O Slovensku a Slovákoch
Príbeh Urbanovej hry Beta, kde si? sa síce odohráva v dvadsiatych rokoch na slovenskej dedine, ale v trnavskej inscenácii sa môže odohrávať kedykoľvek a kdekoľvek.
Scénický obraz udalosti zo života dediny, ktorá šírením klamstiev nepriamo prinúti mladé dievča siahnuť si na život, je divadelne príťažlivou metaforou zloby a odvahy slovenského človeka. Obrazom zloby, tej čiernej stránky jeho povahy, ktorá zámerné klamstvo najprv šušotaním, neskoršie už verejne, ešte viac nafukuje. Obrazom nedostatku odvahy človeka postaviť sa na odpor, vyjadriť verejný nesúhlas. Hosťujúci režisér Marián Pecko ponúka divadelne sugestívne zrkadlo holubičích pováh, ktoré povyšuje do pozície sudcu, rozsudok ktorého znie - lynč. Inscenácia je príťažlivá pre široké publikum - od mládeže, ktorá ju možno primárne vníma ako obraz generačného sporu, cez tých skúsenejších, ktorí už vnímajú jej rôzne myšlienkové presahy a spoločenské súvislosti, až k tým, pre ktorých je pripomenutím rudimentárnych koreňov národa a jeho tradičnej morálky.
Prvé, čo v hľadisku Trnavského divadla upúta, je kontrapunkt svetla, svietenia a farby kostýmov. Reflektory položené na zemi i stojky po bokoch zdôrazňujú, že ide o divadlo. Hľadať paralely so súčasnosťou by bolo krátkozraké, Peckov obraz má širšie dimenzie. Načiera hlbšie do duše človeka, ohraničeného dejinnými udalosťami a súvislosťami. Odhaľuje jeho neistotu, slabosť, vyvyšuje silu väčšiny.
Hra symbolov
Lavice po bokoch v zadnej časti javiska pripomínajú kostol, do ktorého sa ľudia utiahnu, aby sa zbavili hriechov. Nespovedajú sa, nežiadajú o rozhrešenie, jednoducho vojdú a vyjdú, aby mohli vedome či nevedome páchať hriechy ďalej. Dlhý stôl v strede javiska, prikrytý bielym obrusom, spolu s drevom na podlahe na proscéniu vytvára kríž, ktorý sa viackrát objavuje aj na výreze zadnej steny - horizontu. Tento otvor znamená únik zo sveta a má vlastné pravidlá. Modrá farba ako nádej, keď prichádza rozosmiata Beta domov zo služby, sa mení na ružovú, ako sladký pach krvi, za tým na červenú, ako požiar, čo sa už nedá uhasiť. Tanečná hudba, sprevádzajúca jej príchod, prináša optimizmus. Neskoršie kvílenie huslí evokuje prosbu o odpustenie, matkin i dcérin plač, zároveň však pripomína vŕzganie v duši, akoby človek nevedel, na ktorú stranu sa má pridať.
Od realizmu ku grotesknu
Usmievavá Beta Bibiany Ondrejkovej prináša na javisko mladosť, vyžaruje z nej čistota ducha i tela. Lyrickosť a jemná zasnenosť výrazu jej tváre akoby čosi skrývali. Bezstarostnosť sa pomaly zmení na vzdor voči otcovi. I ten je spočiatku láskavý, mení sa až po konflikte s dcérou, ktorý vyvrcholí jej vyhodením z domu. Vladimír Jedľovský vytvoril otca ako postavu kompaktnú, plnú potláčanej emotívnosti a osobnostnej sily, ktorá hrdinu neúprosne vedie k neželanému výsledku jeho konania. Otec i dcéra sa tak vlastnou neústupčivosťou dostávajú do patovej situácie, z ktorej niet úniku. Beta ho však vlastnou smrťou nachádza. V tej chvíli nie je podstatné, či dobrovoľne a či jej v tom ,,pomohli", lebo lynčovanie davu pokračuje aj po smrti. Pochovať či nepochovať, podľahne predstaviteľ cirkvi psychóze davu, alebo sa dokáže vzoprieť? Ján Topľanský ako farár vystačí s malými gestami, silu svojich pochybností a otázok vyjadruje cez intonáciu, pohľad, úklon hlavy. Hybnou silou dediny i diania na trnavskej scéne sú ženy. Tvrdohlavej a hrdej Bete kontruje Košľavá, čo vymyslela lož o Bete prespanke a ktorá jej nepraje ani večný odpočinok vo vysvätenej zemi. Už príchod Košľavej sprevádza nadľahčená hudba, ako intermezzo v jej románikoch lásky. Stačí zasiať semienko a pri staropanenských predstaviteľkách rozvetvenej Betinej rodiny (Horecká, Šimčíčka, Čobejka - Mária Jedľovská, Nina Kočanová, Mária Landlová), čo útočia ako supy, sa z neho vykľuje úroda.
Mimickými a gestickými výrazovými prostriedkami (radosť, zastrené šibalstvo v očiach) Košľavá Táne Radevy (alternuje s Táňou Kulíškovou) je v ostrom kontraste s mlčiacim či pritakávajúcim davom. Zatiaľ čo ona svieti eleganciou a hýbe svetom, tie tri sú vo sviatočných viacvýznamových čiernych krojoch. Betine červené šaty vytvárajú výrazný kontrapunkt a obrátený symbol (čistota - červená farba). Nielen kostymérka Eva Farkašová pracuje so symbolom a metaforou. Podobne scénograf Ján Zavarský rozkrýva viacvýznamovosť variácií častí scény (biele, čierne pozadie horizontu, odkrytie, zakrytie jeho výrezu signalizujú prechod od čistoty, k vypočúvaniu, cez apatiu k zlobe, k odsúdeniu) i rekvizít (stôl, stoličky - dohoda, rozbroj, biely obrus - čistota, svadobný závoj, rubáš).
Betin únik do stodoly je únik hore, vyššie, kam nesiahajú ľudské reči. Nasvietenie Bety na zdvihnutej plošine umocňuje tento symbol obete davu. Hore k nej vyjde len priateľka Katra (Andrea Karnasová), ostatní vrátane jej ústupčivej matky (Judita Hansman), čo sa bojí nahlas vysloviť svoj názor, zostávajú dolu.
Aká si mi krásna...
Režisér Pecko vychádza z realistického základu, na ktorý navršuje symboly, metaforické obrazy, rozkrýva širokú škálu postáv až ku zgroteskňujúcemu pohľadu (richtár, žandár, farár, kostolník). Precíznou, priam minucióznou prácou svetla, navrstvovaním ostatných zložiek (hudba, kostýmy, prvky scény) vytvoril poetický obraz krutosti slovenského národa. Parafráza piesne Aká si mi krásna nie je výsmechom, lež krutým uvedomením si samých seba.
Autorka je pracovníčka Kabinetu divadla a filmu SAV
