Spomienky na Alexandra Dubčeka
Patrím k tým niekoľkým ešte žijúcim pamätníkom, ktorých rok 1968 zastihol vo funkcii člena predsedníctva ÚV KSS, ktorého prvým tajomníkom bol vtedy Alexander Dubček - neskorší symbol zápasu s dogmatizmom, primitivizmom a za demokratické slobody v našej spoločnosti.
Nebol som vtedy profesionálnym politikom. Pracoval som v tom období v Martine ako generálny riaditeľ VHJ-ZŤS Martin, túto organizáciu som predtým zakladal. V roku 1966 som bol zvolený do ÚV KSS a zároveň za člena jeho predsedníctva. Bolo to prekvapivé a zvlášť prekvapivé pre mňa. Za tým stál práve A. Dubček, ktorý ma tam navrhol a dal zvoliť. Neviem dodnes na základe čoho sa rozhodol pre takéto riešenie. Príliš ma osobne nepoznal. Iba z náhodných stretnutí a z niektorých zasadnutí predsedníctva ÚV KSS, na ktorom sa prerokovávala špeciálna výroba. Z jeho strany išlo viac o sprostredkované poznanie od iných. Bolo to síce ocenenie mojej práce i mojej kvalifikácie, no ja osobne som sa z toho príliš netešil. Značne mi to skomplikovalo život, i bez toho som bol pracovne veľmi zaťažený. Okrem toho moje odborné a osobné predpoklady boli skôr vhodnejšie pre prácu v priemysle, menovite v strojárenstve. Musím však priznať, že členstvo v najvyššom politickom výkonnom orgáne mi predsa len potom uľahčovalo prácu v priemysle.
Aký bol Alexander Dubček?
Počas mojej činnosti v tomto orgáne potom som mal možnosť bližšie spoznať A. Dubčeka. Ako som ho poznal? A. Dubček bol človek povahou otvorený až dôverčivý, často až príliš. Jeho konanie a postoje voči iným neboli veľmi komplikované, boli priame. K ľuďom mal veľmi dobrý prístup, veril v ich pozitívny vzťah k veciam okolo nás. Vedel vypočuť ich problémy a starosti a mal pre ne pochopenie. Nebol človekom, ako som ho poznal, ktorý ide bezohľadne za svojím cieľom, ktorý si vopred postavil a takých je v politike väčšina. Do funkcií, ktoré v spoločnosti zastával, dostával sa podľa mňa ani nie tak na základe svojich pozitívnych vlastnosti, ako skôr na základe toho, že iným nerobil problémy. Všeobecne sa verilo, že sa s ním dá vyjsť. On sa naozaj o to usiloval. Nebol veľmi rozhodný pri riešení veci. Nikdy k riešeniu nepristupoval "sekernícky".
Stav v spoločnosti koncom 60-tych rokov a hľadanie riešenia
Situácia v ekonomike sa zauzlovala, hlavne v priemysle, čo sa prejavovalo aj v politickej situácii. Vedenie spoločnosti nestačilo reagovať na situáciu a vtedajšie problémy sa vo všeobecnosti koncentrovali a personifikovali do osoby A. Novotného, 1. tajomníka ÚV KSČ a prezidenta republiky, ktorý sa všeobecne pokladal za kľúčovú príčnu neriešenia týchto problémov. Neschopnosťou reagovať na danú etapu vývoja krajiny trpeli vo všeobecnosti celé stranícke, vládne a hospodárske garnitúry, celá riadiaca hierarchia. Riadenie v celej spoločnosti bolo na veľmi nízkej úrovni.
A. Dubček patril ku kľúčovým kritikom režimu A. Novotného, jeho dogmatického prístupu k spoločenskému vývoju. V januári 1968 sa podarilo na pléne ÚV KSČ zbaviť A. Novotného funkcie 1. tajomníka a novým šéfom strany sa stal A. Dubček. Bolo to veľké prekvapenie. Objektívne veci posudzujúc, Dubček mal určité vlastnosti, ktoré boli opakom jeho predchodcu. Bol tolerantný, bol ochotný o veciach diskutovať a hľadať riešenia. Nevidel v každom, kto prichádzal s kritikou, iba nepriateľa socializmu. Ťažko povedať, čo rozhodlo. Je pravdepodobné, že u väčšiny práve tieto jeho vlastnosti. Nemal v pléne ÚV KSČ žiadnych vyhranených nepriateľov a členovia pléna s ambíciami presadiť vlastné názory aj záujmy, zrejme predpokladali, že tieto ich snaženia sa môžu naplniť.
Pojanuárový vývoj
Po odstavení A. Novotného sa situácia neupokojila, práve naopak. Toto obdobie je opradené mýtmi a legendami, ktoré v svojej prevládajúcej väčšine nie sú pravdivé. Hovorí sa často o tom, kde dnes mohla byt naša krajina, aké obrovské straty pre ňu predstavovalo obsadenie Československa spojeneckými vojskami. Tieto názory sú silno poznačené politickými záujmami a sú prehnané. Osobne za najväčšiu stratu, ktorá postihla našu krajinu, pokladám to, že spoločnosť v týchto rokoch stratila svoju intelektuálnu špičku, vedomostné a vzdelanostné jadro spoločnosti. Mnoho vzdelaných a zvlášť tvorivých ľudí, schopných formovať nové prístupy a východiská z daného stavu, buď z krajiny odišlo, alebo sa stali pre svoju predchádzajúcu angažovanosť pre spoločnosť nepoužiteľnými. Nemohli byť využití na riešenie našich kľúčových problémov, ktoré zostali a pôsobili ďalej. V tom vidím hlavné nešťastie tohto obdobia. Naše hlavné starosti v hospodárstve krajiny zostali dlhodobo neriešené, príčiny predchádzajúceho výbuchu pôsobili i ďalej a museli sa v spoločnosti v budúcnosti prejaviť v ešte naliehavejšej forme. A o dve desaťročia sa i skutočne prejavili.
V tzv. normalizačnom období, som sa nestretal bezprostredne s A. Dubčekom. Iba sa mi vyčítalo, že v listoch, ktoré posiela A. Dubček najvyšším orgánom a predstaviteľom štátu pri kritike našich pomerov, odvoláva sa na moju publicistiku. Rovnako sa mi vyčítalo, že túto moju kritiku využívajú zahraničné agentúry - Slobodná Európa a Hlas Ameriky vo svojom vysielaní do Československa.
Po prevrate roku 1989
S A. Dubčekom som sa stretol ešte raz. Bolo to v decembri roku 1989. Navštívil som ho doma a hovorili sme spolu o všetkom možnom. Konkrétnu predstavu o budúcnosti našej krajiny sme nemali. Bol vtedy veľmi poznačený minulosťou, neustále sa k nej vracal i keď sa už zúčastňoval vtedajšieho politického diania. Ťažkal si predovšetkým na správanie V. Havla voči nemu na pražských akciách, ktorých sa zúčastnil a pokladal ho za svojho súpera vo svojich politických ambíciách. Jeho pohľad na veci okolo nás, sa mi vtedy zdal nie príliš vecný a reálny. Po niekoľkých dňoch ma volal v noci telefónom, išlo mu o voľbu prezidenta, na čo som ja pochopiteľne v tom období nemal naprosto žiadny vplyv, o čom som ho veľmi ťažko presviedčal. K vývoju, ktorý prebieha okolo nás, som presvedčený, že Alexander Dubček ako hlavný aktér roku 1968 by mal nielen hlboké výhrady, ale odmietal by ho.
A. Dubček a naša história
Celkove, pokiaľ ide o osobnosť A. Dubčeka, dodnes si myslím, že bol v mnohom zneužitý pracovníkmi, ktorí ho v roku 1968 obklopovali. Hovoril a robil i to, čo nebolo celkom jeho presvedčením. Možno ani nemohol inak. Prostredie vo vtedajšom ústrednom orgáne strany nebolo najpriaznivejšie. Dubčekovi spolupracovníci to využívali a zneužívali. Inak by predsa A. Dubček nemohol uveriť - ako som sa sám presvedčil, vo svoju genialitu a neomylnosť vlastnej osobnosti. Poznal som ho pred tým ako čestného človeka, komunistu. I keď, ako vieme, ďalej sa "vyvíjal", vzdal sa svojho presvedčenia a skončil nielen v sociálnej demokracii, ale názorovo i ďalej vpravo.
Do dejín významných slovenských politikov by mal vojsť iba ako symbol osobnosti s odvahou postaviť sa proti zneužívaniu moci, proti zaužívaným stereotypom, proti frázerstvu a rutinérstvu, usilujúci sa nájsť pravú podstatu vecí. No nie ako symbol boja proti socializmu, na ktorý sa ho snažia dnes mnohí pasovať. Takýmto symbolom by on určite nechcel byť. Tak o ňom píšem v knihe Cesta do prepadliska z roku 1997, i keď som si vedomý toho, že mýtov a legiend sa ľudia veľmi neradi vzdávajú.
Redakčne upravené a krátené
