Spoveď rodiny Osztatných
Román Pála Závadu Jadvigin vankúšik (Kalligram, Bratislava 1999) je najväčšou udalosťou posledných rokov v Maďarsku. Spisovateľ, predtým známy svojimi sociografickými spismi len v úzkom odbornom kruhu, sa práve zásluhou tejto knihy stal všeobecne uznávaným autorom, o čom svedčia aj štyri vydania jeho románu od roku 1997.
Kniha môže zaujať slovenských čitateľov najmä tým, že príbeh sa odohráva v slovenskom prostredí na juhovýchode Maďarska (Tótkomlóš a okolie), čo sa prejaví aj na jazyku knihy. Román je z hľadiska žánru denníkom. Začína ho písať Ondriš Osztatní v roku 1915 deň pred svojim sobášom s Jadvigou Palkovitsovou, adoptovanou dcérou jeho vlastného otca. Po jednotlivých väčších častiach Ondrišovho denníka nasledujú reflexie, záznamy Jadvigy, ktoré vznikli po roku 1937 počas čítania denníka. Tieto "vsuvky" sú v podstate listy, vtedy už mŕtvemu manželovi.
Denník a záznamy Jadvigy číta aj ich mladší syn Mišo Osztatní, ktorý je v podstate "redaktorom" spisov svojich rodičov: jeho poznámky sprevádzajú celý text. Spočiatku sú to poznámky pod čiarou, no neskoršie splývajú s textom a na konci, po smrti svojej matky, sa on sám stane jediným autorom rodinnej ságy (posledné záznamy pochádzajú z roku 1987). Mišo sa ako "redaktor" usiluje nájsť súvislosti medzi jednotlivými udalosťami, pocitmi v textoch svojich rodičov, ale kým otcov denník je písaný takmer presne chronologicky, matkine záznamy sú často neúplné a menej vecné. Existencia styčných bodov medzi jednotlivými časťami je aj pre samého Ondriša spochybniteľná.
Na základe toho, o čom hrdinovia rozprávajú, čo zo svojho života považujú za dôležité, sa v čitateľovi vynára obraz ľúbostného trojuholníka a v rámci toho tragédia aspoň dvoch ľudí. Tragédia Ondriša, ktorého jedinou túžbou je rozplynúť sa v láske s Jadvigou, nekonečné telesné a duševné odovzdanie sa, neodlučiteľnosť a absolútne spolunažívanie, kým Jadvigina dráma spočíva práve v tom, že sama nie je schopná ani prijať ani opätovať takúto oddanosť, ako sama píše: nie je "úžitkovou rastlinou", ale "divým kvetom". Z informácií a príbehov narátorov sa vytvorí aj obraz malej uzavretej komunity a jej stretnutia s dejinami. Nie náhodou nazval Lajos Grendel tento román stredoeurópskou podobou Márquezovej knihy Sto rokov samoty. S výnimkou mytologickej roviny sa na stránkach románu rozvíja veľkolepá epopeja, ktorá smeruje k materiálnej, morálnej i fyzickej skaze. Z majetku rodu Osztatníkovcov, najbohatších gazdov v obci, na konci príbehu ostáva iba chátrajúci dom. Z posledného člena rodiny sa v bezvýchodiskovej situácii stane udavač, a zostáva celkom sám, takmer bez akýchkoľvek ľudských kontaktov vo svojom vlastnom uzavretom svete. Nomen est omen: podľa Osztatníkovcov ich priezvisko znamená - posledný. Umĺknutím Miša zmizne aj posledná živá bytosť z príbehu.
Najzaujímavejšou rovinou románu je práve jeho jazyková časť. V pôvodnej maďarskej verzii je maďarský jazyk obohatený výrazmi archaického jazyka dolnozemských Slovákov, kým prekladateľka Renata Deáková za jazykový základ slovenskej verzie zvolila slovenčinu zo začiatku 20. storočia, charakteristickú (aspoň pre nás) ťažkopádnejším spájaním viet, a tá je spestrená maďarskými výrazmi a výrazmi slovenského dialektu z okolia Tótkomlóša.
Autorka je publicistka
