Stredoeurópsky pat
Kríza, v ktorej sa Česká republika v súčasnosti ocitla, je výsledkom správania sa "veľkých strán", ktoré si po minuloročných voľbách rozdelili krajinu, akoby patrila naveky len im. Slovenská realita nie je od tej českej až tak vzdialená, aj keď teraz je imidž Slovenska zdanlivo lepší. Vo vládnej "koalícii koalícií" si každá zo strán vyárendovala nejaké to miestečko pre svojich ľudí a nemieni sa ho vzdať. O tom, že nejde len o problém tranzitívnych krajín, ale aj stabilizovaných demokracií, svedčí príklad susedného Rakúska. Tunajší systém možno označiť za partiokraciu. Vládnuce strany, socialisti a ľudovci, majú jasne vymedzené sféry vplyvu, a tie si navzájom strážia. Na tomto princípe funguje celá vertikálna štruktúra spoločnosti. O tom, že takéto správanie sa politických subjektov prináša aj nechcené dôsledky, svedčí výsledok nedávnych volieb, v ktorých sa skutočným víťazom stal populista Jörg Haider. Voličom unaveným z dlhého vládnutia červeno-čiernej koalície ani príliš veľa alternatív nezostávalo.
Pravo-ľavá forma vládnych koalícií nedáva priestor pre "normálnu" systémovú opozíciu, a tak sa na jej miesto dostávajú populisti a extrémisti. Či je to už spomínaný Haider, komunisti v Čechách alebo HZDS a SNS u nás. Zmes lacných sľubov, jednoduchých riešení, nacionalistickej nenávisti spolu s obratnou rétorikou tvoria príťažlivé sústo pre sklamaných voličov. Zatiaľ čo pravoľavé vládne mačkopsy riešia len s veľkou námahou a za cenu obrovských kompromisov zložité problémy, populisti môžu chodiť medzi ľudí a servírovať im svoje predstavy. Populizmu v jeho stredoeurópskej podobe sa darí výborne a demokratické strany sú bezradné. Strácajú postupne svoje voličstvo, ktoré je otrávené hašterením sa vládnych strán. Napomáhajú k tomu aj rôzne kauzy, ktorých je neúrekom.
Čo v takejto situácii zostáva robiť slovenskej ľavici? Žiadny jednoduchý recept neexistuje. V prvom rade by mala mať snahu o integráciu všetkých ľavicových síl do budúcej koalície s perspektívou vytvorenia jednotného subjektu. Samozrejme, je nutné sa poučiť z chýb z roku 1994, keď sa všetko "šilo horúcou ihlou". Druhá Spoločná voľba sa v žiadnom prípade nesmie opakovať.
Ďalším bodom by mala byť permanentná "drobná práca" - komunikácia s voličmi. Neustále vysvetľovanie toho, prečo sú jednotlivé transformačné kroky nevyhnutné. Občania jednoducho nemôžu nadobudnúť pocit, že strany ich potrebujú len v deň volieb, lebo sa o to ľahšie budú utiekať k populistom. Ak sa výsledky reforiem nedostavia do konca volebného obdobia a ľudia budú cítiť odcudzenie voči politike, možno s veľkou pravdepodobnosťou počítať s návratom bývalej koalície k moci. To by znamenalo ďalšie štyri stratené roky. Tie si už Slovensko v žiadnom prípade nemôže dovoliť. Je preto nutné nakumulovať si taký potenciál, aby socialisti po budúcich voľbách mohli zostavovať vládu. Predstava, že by si o tri roky výročie vzniku jednotlivých republík pripomínali Haider s Mečiarom a českými komunistami, je dosť desivá.
