Macao pod správou Pekingu
Dvadsiateho decembra 1999 portugalská kolónia Macao (čínsky Ao-men), nachádzajúca sa v juhovýchodnej Číne západne od Hongkongu, prejde pod správu čínskych úradov. Päťstotisíc obyvateľov Macaa (95% tvoria Číňania) vstupuje na konci storočia do novej etapy.
Macao bolo tradične čínskym územím, ale v dejinách cisárskej Číny až do začiatku 16. storočia nehralo významnú úlohu. Až príchod portugalských moreplavcov na juhovýchodné pobrežie Číny v roku 1517 spôsobil zmenu. Portugalci sa najprv usídlili v neďalekom Kantone, ale po konfliktoch s miestnymi úradmi museli prístav v roku 1523 opustiť. Pri druhom pokuse etablovať sa na čínskom území už postupovali systematickejšie: v roku 1553 si od cisára dynastie Ming Ťia-čchinga prenajali polostrov Macao, kde o štyri roky neskôr vytvorili vlastnú správu a územie fakticky prešlo pod ich kontrolu, hoci formálne museli každoročne požiadať o predĺženie nájmu. Macao zohralo významnú úlohu pri kultúrnych a obchodných kontaktoch Európy s cisárskou Čínou. V druhej polovici 16. storočia tu založili jezuitský seminár, v ktorom pôsobili najvýznamnejší misionári šíriaci kresťanstvo vo východnej Ázii (napríklad Matteo Ricci). Až do roku 1842 bolo jediným prístavom oficiálne otvoreným pre európskych obchodníkov. V polovici 19. storočia bola vtedajšia čínska dynastia Čching vystavená silnému tlaku európskych koloniálnych mocností a Portugalsko využilo slabú pozíciu Číny: od roku 1850 definitívne prestalo platiť nájom za územie a neskôr dosiahlo, že Čína súhlasila s prechodom Macaa do trvalej, časovo neohraničenej správy Portugalska.
Prechod pod čínsku správu
V priebehu II. polovice 19. storočia, po prvej ópiovej vojne v rokoch 1839-42, dynastia Čching bola nútená podpísať s európskymi mocnosťami celý rad tzv. nerovnoprávnych zmlúv, ktoré Európanom garantovali rozličné privilégiá. Čínska ľudová republika hneď po svojom vzniku deklarovala, že tieto zmluvy pokladá za nulitné a väčšina bývalých koloniálnych území prešla pod jej správu. Jedinými výnimkami boli Hongkong (od 1. júla 1997 pod čínskou správou) a Macao. Rokovania čínskych predstaviteľov s portugalskou vládou sa oficiálne začali až po roku 1979, keď ČĽR a Portugalsko nadviazali diplomatické styky. Už v roku 1974 portugalská vláda ponúkla čínskej strane prinavrátenie Macaa a o dva roky neskôr zmenila jeho status zo zámorskej provincie Portugalska na "čínske územie pod portugalskou správou". Následné stiahnutie portugalskej armády signalizovalo záujem postupne sa vzdať suverenity nad Macaom.
Samotné rokovania sa začali v máji roku 1985, keď portugalský prezident A. dos Santos Ramalhe Eanes navštívil Peking. V tomto období už prebiehali intenzívne rozhovory medzi čínskou stranou a britskou vládou o otázke Hongkongu a čínsko-portugalské rokovania postupovali podľa tohto modelu. Niekoľko kôl diplomatických rokovaní v priebehu roka 1986 vyvrcholilo Spoločným vyhlásením vlády ČĽR a vlády Portugalskej republiky o otázke Macaa 26. marca 1987 v Pekingu. Spoločné vyhlásenie 13. apríla 1987 podpísali obidvaja premiéri, A. Cavaco Silva a Čao C-jang. Obsahuje aj ustanovenie o tom, že Macao prejde pod čínsku správu 20. decembra 1999 a na jeho území vznikne Zvláštna administratívna oblasť (ZAO) Macao.
Podobnosť s Hongkongom
Spoločné vyhlásenie vychádza z rovnakých princípov ako čínsko-britský dokument o Hongkongu: v duchu Teng Siao-pchingom formulovanej zásady "jeden štát, dva systémy" zaručuje Macau vysokú miera autonómie (s výnimkou zahraničnej politiky a obrany) a zachovanie spoločenského a ekonomického poriadku na najbližších 50 rokov. Konkrétne predstavy o spoločenskom zriadení a prechode Macaa pod čínsku správu sú zakotvené v Základnom zákone, ústave ZAO Macao, ktorý upresňuje aj mechanizmus prevzatia moci. Základný zákon garantuje nezávislosť výkonnej, zákonodarnej a súdnej moci. Zákony ČĽR - s výnimkou niekoľkých zákonov o štátnych symboloch, hlavnom meste - nebudú platiť (v prípade výnimočnej situácie je možné rozšíriť platnosť zákonov ČĽR aj na územie Macaa). Zákon umožňuje administratíve Macaa uzatvárať obchodné a iné dohody nepolitického charakteru so zahraničnými partnermi a zachovať si členstvo v medzinárodných organizáciách pod hlavičkou "Čína, Macao". Úradnými jazykmi budú čínština a portugalčina, všetci obyvatelia, ktorí viac ako sedem rokov bývajú na území štátu, sa stanú obyvateľmi ZAO (asi pätina z nich vlastní aj portugalský pas). Základný zákon špecifikuje aj spôsob vytvorenia novej vlády, ktorý je - ako v prípade Hongkongu - plne v rukách Pekingu: v máji 1998 Stály výbor Celočínskeho zhromaždenia ľudových zástupcov vytvoril Prípravný výbor Zvláštnej administratívnej oblasti Macao, ktorého úlohou je kreovať orgány výkonnej, zákonodarnej a súdnej moci. Jednou z úloh Príravného výboru bol aj výber 200 členov Volebného výboru, ktorí 15. mája 1999 za prvú hlavu výkonnej moci ZAO Macao zvolili Edmunda Ho Hau Waha, 44-ročného rodáka z Macaa s dobrými kontaktmi s pekingskou vládou (v súčasnosti je okrem iného členom Stáleho výboru Celočínskeho zhromaždenia ľudových zástupcov).
Emócie zostanú bokom
Posledné problematické otázky pomohla vyriešiť tohtoročná návšteva čínskeho prezidenta Ťiang Ce-mina v Portugalsku, počas ktorej sa strany dohodli na tom, že Čína rozmiestni na území Macaa ozbrojené sily ešte pred 20. decembrom (Základný zákon pôvodne s dislokáciou čínskeho vojska v Macau vôbec nerátal). Macao a Hongkong majú v rámci ČĽR oveľa väčšiu mieru autonómie ako tzv. autonómne oblasti jednotlivých národnostných menšín žijúcich v Číne. Dvojročné skúsenosti z Hongkongu svedčia o tom, že čínske úrady nemajú záujem robiť dramatické zmeny. Situácia politických strán dôsledne obhajujúcich ľudské práva a kritizujúcich čínsku realitu v tejto oblasti sa v Hongkongu síce zhoršila, ale v Macau je miera občianskej angažovanosti menšia a tieto otázky nebudú hrať kľúčovú úlohu.
Návrat Macaa pod správu Číny má pre pekingskú vládu najmä symbolický význam. Krajina nie je takým významným obchodným a finančným centrom východnej Ázie ako Hongkong a neprechádza pod čínsku správu z rúk takej významnej mocnosti ako Hongkong. Pre Portugalsko nepredstavuje odovzdanie Macaa emocionálny problém. Prechod pod čínsku správu sa nepochybne zaobíde bez podobného mediálneho záujmu ako "handover" Hongkongu v júli 1997.
Čínske vedenie a aj obyvateľstvo vníma návrat Macaa do vlasti oveľa emocionálnejšie, keďže reprezentuje poslednú cudziu kolóniu, o ktorú Čína prišla v rámci systému nerovnoprávnych zmlúv. Prinavrátenie Macaa pod správu ČĽR pre Číňanov symbolizuje politický a ekonomický vplyv Číny 90. rokov, ktorá už nie je v defenzívnom postavení a dokáže efektívne presadzovať svoje záujmy. Prechod Macaa pod správu centrálnej vlády využije aj Ťiang Ce-min, ktorý sa usiluje zabezpečiť si v panteóne novodobých dejín Číny miesto hneď vedľa Mao Ce-tunga a Teng Siao-pchinga. Ťiangovi, ktorý do veľkej politiky vstúpil po zásahu armády proti demonštrantom v júni 1989, keď sa stal generálnym tajomníkom ÚV KS Číny a roku 1993 ho zvolili za prezidenta, sa podarilo získať si povesť pragmatického štátnika: ekonomika v 90. rokoch sa v podstate úspešne rozvíjala, spoločenská stabilita sa výrazne nenarušila (ani po smrti Teng Siao-pchinga začiatkom roku 1997), absolvoval niekoľko pompéznych zahraničných návštev (v októbri 1997 bol v USA, v októbri 1999 vo Veľkej Británii a vo Francúzsku) a ako najvyšší predstaviteľ ČĽR sa zúčastnil obnovenia čínskej suverenity v Hongkongu a v Macae. Napriek pozitívnym skúsenostiam s princípom "jeden štát, dva systémy" v Hongkongu len ťažko očakávať, že tento model prinavrátenia kolónie pod čínsku správu možno analogicky použiť aj v prípade zjednotenia s Tchaj-wanom. Táto úloha zostane až pre Ťiangových nástupcov.
Autor je sinológ a tibetológ, pracuje v Kabinete orientalistiky SAV
