Záľaha slov a prázdnoty

Národ sobě, tak by sa dalo nazvať programové zacielenie vydávania divadelných bulletinov k jednotlivým inscenáciám činohry Národného divadla v Prahe. Sú bohaté na množstvo materiálov (štúdie, analýzy, rozhovory, encyklopedické heslá o tvorcoch) a uverejňujú aj texty pôvodných hier, alebo nové preklady klasických textov.
Počet zobrazení: 1132

Národ sobě, tak by sa dalo nazvať programové zacielenie vydávania divadelných bulletinov k jednotlivým inscenáciám činohry Národného divadla v Prahe. Sú bohaté na množstvo materiálov (štúdie, analýzy, rozhovory, encyklopedické heslá o tvorcoch) a uverejňujú aj texty pôvodných hier, alebo nové preklady klasických textov. Majú medzinárodné identifikačné označenie knižnej publikácie (ISBN) a tieto stopäťdesiat až dvestostránkové knižky sa predávajú za cenu 40 - 45 Sk.

Divák má takto možnosť si aj po predstavení konfrontovať a dopĺňať svoje poznatky a názory. Tak je to aj v prípade Shakespearovho Othella. Na Slovensku sa nehráva často (naposledy 1975 - Maďarské oblastné divadlo Komárno, 1978 - činoherný súbor SND Bratislava), preto každá inscenácia tejto hry vyvoláva záujem. Nový, súčasný, a pritom drsný i poetický preklad Martina Hilského odokrýva divákovi (a čitateľovi) trochu viac z vonkajškového príbehu o žiarlivosti Maura a smrti Desdemony a Jagových zákulisných hrách. Cítiť z neho silu a nuansy dnešného jazyka, ktorým, ako sa cez postavu Jaga ukazuje, možno ťahať nitky z pozadia, a tak vplývať na okolie. Jago pritom využíva ľudskú slabosť uveriť klebetám a cudzím ľuďom viac ako vlastnému úsudku či presvedčeniu.

Režisér Ivan Rajmont spolu so scénografom i kostymérkou aktualizoval príbeh o dobývaní cudzích krajín a upevňovaní vojenskej sily. Scéna Jozefa Cillera má štyri priestorové riešenia: proscénium pred arkádami, naznačujúcimi historický palác, náznak Dóžovej pracovne (stôl), krčma s biliardovým stolom, šampanským, fľašami na sódu, cigaretami. Posledná - vyprahnutá zem Cypru asociuje širší význam. Prázdnota tejto krajiny akoby predurčovala myšlienkové posolstvo tvorcov. Rajmontova interpretácia Othella osciluje medzi nezáživným rozprávaním o zlyhaní Othella ako vojenského odborníka, ale do určitej miery aj zlyhanie Jaga, ktorému nevyšli jeho plány.

Slová, slová, slová...

Pražský Othello nie je tragédia, skôr vznešená jednotvárnosť, či dlhá chvíľa. Poldruharočná inscenácia sa ponáša na šerm jazykových schopností zúčastnených postáv, využívajúc pritom minimálne melodiku vety, či intonačné odtiene jej významu. Rajmont uprednostnil statickosť výstavby mizanscén i celých obrazov, v ktorých dominujú veľké gestá (Brabanto Ladislava Freja), či prílišná utiahnutosť (Roderigo Pavla Kříža) a či poddimenzovanosť prejavu (Benátsky Dóža Jana Hartla). Othello Borisa Rösnera je ukážkou vonkajšej istoty, predstierania sily, pretvárky, čo vrcholí jeho epileptickým záchvatom, ktorý vyznieva neúprimne, až úsmevne. Desdemona Zuzany Stivínovej pôsobí popri ňom ako doplnok, nedozretá žena, hoci kostým i fyzické danosti herečky napovedajú opak. Vladislav Beneš, ktorý naštudoval rolu Jaga po Oldřichovi Kaiserovi, je v reči i vypovedaní významu slova priam dokonalý, technicky pripravený pred mikrofón, ale jeho Jago je bez života, absentuje priestorové vnímanie postavy, či už cez gesto, mimiku, schopnosť naplniť priestor. Pritom režisér i scénograf zdôrazňujú, že ide o hru, o divadlo (napr. spúšťanie ťahu, na ktorom je pripevnený ventilátor), ale ich výklad necháva diváka chladným.

Na vlastné nebezpečie

Tak v priemere hodnotili českí kritici inscenáciu hry Antonína Přidala Noc potom (Divadelní noviny, č. 10/1999, s. 3.). Viacerí z nich ju dokonca označili ako "vhodné pre derniéru". Aj predstavenie v Bratislave kladie otázku, či si Národné divadlo pred prajným bratislavským obecenstvom (ktoré však tentokrát bolo skôr vlažné) nechcelo tento názor vyvrátiť. Autora divadelných a rozhlasových hier, televíznych a filmových scenárov, viacerých kníh básní a knižných vydaní publicistických textov, množstva prekladov dramatických i prozaických diel, ako aj poézie, slovenský divák pozná skôr z publicistických relácií Českej televízie. A práve prvky publicistiky prevládajú v jeho poslednej hre Noc potom.

Téma Apokalypsy, ktorá sa objavuje na konci hry, vyznieva ako z iného textu. Prevláda téma súčasná - modelová situácia piatich žien, ktoré vonkajšie okolnosti prinútili spolu stráviť noc v jednom byte, pričom vyrozprávajú svoje osudy, plné pretvárky a klamstva. Vzájomné osočovanie z členstva v strane (komunistickej) v minulom režime, či zverejnenie mena jednej z nich na zozname spolupracovníkov ŠtB vyznieva násilne, rovnako ako aj predhadzovanie si minulosti. Režiséra Iva Krobota možno zaujala táto téma (potrestanie jedných, tých "kolaborujúcich" a "čistota" druhých), ktorá českú spoločnosť stále irituje, ale jej spracovanie - autorské i dramaturgicko-režijná interpretácia - zostali v rovine popisnosti, pripomínajúcej skôr krčmové reči ako dielo, na ktoré možno uplatniť estetické kritériá.

Päť herečiek (Blanka Bohdanová, Jitka Smutná, Kateřina Burianová, Johanna Tesařová, Miluše Šplechtová) nemá veľmi čo hrať, zostávajú na povrchu ženského vyčitovania si súkromného života, ktorý každá z nich aj tak dobre pozná. Niet tu napätia, konfliktu, dramatickej situácie, ale ani znakov absurdného divadla. Zostala len parafráza názva Deň po, ale bez jeho posolstva či výstrahy.

Pojď, ukážu ti cestu rájem

Spieva Karel Gott v Noci potom a značí vari iróniu. Tá sa tlačí na jazyk aj po tohtoročnom hosťovaní činohry ND podobne ako v roku 1995, keď prišli do Bratislavy s inscenáciou tiež odsúdenou na derniéru (Nobel). Keď v roku 1997 pricestovali s dramatizáciou Dostojevského románu Besi a Ibsenovým Peer Gyntom, potešili sme sa, ale aj dotešili. Ale žeby sa v činohre pražského ND naozaj nenašla inscenácia, ktorá poteší ucho i oko a ktorú by chceli doviezť aj do Bratislavy?

Autorka je pracovníčka Kabinetu divadla a filmu SAV

 

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984