Lesk a bieda Nobelovej ceny
Keď Alfred Nobel podpisoval 27. novembra 1895 v Paríži pred notárom svoj vlastnoručne spísaný testament, v ktorom sa o. i. hovorilo, že "z kapitálu, čo správcovia pozostalosti uložia do cenných papierov, sa má vytvoriť fond, ktorého úroky sa každoročne rozdelia vo forme cien medzi tých, čo v predchádzajúcom roku preukázali ľudstvu najväčší úžitok", sotva tušil, že ním, jedným z najbohatších ľudí 19. storočia, takto založená cena (vlastne päť cien) bude v nasledujúcom storočí každoročne na sklonku roka vzrušovať milióny ľudí na svete a vyvolá mnoho kontroverzií.
Prvou kontroverziou bol sám testament. Nobel totiž zo svojho enormného majetku zanechal príbuzným a svojej milenke Sofii iba nepatrný zlomok (na dnešné peniaze niekoľko desiatok miliónov korún). Prakticky celé svoje imanie odkázal fondu, ktorý mal niesť jeho meno. Spor o právoplatnosť testamentu a o dedičstvo sa ťahal štyri roky: od Nobelovho úmrtia 10. decembra 1896 až do r. 1900, keď sa konštituovala Nobelova nadácia. Ďalší spor sa týkal inštitúcií, ktoré Nobel v testamente menovite uviedol. Veď rozhodovanie o cene za mier prisúdil nórskemu Stortingu, t.j. parlamentu (v tom čase Švédsko a Nórsko tvorili personálnu úniu). A pokiaľ ide o cenu za literatúru, stanovil, že ju bude udeľovať "Akadémia v Štokholme", čím mal na mysli Švédsku akadémiu, v tom čase už sto rokov existujúcu konzervatívnu inštitúciu, starajúcu sa o rozvoj švédskeho jazyka a literatúry. Pritom práve túto cenu mal dostať ten, "kto v literatúre vytvoril najvýznamnejšie dielo v ideálnom smere". Podľa výkladu prof. K. Espmarka a prof. K. Ahnlunda, členov Švédskej akadémie, ktorí sa opierajú o názor Nobelovho priteľa G. Mittag-Lefflera, "Nobel bol anarchista a ideálny znamenal preňho polemický či kritický postoj voči vláde, kráľovskému majestátu, manželstvu a celkove proti spoločnosti".
Navrhovanie kandidátov a rozhodovací mechanizmus
Nobelovu cenu po prvý raz udeľovali 10. decembra 1901, teda na piate výročie smrti veľkého donora. Medzitým Nobelom stanovené inštitúcie - Karolínsky inštitút (cena za fyziológiu a medicínu), Kráľovská švédska akadémia vied (ceny za fyziku a chémiu), nórsky Storting (cena za mier) a Švédska akadémia (cena za literatúru) - konštituovali svoje päťčlenné výbory a rozhodli o prvých cenách. (Šiestou cenou je od r. 1969 cena za ekonómiu. Na pamiatku A. Nobela ju založila Švédska banka a každoročne ju udeľuje Kráľovská švédska akadémia vied.) Navrhovanie kandidátov prebieha prakticky celých sto rokov podľa rovnakej procedúry: každý rok dostane približne dve až tritisíc oprávnených osôb pozvánku od sekretariátu Švédskej akadémie, resp. využije svoje právo oprávnenej osoby a na základe tzv. stálej pozvánky podá svoj návrh. Oprávnenými osobami v oblasti literatúry sú: predsedovia národných spisovateľských organizácií, profesori jazyka, literatúry, laureáti Nobelovej ceny. Oprávnená osoba podáva návrh v svojom mene a iba za seba. Návrh má byť formulovaný v niektorom svetovom jazyku (najlepšie v angličtine) a navrhovateľ v ňom vymenuje najvýznamnejšie kandidátove knihy a zhodnotí jeho dielo. Švédska akadémia takto dostáva k termínu (31. január) približne 300-400 návrhov, pričom ide zvyčajne o 100-120 spisovateľov. Nobelov výbor Švédskej akadémie môže 1. februára na svojom prvom zasadnutí pridať k zoznamu mená tých autorov, ktorí tam chýbajú, no ktorí by v zozname chýbať nemali. Prakticky to znamená, že poprední svetoví spisovatelia sa ocitajú na tomto zozname rok čo rok dovtedy, kým cenu nezískajú, alebo kým neprestanú byť pre navrhovateľov zaujímaví. Aj veľké osobnosti čakali na udelenie ceny minimálne šesť, maximálne dvadsaťpäť až tridsať rokov (napr. ruský exilový básnik J. Brodský a Nemec G. Grass). Nobelov výbor vyhodnotí zoznam kandidátov a na základe preštudovaných materiálov zaradí do užšieho výberu 5-9 kandidátov. Členovia výboru potom čítajú diela kandidátov v dostupných jazykoch, resp. si dávajú vyhotoviť odborné hodnotenia takých diel, ktoré dosiaľ do svetových jazykov preložené neboli. Svoje názory a hodnotenia priebežne konzultujú na pravidelných štvrtkových sedeniach. Častá je aj korešpondencia medzi členmi výboru. Sám proces rozhodovania, ako aj hlasovanie sú tajné a záznamy či zápisnice sa smú zverejniť až po päťdesiatich rokoch. Napriek príslovečnej švédskej mlčanlivosti a korektnosti sa však svet rok čo rok dozvie niečo zo zákulisia: najmä sami navrhovatelia a potom novinári chcú vedieť, prečo ich kandidát znova neuspel.
Idealistické smerovanie či politická integrita - meniace sa kritériá
Kritériá na výber laureáta sa za sto rokov menili viac ráz. Zmeny súviseli jednak s politickými pomermi vo svete, jednak s vkusom a prioritami stálych tajomníkov Švédskej akadémie či predsedov jej Nobelovho výboru. Prvých 10-15 rokov sa slová Nobelovho testamentu brali priveľmi vážne a cenu udeľovali za najpozoruhodnejšie dielo predchádzajúceho roku, pričom uprednostňovaní boli autori "idealistického smerovania", či historici píšuci v tom duchu. Cena sa teda neušla napr. L. N. Tolstému, pretože po r. 1900 už nenapísal žiadne veľdielo, ani A. Strindbergovi, či R. M. Rilkemu.
Od začiatku 20. rokov - s rastúcou reputáciou "nobelovky" - interpretovala Švédska akadémia postupne Nobelov testament v tom zmysle, že cenou treba odmeniť celoživotné dielo, pričom sem-tam brala do úvahy aj konkrétnu autorovu knihu (napr. Buddenbrookovcov Th. Manna či Starca a more E. Hemingwaya). Ak medzivojnové obdobie možno v postoji akademikov charakterizovať ako "klasicistické" (laureátmi sa stali nesporné osobnosti uctievajúce humanistické ideály a čerpajúce inšpiráciu v minulosti, či vo vidieckom živote, ako napr. K. Hamsun, W. S. Reymont, S. Undsetová, I. A. Bunin, P. Bucková, ale aj buričské či umiernené avantgardné zjavy ako G. B. Shaw, S. Lewis, L. Pirandello), do rozhodovacieho procesu po 2. svetovej vojne nesporne vstúpila politika, hoci akademici jej význam zakaždým bagatelizovali. Dlhoročný predseda Nobelovho výboru, významný spisovateľ, Kjell Espmark charakterizoval túto situáciu nasledovne: "Politický aspekt sa stal diskusnou témou po rozhodnutiach z r. 1953-1958 - ceny Churchillovi a Pasternakovi, prvé interné úvahy okolo kandidatúry Šolochova a stanovisko k Poundovi. Keď Šolochov r. 1965 cenu dostal, rozprúdila sa diskusia znova. Komentárov o údajnom politickom charaktere ceny pribúdalo najmä okolo r. 1970 (Solženicyn), 1971 (P. Neruda), 1980 (Milosz) a 1984 (Seifert). Tak ako v prípade Nerudu, aj v prípade Borgesa je najdôležitejšia básnikova integrita, respektíve trhliny v nej. Spisovateľovi, ktorý dá najavo svoju lojálnosť s neobmedzene vládnucim diktátorom, chýba duchovná samostatnosť, ktorá sa mala stať dôležitým prvkom identity budúceho laureáta. V diskusii s K. Vennbergom r. 1979 odpovedal A. Lundkvist na chýr, podľa ktorého práve on zabránil udeleniu ceny Borgesovi, tvrdiac, že Borges prejavil vďačnosť diktátorom Pinochetovi a Videlovi za to, že stoja na stráži a chránia západnú kultúru: "Nechcem zbytočne miešať politiku a literatúru, či už ide o Borgesa alebo o Ritsosa. Borgesa som preložil a predstavil švédskym čitateľom, vysoko si ho cením najmä ako básnika, no vidím aj hranice jeho umenia a zdá sa mi, že mu mnohí robia neprimeranú reklamu. Pokiaľ ide o jeho politické unáhlenia, v tomto prípade fašistickým smerom, znemožňujú mu podľa mňa stať sa z etických a humánnych dôvodov nositeľom Nobelovej ceny." Lundkvistov názor nemožno pokladať za reprezentatívny, pokiaľ ide o akadémiu. Dôležité je však, že ako jeden z mála bol schopný donútiť latinskoamerického kandidáta, aby takto prehodnotil svoj postoj.
Zdá sa, že práve Lundkvist bol najnešvédskejší spomedzi všetkých akademikov, že práve jeho nemlčaniu "vďačia" viacerí latinskoamerickí, ale aj európski a ďalekovýchodní autori za to, že smeli napraviť svoju povesť v očiach verejnosti. S príchodom nových tvárí do akadémie (na Lundkvistovu stoličku po jeho smrti zasadla r. 1992 vtedy sotva štyridsaťročná poetka Katarina Frostensonová, len pred 2-3 rokmi prišiel mladý literárny kritik Horace Engdahl, aby sa od leta t.r. stal stálym tajomníkom akadémie, členom sa stal aj Per Wästberg, šesťdesiatnik známy svojím sociálnodemokratickým postojom a odporom voči apartheidu), ako aj s rastúcou aktivitou "starších" členov (L. Forssella a K. Espmarka, ktorých spája príklon k anarchizmu až anarchosyndikalizmu) sa váhy rozhodovania naklonili smerom k rebelom, kritikom spoločnosti, kronikárom nepokoja (D. Fo, G. Grass). Lundkvist by mal z nich radosť, kým Österling či Gierow, ktorí "dirigovali" akadémiu od vojny až po 80. roky, sa možno obracajú v hrobe…
Slovenské ambície a vyhliadky
Nobelova cena po celých sto rokov Slovákov obchádzala. Najbližšie k nej mal A. Dubček: ako mi necelé dva roky po jeho smrti povedal v Oslo tajomník nórskeho Nobelovho výboru prof. G. Lundestad, Dubček patril k vážnym kandidátom na Nobelovu cenu za mier a chýbal možno iba rok, dva, aby po Walesovi a Gorbačovovi bol aj slovenský politik odmenený za naplnenie nádejí, ktoré v Strednej a Východnej Európe prebudil ako prvý a chýrny tvorca "Pražskej jari".
Od decembra 1991, keď vtedajšiemu predsedovi slovenského PEN klubu P. Vilikovskému prišlo prvé pozvanie zo Švédskej akadémie na nominovanie kandidáta, sa medzi 100-120 navrhovanými spisovateľmi každoročne ocitá aj Milan Rúfus. Jeho šance stúpajú počtom preložených kníh do svetových jazykov, ako aj mierou oboznámenia sa s jeho dielom zo strany vplyvných členov akadémie. Vlani menší výber z jeho básní preložil už spomínaný Ö. Sjöstrand, kresťanský básnik s poetikou blízkou Rúfusovi (Sjöstrand mimochodom prebásnil aj verše J. Seiferta, Cz. Milosza a W. Soyinku vždy niekoľko rokov predtým, než im bola udelená Nobelova cena) a na seminári o slovenskej literatúre v júni 1998 v Štokholme, kde doc. J. Zambor a V. Šikula vyzdvihli Rúfusovo dielo, sa zúčastnili okrem Sjöstranda aj terajší predseda Nobelovho výboru K. Espmarka a niekoľko švédskych básnikov.
Osemnásť členov Švédskej akadémie, ktorí rozhodujú o laureátovi (v skutočnosti iba pätnásť, pretože traja sa na protest proti nečinnosti akadémie vo veci S. Rushdieho odmietli zúčastňovať práce tejto inštitúcie) má v Nobelovej knižnici k dispozícii rozsiahly výber nielen Rúfusových kníh (v slovenčine i v prekladoch), ale aj kníh ďalších popredných slovenských autorov. Jeho šance na najvyššie svetové ocenenie v oblasti literatúry stúpajú a klesajú so záujmom akademikov o našu poéziu a vôbec kultúru. Veľa pre udržanie tohto záujmu môžeme urobiť aj my tu doma, najmä svojou tvorbou, no očakáva sa tiež primeraná aktivita našej ambasády v Štokholme. Tá v období pôsobenia veľvyslankyne K. Novotnej bola príkladná. Záujem akademikov o Slovensko a jeho literatúru, okrem systematického poskytovania informácií o najväčších zjavoch a trendoch v našej spisbe, vieme najprirodzenejšie udržať sústavným prekladaním švédskej poézie a prózy do slovenčiny.
Poznal som a poznám väčšinu členov akadémie, ktorí sú literátmi. Možno s nimi hovoriť o čomkoľvek, ale o kandidátoch a procese rozhodovania sa vyjadrovali a vyjadrujú veľmi skúpo. S jedným sa však v ostatných rokoch netaja: Rúfus patrí k vážnym kandidátom a jeho tvorbou sa minimálne dvaja z nich sporadicky zaoberajú. Aj to je už nádej. A ak k nej prirátame fakt, že laureátmi W. Szymborskou a G. Grassom sa po 10, resp. 15 rokoch pozornosť znova sústredila na literatúru Strednej Európy, môžeme vkročiť do nového storočia, ktoré bude aj novým storočím Nobelovej ceny, s istým optimizmom. Koncertný dom v Štokholme, kde kráľ každoročne 10. decembra odovzdáva diplomy a medaily laureátom, Stadshuset (radnica), očakáva, že do neho po tohtoročnom laureátovi G. Grassovi, ktorý na ocenenie čakal takmer 30 rokov, vstúpi skôr alebo neskôr aj predstaviteľ slovenskej kultúry.
Autor je básnik a prekladateľ
