Zjednotenie Nemecka

Hoci sa studená vojna "naostro" prejavila blokádou západného Berlína v rokoch 1948-1949, jej viditeľným symbolom sa stal Berlínsky múr postavený v roku 1961. Tento múr akoby povestnú "železnú oponu" robil čímsi zrejmým a hmatateľným. Preto pád Berlínskeho múru musel rovnako symbolizovať pád "železnej opony".
Počet zobrazení: 1930

Hoci sa studená vojna "naostro" prejavila blokádou západného Berlína v rokoch 1948-1949, jej viditeľným symbolom sa stal Berlínsky múr postavený v roku 1961. Tento múr akoby povestnú "železnú oponu" robil čímsi zrejmým a hmatateľným. Preto pád Berlínskeho múru musel rovnako symbolizovať pád "železnej opony".

Východné Nemecko a najmä rozdelený Berlín boli nielen miestami stretu, ktorého ostrosť podľa situácie narastala či klesala, ale zároveň aj najcitlivejším miestom sovietskeho impéria. Celé impérium, no najmä východné Nemecko, mali byť predovšetkým nástupným priestorom v tretej svetovej vojne, no tak, ako sa pre ZSSR ukazovala beznádejnosť budúceho vojnového konfliktu, toto impérium sa čoraz viac stávalo príťažou. Poľské, ale najmä maďarské vedenie pochopilo veľmi dobre signály, ktoré prichádzali z Moskvy po roku 1985. Pre východonemecké (ale do značnej miery aj československé) vedenie by čo len náznak pochopenia týchto signálov znamenal kapituláciu pred realitou.

"Hlasovanie nohami" Rozdelenie Nemecka popri všetkej absurdite malo istú paradoxnú výhodu. Pre občana ktorejkoľvek inej východoeurópskej krajiny emigrácia znamenala útek do cudziny, iba východní Nemci mohli emigrovať domov, do inej časti svojej vlasti. Kým pred mladými ľuďmi v iných krajinách stála skôr otázka "čo robiť?", vo východnom Nemecku znela "odísť alebo ostať?". Pravda, do západného Nemecka mohli cestovať iba dôchodcovia, východní Nemci mohli viac-menej voľne cestovať iba do východoeurópskych krajín. Jedenásteho januára 1989 si však východní Nemci zvolili po prvý raz svojskú formu vymáhania práva na odchod zo svojej krajiny: skupina mladých ľudí obsadila diplomatické zastupiteľstvo NSR vo východnom Berlíne a vymohla si nielen beztrestnosť, ale aj právo na voľný odchod. Neskôr nasledovalo obsadenie spolkových veľvyslanectiev v Budapešti, vo Varšave a v septembri v Prahe. Práve vniknutie tisícok východonemeckých občanov na západonemecké veľvyslanectvo v ČSSR malo byť varovaním pre Jakešovo vedenie, ale nebolo... Maďarsko v septembri 1989 (s odvolaním sa na výsledky Helsinskej konferencie) otvorilo pre občanov NDR hranice s Rakúskom.

Posledné oslavy výročia NDR

Východonemecká vláda, ktorá sa pripravovala na oslavy 40. výročia vzniku NDR, okomentovala masový útek svojich občanov stručne: "Netreba kvôli nim roniť slzy." Líder NDR Erich Hoenecker 7. októbra 1989 útek ľudí svojej krajiny vysvetľoval ako "dôsledok intríg svetového imperializmu" a "ohováračskej kampane proti jedinému nemeckému štátu robotníkov a roľníkov". Zdôrazňoval, že NDR je "baštou obrany socializmu pred hrozbou imperializmu", že je "predvojom socialistických krajín".

Prejav Michaila Gorbačova zďaleka nebol oslavný, skôr znel ako neodvolateľný rozsudok. Prvý a posledný sovietsky prezident vyslovil nielen neskôr veľa ráz citované slová, že "kto prichádza neskoro, toho potresce sám život", ale upozornil, že ZSSR už nemá nič proti tomu, aby si o osudoch svojej krajiny rozhodli samotní Nemci. Ak významu Gorbačovových slov nechceli porozumieť vtedajší vládcovia NDR, dobre mu porozumeli východonemeckí občania. Nasledovali masové demonštrácie. Ich ústredným heslom už bolo: "My tu ostaneme, my sme národ!" Pod tlakom masových demonštrácií sa vzdal svojich funkcií 24. októbra 1989 nielen Erich Hoenecker, ale aj jeho najbližší spolupracovníci.

Pád Berlínskeho múru

Po vynútenom Hoeneckerovom odchode začína rýchly spád udalostí. Nové vedenie NDR na čele s Egonom Krenzom sa pokúša po nejakú dobu manévrovať. Sľubuje nový štýl vedenia krajiny, ponúka reformy. Masové demonštrácie však naďalej pokračovali. Demonštranti žiadali odstránenie mocenského monopolu štátostrany, slobodu tlače a vyjadrenia názorov. Dávali zároveň najavo, že neveria v úprimnosť zmeny politiky štátostrany SED.

Napokon 7. novembra 1989 odstúpila vláda NDR na čele s W. Stophom a večer 9. novembra 1989 o 19.00 prekvapil člen politbyra SED Günther Schabowski vyhlásením, že sa otvárajú hranice NDR s Nemeckou spolkovou republikou a západným Berlínom. Západný Berlín a pohraničné mestá NSR zaplavili milióny východonemeckých návštevníkov. Čoskoro sa začalo s rúcaním Berlínskeho múru. Pád Berlínskeho múru znamenal aj pád východonemeckého režimu. Nový premiér, reformný komunista Hans Modrow pochopil, že je na čele dočasnej vlády. Siedmeho decembra 1989 sa začali rokovania pri okrúhlom stole, kde zástupcovia Modrowovej vlády rokovali s predstaviteľmi opozície o zmene režimu. Rok 1990 mal potom priniesť zánik NDR a zjednotenie Nemecka.

Zjednotenie alebo pohltenie?

Už 8. novembra západonemecký kancelár Helmut Kohl v správe o stave národa prednesenej pred Spolkovým snemom síce prisľúbil rozsiahlu pomoc pre NDR, ale za predpokladu, že sa uskutočnia rozsiahle reformy. Svoje predstavy potom konkretizoval 28. novembra v desiatich bodoch. Už vtedy sa však ozvali hlasy zo strany nielen niektorých sociálnych demokratov, ale aj liberálov, že voči bratom vo východnom Nemecku sa postupuje z pozície staršieho a silnejšieho brata. Sen Nemcov sa síce splnil, krajina sa zjednotila, no ukázalo sa, že východné Nemecko bude v zjednotenej krajine prinajmenšom problémovým územím.

 

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984