežia Slonoviny. Večer sa zobudil so 40-stupňovou horúčkou, ktorú sa nepodarilo znížiť. Okamžite ho previezli na kliniku vo Frankfurte a odtiaľ po dvoch dňoch vrtuľníkom do Berlína. Tú pozornosť si naozaj zaslúžil, vzniklo totiž podozrenie, že si z exotickej cesty priniesol hrôzu naháňajúci vírus Ebola.

Ebola sa ako nové ochorenie s dramatickým priebehom (napadnutý krváca do vnútorných orgánov a v horúčkach kašle krv) uviedlo začiatkom 90. rokov prípadom hromadného ochorenia s masívnou úmrtnosťou a takým celosvetovým ohlasom, že v Hollywoode na túto tému pohotovo nakrútili film s hviezdnym obsadením na čele s Dustinom Hoffmanom. Tá pozornosť je adekvátna pre dve skutočnosti - ochorenie sa vyskytlo v Afrike, ktorá má zlú povesť skúšobného kontinentu nových, nebezpečných nemocí, a vzniklo údajne prenosom z opíc.

Olafa Ullmanna sa ujali najlepší nemeckí špecialisti a dokonale ho izolovali od vonkajšieho sveta. Uložili ho do podtlakového stanu, z ktorého sa odčerpáva vydýchaný vzduch. Ošetrujúci personál, ktorý je s ním v priamom kontakte, nesmie opustiť stanicu. Úrady medzitým vyhlásili pátranie po všetkých, ktorí prišli v predošlých dňoch s postihnutým do styku. Jeho žena a syn dostali domácu karanténu, denne si niekoľkokrát merajú teplotu a jedlo im prináša zdravotná sestra. Ako to lakonicky zhrnula žena postihnutého Ullmanna - ostalo im "len čakať a dúfať"...

Hrozba trvá

Zhrňme si teda tri nové skutočnosti, pred ktoré nás spomenuté prípady priviedli:

  • reálnou sa stala hrozba prenosu infekcií zo zvierat na ľudí so smrteľnými následkami;
  • ukázala sa labilnosť masových chovov, ktorých nadprodukcia sa skokom môže stať pascou, kedy budeme voliť medzi dvoma nelákavými variantmi - riskovať novú chorobu šírenú týmito chovmi, alebo umierať hladom po kolapse týchto chovov a nemožnosti ich okamžitej náhrady z rozptýlených zdrojov či samozásobením;
  • poetickú alegóriu propagovanú Hemingwayom o tom, že nikto z nás nie je ostrovom samým pre seba, premenili posledné prípady na celkom praktický fakt, že nás musí zaujímať už aj to, ako sa majú kurčatá v Hongkongu a čo dávajú do krmiva sliepkam v Belgicku.

Autor je biológ, spisovateľ a publicista

 

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984