O rozdieloch a hraniciach

Slovenský kinematografický "priestor" sa zhustil o jednu pozitívnu perspektívu. Na prelome mesiaca december sa v bratislavskom Istropolise uskutočnila "akcia", ktorá pozoruhodným spôsobom nadviazala na tradíciu tzv. veľkých medzinárodných festivalov. Prvý ročník Medzinárodného filmového festivalu (MFF) Bratislava poskytol slovenskej verejnosti cel kom slušnú možnosť zoznámiť sa s inými kinematografickými teritóriami, umožnil jej vnímať filmovú skutočnosť cez optiku odlišných národností.
Počet zobrazení: 1310

Slovenský kinematografický "priestor" sa zhustil o jednu pozitívnu perspektívu. Na prelome mesiaca december sa v bratislavskom Istropolise uskutočnila "akcia", ktorá pozoruhodným spôsobom nadviazala na tradíciu tzv. veľkých medzinárodných festivalov. Prvý ročník Medzinárodného filmového festivalu (MFF) Bratislava poskytol slovenskej verejnosti cel kom slušnú možnosť zoznámiť sa s inými kinematografickými teritóriami, umožnil jej vnímať filmovú skutočnosť cez optiku odlišných národností.

Rozsah filmov prezentovaný v piatich sekciách (Medzinárodná súťaž prvých a druhých hraných filmov, Európsky film, Nezávislé kino, Premiéry, /Ne/Zabudnuté debuty slovenských tvorcov, Alfred Hitchcock, Mimo oficiálnych sekcií) robí nemožným vzhliadnuť všetky tituly, ale napriek tomu je možné mapovať a posudzovať aktuálne tendencie svetovej kinematografie. Festival vo svojich sekciách ponúkol divákom takmer deväťdesiat filmov, ktoré zastupovali tvorbu všetkých kontinentov. Na úvod sa zbavme istých záťaží, ktoré nám vyplývajú z nášho štatútu "publicistických nahliadačov" a spomeňme filmy, ktorým sa dostalo oficiálneho uznania ziskom jednej z cien festivalu. Rozlíšme sterilitu nablýskanej cukríkovej hyperrealistickej perepúte a vyzdvihnime kvalitné filmové diela. Treba pripomenúť, že o ceny festivalu sa uchádzali filmy z kategórie prvých a druhých hraných filmov, ktoré svojim rukopisom môžeme radiť k tzv. umeleckému prúdu kinematografii a nepodliehajú zákonu trhu ako produkcia mainstreamu. Hlavnú cenu získal film belgického režiséra Yvana Le Moineho Červený trpaslík (Le nain rouge), ktorý všetkých ohromil svojou výtvarnou štylizáciou čiernobieleho obrazu a interpretačne bohatým textom. Ďalším oceneným filmom z celkom iného súdka je kolumbijský film režiséra Victora Gaviria Predavačka ruží (La vendedora de rosas). Na rozdiel od výtvarnej štylizácie filmového obrazu intelektuálne konštruovaného Červeného trpaslíka je film až drsne realistický, život neštylizuje, snaží sa uchopiť jeho extrémy i podstatu jazykom realizmu. Sociálny podtext, ktorý film obsahuje napokon realistické smerovanie emocionálne silnej výpovede nepriamo podmieňuje. Tento film si odniesol cenu i v kategórii najlepšia herečka. Za divácky najúspešnejší film a spolu s cenou filmových novinárov a cenou za najlepší mužský herecký výkon sa stal, čo do kvantity ocenení, najúspešnejší český film režiséra Sašu Gedeona Návrat idiota.

Chápanie ľudského subjektu

Na to, aby sme dokázali tvrdenie o prepojenosti spoločenského diania a umeleckej reflexie, nemusíme chodiť po príklad do dejín filmu. Už oddávna, akoby napovedal mýtus o umení, ktorý sa dodnes nepodarilo celkom rozbiť, umenie reflektovalo dianie, v ktorom vznikalo. Samo umenie, jeho protagonisti sú ponorení v spoločenských štruktúrach, v inštitúciách, ktoré vniesli do tohto sveta čudný absurdný poriadok na báze neosobnosti.

Demystifikácia a rozklad invariantných hodnotových komplexov osobitným spôsobom ovplyvňuje chápanie ľudského subjektu. Podstatná väčšina predstavených filmov pracuje s poukazovaním na subjekt, na jeho etické asanovanie vo víre vzťahov, čiže na kontrast medzi prežívaním jednotlivcov a ich príslušnosťou a prívzťažnosťou k iným subjektom (rodina, priateľstvo), k inštitúciám (pracovné vzťahy), alebo spoločenským formám vykorisťovania jedinca (mocou, spoločenskou a ideologickou podmienenosťou).

Za pozoruhodný snímok môžeme označiť americko - vietnamský projekt s názvom Tri sezóny, ktorý zobrazuje osudy piatich hlavných hrdinov. Režisér vietnamského pôvodu žijúci v USA Toni Bui nakrútil päť paralelne sa odvíjajúcich príbehov. O vietnamskom vodičovi rikše a vietnamskej prostitútke, ktorá diferencuje prežívaný svet na svet ulice, chudoby - čistej existencie a svet nablýskaných hotelov a lacných hodnôt bezstarostnej a bohatej spoločnosti. Citový chlad a konzumný odstup hotelových hostí ju cez osobnú krízu privádza na cestu spoznania tradične chápanej lásky a spriaznenosti človeka s človekom. Ďalšia hrdinka, živiaca sa predajom lotosových kvetov, je konfrontovaná a zasiahnutá módnym trendom populárnej kultúry v jej meste a to nahrádzaním tradičných prirodzených produktov umelými neživými vecami, ktoré prirodzenosť len zastupujú. Ďalej film Tri sezóny rozpráva príbeh malého chlapca, ktorý živí otca pouličným predajom "čačiek" pre turistov. Pre stratu kufríka s tovarom ho otec zbije a vyhodí na ulicu. Posledný príbeh hovorí o americkom veteránovi, ktorý prišiel do Vietnamu hľadať svoju "vojnovú" nemanželskú dcéru. I keď nemôžeme odhliadnuť od istého vábenia diváka na sentimentálnu strunu, film sa stal pozoruhodným oživením festivalu.

Fenomény súdobej skutočnosti

Mnohé diela vychádzali z faktu poukázať na určité fenomény súdobej skutočnosti pomocou extrémnych príkladov, situácií a atypických hrdinov. Tak sa stalo, že sa z kinematografií jednotlivých krajín vytratili normality a nahradili ich atypy. Prehnané karikatúry poukazujúce zamerané na odkrývanie skupinového chápania tradičných hodnôt ako láska - nenávisť, dobro -zlo, bohatstvo - chudoba. Poukazovaním na všeobecne prehliadané diferencie si festivalový divák sebareflexívne mohol rozšíriť spektrum názorovej paradigmy tvoriacej jeho individuálny aparát hodnôt. Z tohto hľadiska môžeme uskutočnenie festivalu na Slovensku pokladať za ojedinelú akciu - atrakciu s obrovským kultúrno-spoločenským prínosom.

Aktuálna festivalová produkcia na mnohých miestach sústredila svoju pozornosť na fenomény "bežného života" a tým ich neodvolateľne vyniesla na povrch. Témy ako drogy a tematika závislosti (Moje meno je Joe, Predavačka ruží, Acid House), homosexualita (Hlavou napred), pornografia (Pornograf), odcudzenie (Návrat idiota, Čínska obrana), cirkusová symbolika (Cirkus Palestína, Červený trpaslík), totálna chudoba (Mesto, Predavačka ruží), násilie, ako cesta sebapoznania a forma obrany pred zmanipulovanou uniformitou (The Fight Club).Oproti týmto skutočnostiam súčasného filmu pôsobila retro-sekcia Alfreda Hitchcocka ako bohapustá klasika.

I víťazný film má svoj extrém. Je ním trpaslík Lucien Lhott. Cez prizmu jeho "pohľadu zdola", ale na druhej strane cez jeho vysoké intelektuálne sily pozorujeme osud malého človiečika, ktorý protestuje proti čiernobielej optike kancelárskej škrobenosti sa rozhodne z pozície malého, ale slobodného človeka bojovať proti vysokosti, povýšenosti a nadutosti vysokých a vysokopostavených. Intelektuálne sa dištancuje od sveta nad 150 cm, zamestná sa v cirkuse ako klaun a akceptuje len svet detí. Filmy ako Červený trpaslík a Cirkus Palestína ukázali, že používajú priestor cirkusového šapito v zmysle akejsi slobodnej nezávislej a bláznivej inštitúcie, ktorá dokáže bez obmedzení putovať krajinami a svojím zameraním ostať autonómnym nezávislým celkom. A práve v prítomnosti cirkusového sveta ako špecifickej diferencie od okolia sa na povrch vyplavia problémy "racionálnych" komunít, či už náboženských alebo štátnych ideológií. V prípade Červeného trpaslíka sa cirkus stáva pre Luciena Lhotta úkrytom a protagonisti filmu Cirkus Palestína sa pri svojom pobyte v Izraeli stanú svedkami izraelsko-palestínskeho konfliktu. Obidva tieto filmy hovoria o obrovskej túžbe po individuálnej alebo národnej slobode.

Diferencia - hlavné posolstvo festivalu

Všeobecná akcentácia plurality v predvádzaných filmoch (ktoré sme vzhliadli) bez ohľadu na spôsob, ako sa s pluralitným nazeraním filmové posolstvo vyrovnáva, by sa dala označiť za jeden z atribútov sumy filmov, ktorú nám festival ponúkol.

Stojíme mimo centrálneho diania, zaujíma nás všetko periférne. Periféria často stojí ako názov filmu (Predmestie), ktorý determinuje priestor, v ktorom sa film odohráva (Predavačka ruží, Mesto). Pojem periféria môžeme rozšíriť z predstavovaných postáv, ktoré sú nositeľmi diferencií od normality, na samotný priestor, v ktorom sa pohybujú, i keď by sme si ťažko vedeli uvedomiť diferenciu predstavovaného subjektu bez zobrazenia jej backroundu. Týmto spôsobom sa filmy odohrávajú vo vlastnom svete filmu (The Acid House, The Fight Club), odohrávajú sa na predmestiach, na lodiach, v prostrediach národnostných komunít vo veľkomestách. Diferencia priestoru, postáv, ktoré sa v tomto prostredí pohybujú a zobrazenie nenormality vzťahov by sa dala celkom dobre predefinovať a označiť všeobjímajúcou definíciou alebo návodom pre úspešnosť filmu, totiž: "Ľudia chcú vidieť to, čo ešte nevideli."

O teórii šoku v reklame by vedeli marketingoví experti prednášať celé hodiny. Podľa nášho názoru, v súhlase s teóriami informačnej presýtenosti a kondenzovanosti skutočnosti, je v narkotickej kultúre teória šoku považovaná za veľmi účinnú stratégiu pre navodenie záujmu diváka, pre jeho vtiahnutie do deja (identifikácia) a následný účinný efekt katarzie. Problém otupenosti publika, ako ho zaznamenáva západná kultúra, sa stal jednou z hlavných tém festivalu, osobitne prejavom americkej kinematografie (Americká krása, The Fight Club). Diferencia, hlavné posolstvo festivalu, predstavuje akýsi spoločný menovateľ. Zobrazenie filmovými hrdinami prežívaných dejov odvádza divákovu pozornosť od komplexného chápania balíka diferencií. Záleží potom od jeho schopnosti a miery stotožnenia, aby si dokázal zovšeobecniť predvádzané posolstvá filmov. Ak televízia prezentuje svoje informácie v sériách sterilných zhustených klipov "od všelikde o niečom" podľa miery bombastickosti a šokovatelnosti, tak práve filmové predstavenia takéhoto charakteru vnášajú do nášho života mieru konkrétnych, na obsahy bohatých udalostí.

Film ako jediné médium dokáže zachytiť človeka v jeho totalite. Jedným z najzaujímavejších príspevkov festivalu bol osobitý film - dokument režiséra Davida Rikera Mesto o živote latinskoamerickej komunity žijúcej v New Yorku. Režisér venoval príprave filmu päť rokov. Podarilo sa mu s neobyčajnou silou, s prihliadnutím k tendenciám cinema -varieté (film -pravda) realisticky zachytiť sugestívnou kamerou osudy najchudobnejších vrstiev obyvateľstva v konfrontácii k ich životnému priestoru. Riker prezentoval štyri pohľady na mesto očami týchto ľudí, s dôrazom na nelichotivé aspekty mestskej kultúry. Bol to živý obraz chudoby produkovanej mestskou kultúrou, kde vládnu len hodnoty trhu a ľudský život má hodnotu pálenej tehly za pätnásť centov. V tomto zmysle ohlásil Michel Foucault "smrť človeka", ako charakteristickú danosť súčasnosti. Pojem mesto zahŕňa určitý pomyselný celok, ktorí je tvorený singularitami (jedinečnosťami) a navzájom nespojiteľnými diferenciami. Preto môžeme hovoriť o decentralizovaných samostatných uzloch (diferencia centrum - periféria sa nám stráca), ktoré medzi sebou vytvárajú nepriepustné hranice. Hranice sú vždy len umelé a jasne definované, vymedzujú a oddeľujú. Všetky filmy sa vlastne snažili hovoriť o týchto hraniciach, uchopiť ich a následne skonštatovať, že skutočné hranice sú v nás.

V tomto zmysle môžeme potvrdiť, že jedine festival ako celok, tým že sa uskutočnil, istú hranicu na slovenskom kinematografickom priestore prekonal a podal nám výpoveď o singulárnych hraniciach a problémoch jednotlivých kinematografií. Z toho pohľadu môžeme označiť snahu organizátorov MFF za ojedinelý, avšak múdry krok, i keď aj sám festival mal ohraničenie. To najhoršie, že už skončil, nám pomôže prekonať odhodlanie ľudí pripravovať takéto podujatia aj do budúcna. Zomrel kráľ, nech žije kráľ. Dovidenia na MFF Bratislava 2000.

Autori študujú filmovú vedu na VŠMU

 

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984